Ruská Armata proti americkým protitankovým zbraniam TOW

Washington 2. septembra 2017 (HSP/Foto:Screenshot:YouTube)

Americkí vojenskí špecialisti z Warthog Defense publikovali video, v ktorom sa zaoberali možnosťami najnovšieho ruského tanku T-14 odolať americkým protitankovým systémom TOW.

Americkí vojenskí analytici potvrdili, že pomerne dlho analyzovali možnosti Armaty a zbierali kusé a dostupné informácie o ruskom tanku, aby čo najpresnejšie určili jeho bojový potenciál. Dospeli k názoru, že Armata T-14 prevyšuje všetky západné tanky kvôli úplne novej koncepcii výstavby a použitiu najmodernejších systémov aktívnej a pasívnej ochrany tanku.

Samozrejme aj protitankové zbrane sa modernizujú a najnovšie protitankové zbrane FGM-148 Javelin či najmodernejší ruský Kornet predstavujú smrteľnú hrozbu pre obrnené vozidlá súpera. Americkí odborníci neskúmali možnosti FGM-148 Javelin, ktorý je najmodernejšou zbraňou a jeho parametre sa udržujú stále viac menej v tajnosti, ale venovali svoju pozornosť klasickému a overenému systému BGM-71 TOW z časov Studenej vojny.

V prípade BGM-71 TOW ide o overenú zbraň, ktorá sa efektívne predstavila aj v Iraku, kde má na svojom konte aj niekoľko zničených irackých tankov v náročných podmienkach púštnej vojny. Väčšinu tankov irackej Republikánskej gardy však zničilo koaličné letectvo, alebo ich opustili vlastné posádky, Američania tieto tanky našli a ukoristili v púšti.

Pri Armate dospeli americkí odborníci k názoru, že priamym výstrelom  BGM-71 TOW  pravdepodobne nebude možné Armatu zničiť. Armata má moderné prvky aktívnej i pasívnej ochrany (oslepí laserový lúč, dokáže odkloniť raketu od cieľa, dokáže vypustiť klamlivé ciele, na ktoré raketa zaútočí).

Ak raketa prekoná aj tieto nástrahy a vrazí do cieľa, neznamená to ešte, že tank dokáže podbiť. Pasívna a dynamická ochrana tvorená  pancierom nového pokolenia Afganit je nesmierne robustná. Pritom posádka sa nachádza v ďalšej špeciálnej a bezpečnostnej kapsuli so zosilnenou obranou, takže útok rakety posádku s vysokou pravdepodobnosťou nezlikviduje.

Ak raketa trafí vežu tanku, ktorá je klasicky najslabším miestom tanku, (hneď po priestore motora), posádke sa nič nestane, pretože vo veži sa členovia posádky nenachádzajú a veža je plne automaticky riadená. Posádka sa pravdepodobne dokáže stiahnuť z bojového priestoru, pričom poškodenú vežu Rusi pomerne rýchlo vymenia a nahradia novou.

Ruskí konštruktéri majú dostatok skúseností, pretože vo väčšine konfliktov vo svete sa bojuje ruskými zbraňami. Ruské zbrane sú na vysokej úrovni, konštrukčne jednoduché a podstatne lacnejšie ako americké zbrane. Aj cena Armaty je podstatne nižšia, ako cena amerických starších tankov, pričom Američania nemajú čo proti Armate postaviť a len modernizujú staršie verzie Abramsov. Tie však v Iraku ukázali, že majú problémy aj s pomerne starými ruskými protitankovými zbraňami typu RPG-7 a v púštnych podmienkach sa veľmi neosvedčili.

Vo vojnách však predstavuje moderná zbraň len jeden z faktorov dôležitých k dosiahnutiu víťazstva. Najdôležitejším faktorom je ochota bojovať a tú majú Rusi podstatne vyššiu ako Američania. Dokázali to v Čečensku a relatívne malý ruský expedičný zbor v Sýrii dokázal viac, ako mohutné americké zoskupenia v Iraku či Afganistane.

V Iraku a Afganistane Američania bojovali v podmienkach totálnej vzdušnej dominancie a aj tak nedokázali svojho súpera poraziť. V prípade vojny proti Rusku luxus vzdušnej nadvlády mať Američania nebudú. Ako teda chcú poraziť ruské jednotky, keď nedokázali poraziť afgánskych pastierov kôz bez zahraničnej pomoci v podobe dodávok protitankových a protilietadlových zbraní?

V rokoch 1979 – 1989 Američania dodávali mudžahídom bojujúcim proti Sovietskej armáde Stingery, západné protilietadlové a protitankové zbrane získavali od monarchii Perzského zálivu (s americkým zvolením) aj Čečenci. Rusi Afgáncom nedodávali v období 2001 – 2014 žiadne zbrane, napriek tomu Američania nedokázali poraziť ani Afgáncov a ani protiamerických Iračanov, ktorí existujú dodnes a museli sa s hanbou stiahnuť.

