Rusko sa zbližuje so Saudskou Arábiou. Bude to znamenať prevrat na Blízkom východe?

Petrohrad 6. júla 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Hasan Jamali)

Minulý mesiac sa spolu stretli predstavitelia dvoch ropných gigantov, aby rokovali o možnom spojenectve, ktoré by zaručilo dominanciu na celosvetovom trhu

Rokovania v Petrohrade

Nedávne rokovania na Petrohradskom ekonomickom fóre podľa oficiálnej televízie Rijádu – Al-Arábiji priniesli celkovo šesť podpísaných zmlúv. Jednalo sa o dohody, ktoré zahrňovali Ruskú pomoc pri stavbe šestnástich jadrových elektrární a dodávke zbraní, prevažne raketového systému Iskader.

Ďaleko zaujímavejšie však vyznieva možnosť spojenectva veľmocí v rámci ropného priemyslu. Tá by totiž teoreticky mohla dočasne pomôcť Rusku v čase Západných sankcií. Zároveň by sa však stala aj zárukou toho, že umelé znižovanie cien ropy by sa Moskvy v budúcnosti nemuselo dotknúť. Týmto umelým znižovaním, ktoré inicioval Západ, trpí aj monarchia.

Možnosť takého spojenectva je však otázna. Na jednej strane panuje medzi Ruskom a Saudskou Arábiou značný zahranično-politický nesúlad. Irina Zvyagelskaja z Inštitútu pre orientálne štúdia uviedla: „V minulosti boli vzťahy medzi Ruskom a Saudskou Arábiou veľmi zlé … Avšak to netreba preháňať. Každý sa snaží vybojovať si lepšiu pozíciu, hľadajúc výhody ktoré mu môžu pomôcť. Zatiaľ sa však žiadne zem otriasajúce zmeny neobjavili.“

Na druhej strane je monarchia už tradičným spojencom Ameriky. Tá ju nie len vyzbrojuje a pomáha v „boji proti teroru“, ale momentálne aj participuje na ilegálnej agresii voči susednému Jemenu. Aj z tohto dôvodu sa viacero expertov pozerá na možnosť spojenectva týchto veľmocí skepticky.

Sýria a Irán – kamene úrazu

Aj napriek tomu, že sa „nová“ generácia Saudov na čele s M. bin Salmánom fotí a usmieva s prezidentom Putinom, je otázne či sa zlepšenie vzťahov nakoniec uskutoční.

Najväčším problémom môže byť otázka Sýrie, kde sa pohľady oboch veľmocí značne líšia. Rusko, ktoré je najväčším spojencom Asadovho režimu, od podpory Damašku určite neustúpi. Táto krajina bola už v minulosti „vlajkovým štátom“ Sovietského zväzu na Blízkom východe a dodnes je pod sférou vplyvu Moskvy. Na druhej strane stojí Rijád spolu s Izraelom a Západom jasne na strane „umiernených“ rebelov (aj keď je ich existencia, či skôr bojaschopnosť a politická sila, otázna).

Ďalším veľkým problémom je Irán. Okrem toho, že aj on je významným spojencom Damašku a nimi vytvorený a podporovaný hizballáh bojuje v Sýrii a Iraku, sa Teherán rovnako zamiešal aj do konfliktu na hraniciach monarchie. Aj napriek tomu, že sa jedná o menšiu materiálnu pomoc pre odbojných húthijov, než sa spočiatku zdalo, je takéto správanie podľa Rijádu neakceptovateľné. Napätie medzi veľmocami regiónu sa však stupňuje už dlho a odzrkadľuje sa na osiach: Saudská Arábia – Izrael – Západ a Irán – Sýria – Rusko.

Je teda viac než otázne, či k dohode vôbec dôjde. Ak by sa tak nakoniec stalo, znamenalo by to ohromný obrat v geo-politickej sfére nie len na Blízkom východe. Rusko je v tejto hre pravdepodobne ďaleko zdržanlivejšie. Podľa britského The Telegraph by sa Moskva podľa zmluvy, ktorá by bola výhodná pre obe strany, mala dištancovať od Asadovho režimu. Táto možnosť je však skoro nepredstaviteľná. S rovnakou podmienkou prišli Saudi pred olympiádou v Soči, kde sa mal Bandar prezidentovi Putinovi vyjadriť: „Môžem vám dať záruky ochrany olympijských hier v Soči pri Čiernom mori. Čečenské skupiny, ktoré hrozia, že narušia bezpečnosť hier, sú pod našou kontrolou.“

Monarchia je, nie len na Blízkom východe, obviňovaná z podpory rôznych teroristických skupín. Medzi ne patrí hlavne al-Káida, ktorá je najnovšie v katarskej al-Džazíre a Saudskej al-Arábiji vykresľovaná, oproti Islamskému štátu, ako umiernená fundamentalistická skupinka. Ako trefne poznamenala T. Spencerová, Západu by sa možno aj hodilo, ak by prišla o spojenca, ktorý je vo svete známy potieraním ľudských práv a slobôd. Možno by takýto vývoj nakoniec predsa len zhodil skostnatenú monarchiu, ktorá čelí veľkým domácim problémom, chudobou väčšej časti obyvateľstva a nespokojným liberálom, ale aj konzervatívcom v krajine. A možno by sa tak nakoniec „Arabská jar“ predsa len navrátila do kráľovstva.

Tomáš Davidov