Najpopulárnejší alternatívny  model spoločnosti v medzivojnovom období bol takzvaný korporatívny alebo stavovský štát. Jeho idea bola okrem iného založená na tom, že spoločnosť bude efektívnejšie riadená vtedy, ak škriepky medzi politickými stranami, ktorých sme dnes a denne svedkami, budú nahradené konštruktívnou spoluprácou, keď kormidlo pri riadení spoločnosti dostanú miesto straníckych sekretariátov najlepší predstavitelia jednotlivých stavov. Aby sme neboli príliš všeobecní, skúsime si priblížiť program jednej zo strán, ktorá presadzovala stavovský štát v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Československu.

Cieľom bolo vytvorenie národného stavovského štátu „s najvyššou kolektívnou autoritou“, ktorá by riadila spoločnosť v najvyššom všeobecnom záujme“. Za hlavnú príčinu zla bol považovaný vysoko nemravný systém viazaných kandidátnych listín, v ktorých sa poslanci stávali rukojemníkmi a ktoré demoralizovali celý spoločenský život a následne korumpovali zákonodarné zbory a ovplyvňovali chod štátnej správy. Cieľom bolo vytvoriť systém, v ktorom by sa zákonodarný zbor skladal z odborníkov delegovaných jednotlivými stavmi – voľbou vnútri jednotlivých stavov.

Všetci ľudia mali byť rozdelení do štyroch stavov: poľnohospodári, robotníci, obchodníci a živnostníci a priemyselníci a duševne pracujúci. Do parlamentu mali voliť oprávnení voliči v rámci svojich stavov.  Takto kreovaný hospodársko-stavovský parlament mal mať maximálne stopäťdesiat členov. Senát mal mať maximálne šesťdesiat členov, z toho tretina mala byť priamo volená občanmi, tretinu mali tvoriť virilisti z verejného života, teda rektori univerzít, čelní predstavitelia cirkvi, krajinskí prezidenti (šéfovia územných samospráv), šéfovia obchodných komôr a podobne, no a nakoniec tretina členov mala byť menovaná hlavou štátu (prezidentom) z najvýznamnejších osobností krajiny. Vládu malo tvoriť osem ministrov – odborníkov, ktorých by nominovali jednotlivé stavy. Zákonom by malo byť obmedzené kupovanie  pôdy cudzincami, rovnaké obmedzenia by mali platiť aj pri priemyselných a hospodárskych objektoch. Až osemdesiat percent podnikov, ktoré boli v držaní cudzieho kapitálu, mali byť spätne vykúpené. Rovnako by mali byť  zo štátnej správy prepustení všetci cudzí štátni príslušníci, pokiaľ nebudú nepostrádateľní.

Menšinová politika mala byť založená na princípe reciprocity. Deti a najbližší rodinní príslušníci politikov nesmeli zastávať štátne úrady, resp. nesmeli pôsobiť v diplomacii. Ministri, resp. aktívni politici mali za svoje činy, ale aj za činy svojich detí či manželiek ručiť celým svojím majetkom. Platy poslancov mali byť zrušené a nahradené diétami, ktoré by boli priamo úmerné skutočne odpracovanej dobe pri legislatívnej činnosti. Podpora krachujúcich podnikov či bánk z verených zdrojov bola vylúčená.

Program venoval veľkú pozornosť postaveniu prezidenta: „Hlava štátu musí byť mimo akýchkoľvek vnútropolitických treníc a rozporov, nesmie byť zaťahovaná do bahna záujmových skupín, prezident štátu by mal byť požívať všeobecnú úctu a mal by byť ku všetkým rovnako spravodlivý nestranný. Prezident musí byť volený všetkými občanmi, nielen poslaneckou snemovňou.“

Podľa predstáv stúpencov stavovského štátu, všetci verejní funkcionári by museli mať transparentné majetkové pomery. Armáda a polícia musia byť využívané výhradne na verejné účely, nesmú byť zneužité na politické účely. Školstvo malo byť bezplatné, s osobitným zreteľom na talentovaných žiakov z chudobnejších pomerov, ktorým mali byť poskytované štipendiá. Zároveň sa dbalo na nastolenie absolútnej rovnosti medzi pohlaviami, s osobitným zreteľom na rovnaké odmeňovanie. Práca detí do štrnásť rokov mala byť zakázaná.

Okrem týchto bodov stavovský štát mal zabezpečiť právo každého na slušnú prácu a dôstojnú odmenu za ňu, školské vzdelávanie  malo byť vo vlasteneckom duchu, absolútnou samozrejmosťou mala byť nezávislosť súdov, nemocenské a dôchodkové poistenie, ktoré však malo mať verejný charakter, aby sa eliminovali vysoké straty systému astronomickými odmenami manažmentu a vlastníkov týchto poisťovní. Samospráva mala byť depolitizovaná, okresy a obce mali spravovať najkvalifikovanejšie osoby bez ohľadu na politickú príslušnosť. Národné hospodárstvo malo byť budovane na princípe sebestačnosti, priemysel so zbytočnou nadvýrobou mal byť redukovaný a, naopak, mali byť podporované tie odvetvia, v ktorých štát nedosahoval sebestačnosť.

Cieľom spoločnosti bolo dosiahnuť rovnováhu medzi výrobou a spotrebou, čo však vyžadovalo aj zdokonalenie distribúcie tovarov a subdodávok. Regulovaný mal byť aj pomer zisku a predajnej ceny produktov, čo malo byť dosiahnuté prijatím právnej normy, ktorá by určila „mravnú „ mieru zisku pre producentov tak, aby na chamtivosť producentov v konečnom dôsledku  nedoplácali koneční spotrebitelia.

Dnes takmer dvadsaťpäť rokov po publikovaní Fukuyamovej eseje je asi každému jasné, že liberálna demokracia nie je ten jediný a dokonalý systém, ku ktorému speje vývoj globálnej spoločnosti. Naopak, séria zlyhaní, pri násilnom presadzovaní tohto systému sa ukázalo, že v niektorých oblastiach sveta pôsobí ako kultúrno-spoločenský cudzorodý prvok a je spoločnosťou ako taký odmietnutý.

Ukazuje sa však, že aj vo svojej kolíske, teda v transatlantickom priestore, zažíva liberálna demokraciu krízu. Čím ďalej tým viac sa ukazuje, že nie je schopná riešiť akútne problémy spoločnosti, že moc je čoraz viac vzdialená a odcudzená od svojho prameňa, teda od občanov. Aj preto v najbližších rokoch a desaťročiach môžeme očakávať vážne diskusie o novom modeli spoločnosti, ktorý liberálnu demokraciu buď radikálne transformuje (islandský či švajčiarsky model polopriamej demokracie), alebo nahradí.

Roman Michelko