Výkonne pôsobí len americké letectvo, ktoré dnes v Sýrii beztrestne bombarduje civilné mestá a určené ciele napalmom či bielym fosforom, čo Američania dokázali v irackom Mosúle či sýrskej Rakke. Prípadne americké lietadlá dokážu ešte v pohraničnej oblasti zákerne a v rozpore s medzinárodným právom (USA a Sýria nie sú vo vojne, Američanov do Sýrie legitímna vláda nepozvala a z hľadiska medzinárodného práva nemajú čo Američania v krajine robiť) zaútočiť na sýrske jednotky a hneď  nato unikajú americkí piloti do bezpečia nad jordánske územie, pretože sa oprávnene obávajú protilietadlových rakiet S-300 a S-400.

Donedávna Rusi nemali v Sýrii žiadne špionážne lietadlá A-50, ktoré zaregistrujú okamžitý vzlet amerických a izraelských lietadiel, takže reakčný čas S-300 a S-400k zásahu bol len cca 2 minúty. Ruská raketa by teda zostrelila cieľ pravdepodobne až pri návrate lietadla nad jordánskym, alebo izraelským územím, čo by znamenalo medzinárodný škandál. 4 lietadlá A-50 sa však od konca augusta v Sýrii nachádzajú. Rusi spočiatku tvrdili, že voči teroristom ISIS A-50 nepotrebujú, ukázalo sa však že americké a izraelské lietadlá porušujú medzinárodné pravidlá a tak Rusi prevelili skupinu A-50. Američania a Izraelci už nemôžu beztrestne narušovať sýrsky vzdušný priestor.

Otvorene treba povedať, že BGM-71 TOW je naozaj dobrou zbraňou. V Sýrii tento systém zničil viacero starších ruských tankov T 72B a jeho modifikácii. Zničil a poškodil aj modernejšie T-90, všetky tieto tanky mali len základné pancierovanie a pasívnu ochranu. Keď však Rusi upravili sýrsku tankovú doktrínu a sýrske tanky začali útočiť moderne  v týmoch (veliteľský tank a dva podporné tanky) a s podporou pechoty, straty sýrskych tankov sa výrazne znížili.

Čo sa týka strát tankov v sýrskej armáde, obrovské množstvo sýrskych tankov sa nepoškodených dostalo do rúk protiasadovskej opozície na začiatku občianskej vojny v Sýrii, kedy Západom podplatení dôstojníci odovzdávali celé kasárne proamerickým silám. Táto zrada najviac preriedila rady sýrskych tankových vojsk. Čo je však v rámci nasadenia protitankových zbraní v Sýrii najdôležitejšie,  úspešne pôsobiaci protitankový systém BGM-71 TOW obsluhovali protiasadovskí Sýrčania a nie Američania.

Ruské tanky  s aktívnou ochranou nebojujú osamotene, ale podporujú ich vrtuľníky,  bojové lietadlá, delostrelctvo i pechota. Tanky a vrtuľníky dokážu lokalizovať pomerne presne oblasť v ktorej sa protitankový tým nachádza. Väčšina sýrskych protivládnych členov protitankových týmov dokázala vystreliť len raz, okamžite po útoku, keď prezradili svoje postavenie nasledovala ich likvidácia zo strany podporných tankov, ktoré kryli postup veliteľského tanku.

Predstava, že s výnimkou členov Navy Seals, výsadkárov, námornej pechoty či Green Berets, (tí majú takisto BGM-71 TOW vo svojej výzbroji, predstaviteľov týchto elitných oddielov však nie je až tak veľa, ako by USA potrebovali – väčšina záujemcov neeprejde náročnými testami, kritéria sa nemôžu znižovať)  by existovalo v americkej armáde odvážne americké protitankové družstvo, ktoré by riskovalo dobrovoľne vlastné životy, je ozajstne  veľmi málo reálna. Ak by mali Američania skutočne odvážnych vojakov, netrápili by sa predsa v konfliktoch so slaboozbrojenými príslušníkmi oddielov rozvojových krajín a dokázali by víťaziť rovnako úspešne ako ruská armáda v Sýrii.

V amerických rukách teda BGM-71 TOW nepredstavuje tak nebezpečnú a dobrú zbraň, akú by predstavovalo v rukách odhodlaných vojakov. Ak by v prípadnom konflikte ukoristili Rusi aj veľké množstvo BGM-71 TOW (vysokopravdepodobné) , určite by ich využili podstatne úspešnejšie ako Američania.

Video