Môj profil 
Predplatné
Migrácia je opäť jednou z hlavných mediálnych tém – tentoraz aj v Severnej Amerike. Zástupy migrantov z Hondurasu sa približujú k americko-mexickej hranici. Takisto sa stále píše o tom, že africkí migranti prelomili bariéry a vstúpili do malej španielskej enklávy na severnom cípe Afriky. Ďalšou témou sú Migranti na Strednom východe, ktorí smerujú do Chorvátska…
Hoci sú počty migrantov podľa jeho slov pomerne malé, signalizujú základnú geopolitickú skutočnosť. Vo svojej práci Svetový interiér kapitálu nemecký filozof Peter Sloterdijk ukazuje, ako vďaka globalizácii určil kapitalistický systém všetky podmienky života.
Prvým znakom tohto vývoja bol Crystal Palace v Londýne, miesto prvej svetovej výstavy v roku 1851. Jeho štruktúra priniesla hmatateľnú exkluzivitu globalizácie ako výstavbu a rozširovanie sveta, ktorého hranice sú neviditeľné, ale prakticky neprekonateľné, a ktorý je teraz obývaný jednou a pol miliardou víťazov globalizácie.
V skutočnosti je to však úplne iné. V dôsledku toho “svet nie je agora alebo veľtrh pod otvorenou oblohou, ale skôr skleník, ktorý vtiahol dovnútra všetko, čo kedysi bolo vonku,” píše Sloterdijk.
Dve obežné dráhy
Takýto systém postavený na kapitalistických excesoch, určuje všetko: “Primárnou skutočnosťou moderného veku nebolo, že Zem obieha okolo Slnka, ale to, že peniaze obiehajú okolo Zeme.” Po procese, ktorý transformoval zemeguľu sa spoločenský život môže uskutočňovať iba vo vnútri globalizovaného sveta – v umelom a nasilu zdokonaľovanom priestore.”
Ako správne zdôraznil Sloterdijk, kapitalistická globalizácia nie je len o otvorenosti a dobývaní, ale aj o samouzatvárateľnom svete s oddelenou vnútornou a vonkajšou stranou.
Práve migrácia podľa neho poukazuje na oddelenosť týchto sfér, poukazuje, že západný svet žije v akejsi pomyslenej kupole, ktorú spoluvytvárajú médiá, pričom vzdialené a údajné násilné krajiny nie sú súčasťou našej reality, ale zasahujú do nej.
Hodiny histórie
Preto našou eticko-politickou povinnosťou nie je len uvedomiť si skutočnosti mimo našej imaginárnej kopuly, ale taktiež plne prevziať našu spoločnú zodpovednosť za hrôzy odohrávajúce sa mimo tohto priestoru. Pokrytectvo reakcií na brutálnu vraždu Džamala Chášukdžího poskytuje pekný príklad toho, ako táto kupola funguje. V širšom zmysle bol jedným z nás, žil taktiež v kupole, takže sme šokovaní a pobúrení jeho osudom.
Ale naša starostlivosť je mimoriadne vychýlená starostlivosť. Je skutočným škandálom, že vražda v Istanbule spôsobila oveľa väčší ohlas ako Jemen, kde Saudská Arábia ničí celú krajinu. Pri (pravdepodobnom) nariadení vraždy princ Mohammed bin Salman asi zabudol starú Stalinovu múdrosť: ak zabiješ jednu osobu, si kriminálnikom; ak zabíjaš tisíce, si hrdina. Takže bin Salman mal radšej v Jemene zabíjať tisíce ľudí?
Takže späť k našej leninovskej otázke: Čo teraz? Bohužiaľ, prevládajúcou reakcia je ochranné samoobmedzenie, že situácia je síce v neporiadku, ale neriešme to a chráňme sa všetkými druhmi múrov a plotov.
Vytvorí sa tak nový svetový poriadok (New World Order), v ktorom je jedinou alternatívou ku “konfliktu civilizácií” mierové spolužitie civilizácií: nútené manželstvá a homofóbia (alebo myšlienka, že žena idúca sama na verejné miesto volá po znásilnení) sú v poriadku, len preto, že sa to deje v inej krajine, ktorá je napriek tomu normálnou súčasťou svetového trhu.
Smutnou pravdou, ktorá udržuje túto novú “toleranciu”, je, že dnešný globálny kapitalizmus si už nemôže dovoliť pozitívnu víziu emancipovanej ľudskosti, dokonca ani ako ideologický sen.
Jedna vízia
Liberálno-demokratická vízia zlyhala kvôli vlastným imanentálnym obmedzeniam a nekonzistentnosti a príznakom tohto neúspechu je populizmus – ide o Huntingtonovu chorobu. Riešením však nie je populistický nacionalizmus, pravicový alebo ľavicový. Namiesto toho je jediným riešením nový univerzalizmus, najmä kvôli problémom, ktorým dnes ľudstvo čelí, od ekologických hrozieb pre krízu utečencov.
Druhou možnou reakciou je globálny kapitalizmus s ľudskou tvárou zosobnenou v spoločensky zodpovedných korporátnych postavách ako napríklad Bill Gates a George Soros. Aj v extrémnej podobe – “otvorte naše hranice utečencom, zaobchádzajte s nimi ako s nami…”
Problém s týmto riešením však spočíva v tom, že poskytuje len to, čo sa v medicíne nazýva symptomatická liečba – terapia ochorenia ponecháva základnú globálnu situáciu nevyriešenú, ovplyvňuje iba jeho symptómy, nie príčinu.
.jpg)
.jpg)
