Ruská geopolitika sa nesie v znamení chladných kalkulácii a hľadania výhod

Bratislava 20. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Alexander Zemlianichenko)

Každý už dobre vie, že Američania nemajú priateľov, len svoje záujmy. Keď im to vyhovuje porušujú medzinárodné právo a dohody a dokazujú že v prípade, ak je to pre nich výhodné sú ochotní veľmi rýchlo zabudnúť na demokraciu a riadiť sa právom silnejšieho. Komu sa nepáči, môže sa sťažovať – najlepšie na pôde OSN

Pre Američanov nie  je totiž až tak dôležité sa demokraticky správať, oveľa dôležitejšie je na stránkach mainstreamových médií pútavo hovoriť o demokracii, pretože sú to mainstreamové média, čo vytvárajú obraz demokratickej veľmoci.

ZSSR svojho času vo svojej zahraničnej politike nechápal elementárne princípy. Sovieti pertraktovali internacionálnu družbu a túto družbu aj zavádzali do praxe. Svojho času podporovali vojensky a ekonomicky Kubu, Angolu, Čínu, Egypt, Sýriu, Vietnam, Mozambik…. a i. . Pri prvej príležitosti sa im však namiesto vďaky (s výnimkou Kuby) dostalo výsmechu a draftovania na americkú stranu, pretože v medzinárodnej politike platí, že každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný.  Stačí si spomenúť na Egypt, kde Sovieti postavili napríklad Asuánsku priehradu a podporovali Egypt v boji proti Izraelu, pri najbližšej príležitosti sa však Egypťania pokorne sklonili pred Washingtonom a odmietli sovietske predstavy.

Dnes je situácia iná. Rusko odsunulo bokom internacionálne predstavy o družbe a v geopolitickej oblasti chladne a cynicky kalkuluje. Rusko zachránilo samozrejme Sýriu, no dôvodom neboli “krásne Asadove oči” a “internacionálna družba so sýrskym ľudom”. Dôvodom ruského zásahu bola likvidácia Islamského štátu, ktorý podľa ruských expertov Američania využívali ako svoju zástupnú armádu a mienili ním destabilizovať nielen Blízky východ s cieľom prekresliť jeho hranice v prospech Izraela, ale aj vytvoriť liaheň moslimských fanatických teroristov, ktorých by mohli cez Afganistan preliať do bývalých sovietskych stredoázijských  (v “ruskom žargóne” čurkistanských republík) Kazachstan, Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizstan a následne aj na Kaukaz a do južného Ruska. Ruská likvidácia ozbrojených bánd Islamského štátu v Sýrii tieto americké plány zhatila.

Rusko nezabudlo a nezabúda na skutočnosť, že Sýrčania v roku 1991 spoločne s Američanmi a Západom bojovali proti Iraku a Sýrčania udržiavali s Američanmi nadštandardné vzťahy. Moskva takisto nezabudla ani na skutočnosť, že v radoch čečenských teroristov bojovali mnohí obyvatelia arabských štátov (vrátane Sýrčanov) a Damask sa veľmi nehrnul do spolupráce s ruskými tajnými službami, ktoré chceli potlačiť čečenskú revoltu financovanú Američanmi či Saudami, pretože Sýrčania poklonkovali Američanom.

Rusko im to nemá za zlé, v období jednopolárneho sveta, (1991 – 2001), kedy bolo Rusko na kolenách, nemali mnohé malé krajiny inú možnosť, len pokorne alebo so škrípaním zubov prijať americké geopolitické predstavy (pretože v opačnom prípade, ak neposlúchali nastúpila bombokracia – viď Srbsko, kde okrem Miloševiča veľká časť politických elít v 90 rokoch bola priamo alebo nepriamo napojená na Washington alebo Irak – bývalý americký spojenec v regióne proti Iránu. Srbským elitám, ktoré pokorne slúžili Američanom sa Američania odmenili Kosovom a albánskymi teroristami).

Dnes je však situácia iná. Jednopolárny svet je minulosťou a v multipolárnom svete majú Američania čoraz viac problémov, ktoré sa budú v budúcnosti len stupňovať. Čo sa týka Sýrie, Rusko v Sýrii nemá iných nepriateľov ako teroristov.

