Môj profil 
Predplatné
SDKÚ, kedysi jasný líder pravice, bolo v roku 2012 ťažko až fatálne ochromené dvoma okolnosťami. Jednak ním bigotne presadzovaná vízia neoliberálneho konceptu politiky sa nielen vyčerpala, ale bola práve prebiehajúcou globálnou ekonomickou krízou dokonale zdiskreditovaná. Ukázalo sa, že na úspech v politike už nestačí len donekonečna verklíkovať prostoduché neoliberálne poučky. To však bola len tá menšia príčina fatálneho, takmer 70 % prepadu.
Oveľa podstatnejšou príčinou bola skutočnosť, že vďaka SDKÚ sa korupcia stala systémovou súčasťou politiky a kauza Gorila z dlhoročných tvorcov tejto politiky (Dzurinda, Mikloš) urobila politické mŕtvoly. Problém bol aj v tom, že Dzurinda, úzkostlivo strážiaci si svoju pozíciu v strane, nepripravil stranu na generačnú výmenu. Strana tak v máji 2012 disponovala dvoma ťažko skompromitovanými „ikonami“ minulej éry, pomery v strane však neumožnili, aby vyrástla nová generačná či programová alternatíva, ktorá by strane vdýchla nový smer. Mentálne nastavenie strany bolo také, že sa o programový a hodnotový reštart ani nepokúsila.
Do čela strany sa dostal obhrublý Pavol Frešo, ktorý síce žiadne idey nemal, ale vzbudzoval nádej, že lokálnym funkcionárom zaistí postavenie, príjmy či lokálne kšefty. Ako sa ukázalo, Frešove osobné limity sotva dosiahli úroveň regionálneho politika. SDKÚ pod jeho vedením nedokázalo predložiť žiadnu príťažlivú programovú alternatívu. Jediné, čím sa politika strany vyznačovala, bola len bezbrehá kritika všetkého, čo vláda Smeru urobila – bez ohľadu na akékoľvek racionálne argumenty. Bohužiaľ, takáto politika sa pomaly stala nestráviteľnou aj pre mnohých kriticky mysliacich pravicových voličov. Jeho absolútny nedostatok politických nápadov, vízii či uveriteľného a realistického programu, ako aj vyťaženie v exekutívnej funkcii bratislavského župana mu neumožnili starať sa o stranu, čo logicky viedlo k voľnému pádu jej preferencií. Keď sa tento trend ukázal ako nemenný, politický pud sebazáchovy logicky viedol k snahe ostatných funkcionárov, niečo s tým urobiť.
Prvý pokús na zvolanie mimoriadneho snemu ešte pred prázdninami ustál. Odložil ho, či skôr preložil na september. Zrejme si myslel, že sa v priebehu leta zmení pomer síl a v septembri mu jeho manéver s novým programom a obnoveným tímom vyjde. Keď pochopil, že miera znechutenia jeho štýlom vedenia strany a, samozrejme, aj s jej výsledkami je príliš veľká na to, aby to stačilo, pokúsil sa o posledný taktický manéver a ponúkol post volebného lídra SDKÚ svojmu bývalému kritikovi – podpredsedovi strany a poslancovi Martinovi Fedorovi. Ani jeho taktika rozdeliť svojich oponentov či kritikov a časť z nich skorumpovať (ponúknutím prestížnej funkcie), však nestačila. Ako sa ukázalo, ani zďaleka to nestačilo.
Výsledky vyslovenia dôvery, resp. nedôvery (160 kontra 48 v neprospech Freša) znamenali totálny debakel. Následné logické kroky jeho oponentov, teda abdikácia všetkých podpredsedov, ústredného tajomníka a pokladníka strany, mu dali jasne najavo, že napriek legislatívnej kľučke (odvolať ho mohla len dvojtretinová väčšina nie prítomných, ale všetkých delegátov), prestal byť de facto predsedom strany, lebo predsedať už bude len sám sebe.
A tu sa dostávame k psychologickému, či skôr psychiatrickému rozmeru tohto komentáru. Absolútna strata súdnosti, neschopnosť prijať realitu, neschopnosť vyvodiť osobnú zodpovednosť a vydávanie nerealistických predstáv za realitu dokonale charakterizujú ťažko patologický osobnostný profil Pavla Freša. Ukazuje sa, že do vysokých funkcií sa často dostávajú osobnostne ťažko narušené osobnosti a tristná realita svedčí o tom, že sa tak deje nielen na čele politických strán, ale aj vo vedení rôznych – aj verejnoprávnych inštitúcií.
Politológ Roman Michelko
