Môj profil 
Predplatné
Zaujímavé je, že v tejto súvislosti sa začalo vážne uvažovať o možnej kandidatúre na spitzenkandidáta za frakciu socialistov aj u nášho podpredsedu EK a komisára pre energetiku Maroša Šefčoviča. Šefčovič patrí služobne k najstarším komisárom EK. Od roku 2009 riadil tri rezorty. Prvým bola oblasť vzdelávania, kultúry a mládeže. Vtedy dokončil mandát nášho prvého eurokomisára Jána Figeľa, ktorý z EK predčasne odišiel po tom, ako sa stal predsedom KDH. Na svojom poste sa osvedčil, a preto mu predseda EK Juncker v novej komisii ponúkol post svojho zástupcu – podpredsedu Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy. Od roku 2014 má na starosti európsku energetiku, pričom zároveň znova zastáva aj post podpredsedu EK.
Jeho pozícia je však veľmi špecifická, keďže slovenský eurokomisár nemá za sebou pôsobenie v domácej politike tak ako Juncker, Barroso či Prodi, ktorí pôsobili väčšinou na postoch premiérov či ministrov. Navyše protikandidátov bude mať nielen z ostatných politických frakcií, ale aj vo vnútri Strany európskych socialistov (PES). Medzi najvážnejších vyzývateľov môžu patriť eurokomisár Pierre Moskovici alebo hlavný vyjednávač EÚ o brexite Michele Barnier. Uvidíme teda, či jeho nepoškvrnenosť domácou politikou bude skôr výhoda alebo nevýhoda.
Šefčovič je dnes len na začiatku cesty. Už samotná skutočnosť, že by sa stal kandidátom európskych socialistov, by znamenalo veľmi veľa – poskytol by nový pohľad na mnohé veci, mohol by nastoliť nové témy, čím by získal veľkú šancu zviditeľniť sa. Bol by to veľký úspech pre slovenskú diplomaciu a politiku.
Konečné slovo pri vyberaní šéfa EK však nakoniec bude mať Európska rada, ktorá zväčša rozhoduje práve podľa spomínaného nepísaného pravidla o víťazovi volieb. Šanca, že socialisti vyhrajú najbližšie voľby, je dosť malá. Podľa všetkého voľby do EP, aj keď s veľkými stratami, predsa len vyhrá EPP/ED – konzervatívci, respektíve kresťanskí demokrati. Socialisti pravdepodobne utrpia straty na úkor okrajov politického spektra, teda radikálnej ľavice a radikálnej pravice.
Výsledky ostatných parlamentných volieb jasne ukazujú, že socialisti sú v ťažkom útlme, doslova v depresii. Vo Francúzsku ich kandidát na prezidenta Benoît Hamon dostal sotva 6%, čo je totálne fiasko. Veľmi podobne dopadli aj parlamentné voľby. V Nemecku SPD dosiahlo sotva 20%, čo je najhorší povojnový výsledok. Rovnako socialisti pohoreli v talianskych voľbách, ale veľmi oslabení sú aj v Španielsku, kde rapídne strácajú podporu na úkor nárastu radikálne ľavicového Podemosu. Grécky Pasok je už len tieňom bývalej silnej strany a ako vieme, na jeho úkor narástla Syriza.
Z uvedeného teda vyplýva, že šanca Maroša Šefčoviča získať post šéfa EK je značne nepravdepodobná. Dnes sa tak hrá viac-menej o to, ako skončí v straníckych primárkach. Ak by Strana európskych socialistov uprednostnila pred starými politickými harcovníkmi schopného a skúseného diplomata z východnej Európy, bol by to nielen veľký úspech slovenskej politiky na pôde Európskej únie, ale aj znak toho, že východnú Európu začínajú brať v Európskej únii vážne. Dnes môžeme len čakať a držať palce.
Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN
