Roman Michelko: Začiatok konca súčasného establishmentu

Bratislava 7. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Za posledných tridsať až štyridsať rokov sme si zvykli, že model ekonomicko-politických vzťahov, teda vplyv nadnárodných korporácií na mediálnu a politickú sféru spôsobuje, že sa v zásade ocitáme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do šedivej zóny lobistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili

Dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folkór“, relikt z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. To čo dnes žijeme, je vláda tej najhoršej oligarchie a plutokracie, pričom vládnu moc vykonávajú dôkladne vybraní predstavitelia meritokracie. Vytvorený systém je dostatočne odolný voči prirodzenému striedaniu garnitúr. Demokraticky zvolené vlády sú schopné maximálne posúvať akcenty svojej politiky, ale nie zásadne meniť paradigmu vývoja.

Zdá sa však, že tento dlhodobo odskúšaný model fungovania západnej spoločnosti prechádza veľkou skúškou. Establishmentu alebo inak meritokracii sa smerovanie spoločnosti  začína vymykať z rúk. Odštartoval to brexit, nasledovala voľba Trumpa za prezidenta USA. Ako menšie symptómy tohto trendu môžeme pomenovať aj voľbu dvoch nemainstreamových (proruských) kandidátov na prezidenta v Moldavsku a Bulharsku. Na základe týchto reálií sú s veľkými obavami čakávané prezidentské voľby vo Francúzsku – prvýkrát sa vážne počíta s tým, že by mohla uspieť aj Marine Le Penová. Geert Wilders v súčasnosti dosahuje svoje  preferenčné maximá a inak až servilne proeurópske Holandsko v referende zablokovalo asociačnú dohodu medzi Ukrajinou a Európskou úniou.

Každému súdnemu pozorovateľovi musí byť jasné, že taká veľká koncentrácia nečakaných výsledkov volieb nemôže byť náhoda, ale že sa tu jasne rysuje trend, keď establishment čím ďalej tým viac stráca kontrolu nad smerovaním západnej spoločnosti. Otázka teda znie, čo sa vlastne stalo. Ako to, že svet Davosu stráca kontrolu nad vývojom, a to napriek tomu, že celú mediálnu mašinériu má pod kontrolou? Čiastočným, ale skutočne len čiastočným vysvetlením je nástup nových médií, rôznych alternatívnych webov či  sociálnych sietí. Ale ani toto samo osebe takýto rýchly nástup zmien nevysvetľuje.

To čo nastalo je demokratická vzbura, vzbura ani nie tak proti elitám ako proti elitárom. V posledných dvoch-troch dekádach sme boli v západnom svete svedkami výrazného ekonomického rastu, z ktorého však profitovala len veľmi úzka vrstva populácie. Elity celé desaťročia s absolútnou ľahostajnosťou v mene maximalizácie svojho profitu ignorovali sociálne istoty stoviek miliónov svojich občanov. Zatiaľ čo elity extrémne bohatli a cynicky profitovali z globalizácie, slobodného obchodu a wallstreetského kasínového kapitalizmu, všetky náklady spoločnosti prenášali na stále sa tenčiacu strednú triedu. Celkom ignorovali najchudobnejších, a bezmocných. Tak sa stalo, že veľká časť bývalej strednej triedy bola pauperizovaná, strácala pevnú pôdu pod nohami, jej istoty boli spochybňované, jej prepad bol vykresľovaný ako osobné zlyhanie tých, čo sa nevedia prispôsobiť meniacemu sa svetu. No a potom to prišlo. Po viacerých dekádach morálnych zlyhaní, korupcie a ničenia množstva ľudských osudov sú dnešné elity v šoku. Ľudia zrazu prestávajú poslúchať elity ktoré spôsobovali ich utrpenie. Občania konečne urobili niečo čo elity nečakali. Známy americký filmár Michael Moore to komentoval slovami …„ voliči videli v Trumpovi príležitosť stať sa ľudským Molotovovým koktailom, ktorý s chuťou vrhli do systému, aby ho tým rozbili na kúsky“ . Problém je však v tom, že systém, ktorý sa roky budoval, je veľmi rezistentný na zásadnejšie zmeny. Hustá sieť väzieb a vzťahov každého štandardného politika determinovala a umožňovala len malé korekcie, ktoré však so skazenou podstatou systému nedokázali nič urobiť. A preto prichádzajú „neštandardní“ politici, akési „kladivá“, ktoré sľubujú systém rozbiť.

A práve tu môže byť problém. V prípade, ak od nich voliči neočakávajú nič len antisystémovú rétoriku, je to v poriadku. Iste je nemalá skupina voličov, ktorá volila a bude voliť týchto politikov bez väčších očakávaní, v podstate z jediného dôvodu – potrestať establishment. To je však veľmi málo.  Je otázne, či a do akej miery majú šancu títo politici dosiahnuť pozitívnu zmenu. Deštrukcia sama osebe ešte nemusí byť riešením.

To že realita nepustí, si postupne začína uvedomovať aj Trump. A ruší množstvo svojich sľubov. Okrem iného aj ten, že zníži dane tým najbohatším a zároveň bude masívne investovať do extrémne zanedbanej infraštruktúry. Predbežne svoj sľub v tomto ohľade modifikoval. Viac zdaní už len tých najbohatších a naopak, daňovo uľaví strednej triede. Problém je v tom, že o  týchto veciach nerozhoduje prezident, ale kongres a takéto riešenia sú v príkrom rozpore s republikánskou mentalitou.

Ukazuje sa, že zmeniť desaťročia budovaný systém nebude vôbec ľahké, ale elitársky establishment už schytal a pravdepodobne ešte schytá zopár zaúch. Hádam ich to prinúti viac sa venovať skutočným problémom ľudí, a nie ich arogantne vyciciavať a farizejsky poúčať. Veriť v hlbokú sebreflexiu politikov je príznakom kognitívnej poruchy, ale existuje aj jeden pravdivý bonmot, že politici nakoniec začnú prijímať aj racionálne riešenia, ak už vyčerpajú všetky ostatné. A je celkom možné, že ta doba  sa rýchlo blíži.

Roman Michelko