Môj profil 
Predplatné
Napriek tomu, že suverénne postúpil do druhého kola, ukázalo sa, že nedokázal vzdorovať hysterickej mediálnej mašinérii opozície.
Každopádne, výsledky prezidentských volieb svedčili len o tom, že napriek istému útlmu, v ktorom strana Smer v tom čase bola a zdalo sa, že už je za svojím zenitom, výsledky prezidentských volieb rozhodne neznamenali obrodu opozície, či nedajbože jej nástup k moci. Naopak, kandidát Ľudovej platformy Hrušovský získal hanebné tri percentá, čo len potvrdilo, že pravica je v svojej najhlbšej kríze po roku 1990. Neúspech Fica totiž neznamenal úspech pravice, ale, naopak, úspech oligarchu Andreja Kisku, ktorý zbohatol na veľmi problematickom biznise. Opakoval tak úspech českého oligarchu Andrej Babiša. Úspech takýchto nevyprofilovaných (anti)politikov znamená jediné: čoraz väčšia časť voličov už akosi z princípu prestáva dôverovať štandardným stranám a dáva šancu neodskúšaným osobám, často len preto, že aspoň verbálne sú proti súčasnému establishmentu.
Istým prekvapením volieb bol výsledok odídenca z KDH Radoslava Procházku, ktorý skončil so ziskom vyše dvadsiatich percent na tesnom tretom mieste. To odštartovalo raketový nástup jeho politického projektu Sieť, až dokiaľ jeho starostlivo budovaný imidž čistého politika nenabúral jeden neopatrný rozhovor s kolegom Matovičom. Ale to je už iná história.
Voľby do Európskeho parlamentu potvrdili trend, ktorý nastal už v prezidentských voľbách.
Napriek tomu, že voľby s veľkým náskokom vyhral Smer, volebná strata 6% a jedného mandátu svedčala o tom, že ak si chce Smer udržať svoju politickú hegemóniu, nevyhnutne musí urobiť opatrenia, aby ďalej nestrácal voličov. Táto strata bola o to trpkejšia, že ak by sa stranícke štruktúry trocha viac zmobilizovali a získali by približne o tritisíc hlasov viac, strana by počet mandátov uhájila. Treba zdôrazniť, že výpovednú hodnotu volieb do Európskeho parlamentu zásadným spôsobom ovplyvnila extrémne nízka volebná účasť. Konkrétne voliť prišlo sotva 13 percent voličov, čo naznačilo trendy, a jasne favorizovalo malé strany s tvrdým voličským jadrom. Aj preto získalo KDH nadštandardný výsledok, a aj preto sa do Európskeho parlamentu dostali politickí trpaslíci (SaS, NOVA či SMK), ktorí pri štandardnej plus mínus 55 percent až 60 percent volebnej účasti dostávajú 3,5 až 4,5 percentá.
Znepokojivý bol z tohto pohľadu len výsledok SNS, ktorej zisk približne 3,6 percentá bol jasným varovaním.
Ak sa zásadne nezmení nielen obsah, ale aj forma či prezentácia jej politiky, môže to mať pre budúcnosť strany fatálne následky.
Výsledky spomenutých dvoch volieb prirodzene rezultovali k istej sebareflexii. Kým pravica bola opojená svojim pseudoúspechom, akýsi pokus o sebareflexiu sa uskutočnil len v strane Smer.
Na letnej konferencii strana prijala viacero zmien na úrovni exekutívy, ale aj na najvyšších straníckych postoch. Po prehratých župných voľbách sa z postu podpredsedu strany musel odporúčať exžupan Maňka a jeho miesto zaujal nový minister školstva Pellegrini. Z vlády odišiel Čaplovič, ktorého nahradil už spomenutý Pellegrini, rovnako ako post ministra hospodárstva opustil nestraník Malatinský, ktorý mal všeobecne známe osobné väzby so spoločníkmi Penty a nahradil ho jeho štátny tajomník Pavlis. Ako sa ukázalo, zmena minimálne na poste ministra školstva sa ukázala ako celkom šťastná.
Koniec roka sa niesol v znamení komunálnych volieb. Paradoxne ich najväčším prekvapením bolo odstúpenie podpredsedu Smeru a predsedu parlamentu Pašku. Bolo to o to paradoxnejšie, že komunálky v Košiciach boli poňaté ako referendum a tie jeho politický súputník Raši napriek vybičovanej antikampani vyhral s veľkým náskokom. Komunálky mali ešte jeden dôsledok. Potvrdili dlhodobý trend straty dôvery v straníckych kandidátov (nezávislí sa stali víťazmi volieb), rovnako však signalizovali, že pokles Smeru sa zastavil, a naopak strana si značne posilnila svoje pozície dokonca oproti voľbám v roku 2010.
Koniec roka bol aj v znamení umelo vyvolaných pouličných protestov, ktoré organizovala časť opozičných politikov pravicových mikrostraničiek. Chvalabohu, zdá sa, že pokus o „majdanizáciu“ slovenskej politiky nevyšiel. Ich početnosť a odhodlanie demonštrantov vytrvať v protestoch sú príliš malé na novú farebnú revolúciu. Ľudia vo väčšine neuverili falošným prorokom, čo nám dáva istú nádej aj do budúcnosti.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