Na rozdiel od Američanov Rusko dokáže na Blizkom východe udržiavať korektné vzťahy s Turkami, Izraelcami, Sýrčanmi, Kurdami, Iráncami, Jordáncami, Iračanmi Libanoncami i Palestínčami. To že to Američania nedokážu dnes na prijateľnej úrovni diplomaticky s partnermi komunikovať (Američania sú presvedčení, že všetci musia plniť ich predstavy, takže len rozkazujú politickým figúrkam) a tým sú ich diplomatické možnosti obmedzené, je americkým problémom. Je však zrejmé, že Rusi budú s amerických chýb ťažiť a takisto nebudú reagovať, keď Američania spravia vo svojej zahraničnej politike ďalšiu chybu, pretože ako hovoril Napoleon “Je neslušné vyrušovať súpera, keď robí chyby”.

Rusko samozrejme nepripomína Sýrčanom ich lavírovanie a nadšenú spoluprácu pri americkej vojne proti Iraku. Sýriu totiž nie je nepriateľ, je partner, oveľa korektnejší ako “západní partneri”. Ale ani “západných partnerov” Rusi nevnímajú ako otvoreného nepriateľa pretože západní partneri sa boja vystupovať proti Rusku ako otvorení nepriateľa a na ich skryté špinavosti sú už Rusi pripravení reagovať.

Rusi len bez sentimentu a emócii akceptujú ich postoje, ktoré zahŕňajú do svojich taktických a strategických postupov. Dokedy bude ale Európa trpieť americký nátlak a živiť na vlastný úkor Američanov je záležitosťou Európy, rovnako ako je záležitosťou Európy dokedy bude trpieť amerických poskokov v čele svojich krajín a EÚ. Rusko je pripravené na všetky eventuality, ako dokázalo pri Kryme, v Sýrii či Venezuele a vždy bude symetricky či asymetricky odpovedať, pretože nie je americkým sluhom.

Rusko komunikuje s Američanmi, Západom, s celým spektrom politických subjektov na Blízkom východe, aj keď sa nespolieha na korektný prístup najmä partnerov, ktorí príliš často fabulujú a mystifikujú.

V politike sú špinavosti bežnou súčasťou diania, doba sovietskej internacionálnej pomoci je však minulosťou, v prvom rade zaujíma Rusov len ich prospech. Životy ruských vojakov a občanov sú príliš cenné na to, aby ich Rusko obetovalo kvôli fiktívnej “internacionálnej družbe”. Ak už ruskí vojaci musia umrieť, nech má z toho Rusko zisk a nech straty nie sú také vysoké ako straty Američanov.

Trump stiahol amerických vojakov zo Sýrie. Je to jeho vec a vec Američanov. Pravdepodobne vďaka tomu zlizne obrovskú vlnu kritiky a nenávisti zo strany protitrumpovskej opozície a obvinia ho v zradcovských dohodách s Putinom. To je ale takisto vec Američanov, ako interpretujú udalosti na medzinárodnej scéne, rovnako ako je ich vecou či sa americké politické subjekty dohodnú, alebo či sa vzťahy medzi Trumpom a protitrumpovským táborom v USA vyhrotia natoľko, že sa americká spoločnosť dostane do vážnej krízy.

Rusko si bude svoje geopolitické predstavy presadzovať v oboch prípadoch – aj v prípade ak Američania vybŕdnu zo svojej vnútropolitickej, ekonomickej či geopolitickej krízy, rovnako aj v prípade, že v nej zapadnú až po krk, podobne ako zapadol po krk v marazme ZSSR v roku 1991. Rusi by dávali prednosť pragmatickému prístupu zo strany Američanov, toho však americká politická geriatria, ktorá riadi USA podobne ako svojho času pred pádom ZSSR sovietska geriatria riadila ZSSR (väčšina amerických vrcholných politikov má 70 a viac rokov), nie je objektívne schopná, je to ale len ich problém, že nedokážu akceptovať zmenu politickej reality. Jednopolárny svet je už minulosťou, rovnako ako internacionála družba z Ruskej strany je minulosťou.

Rusko a Čína majú svoje geopolitické či ekonomické záujmy rovnako ako Američania aj v Európe, Afrike, Ázii či Latinskej Amerike. Rusi sú veľmoc rovnako ako Američania či Čína a budú si svoje geopolitické predstavy presadzovať. Na rozdiel od Američanov však Rusi vedia, že je dôležité dodržiavať medzinárodné právo, demokraciu a dohody, pretože demokracia ak funguje, je výborným štátnym zriadením. To, čo predvádzajú Američania však demokraciou už nie je, ide len o degenerovanú formu americkej supremácie odetú do vetchých a roztrhaných handier demokratických hesiel minulého storočia.