Bratislava 18. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP)

Väčšina reakcií na výsledky amerických prezidentských volieb bol šok, nepochopenie a radikálne hlásanie odsudkov. Podstatnejšie však je pochopiť príčiny, prečo bola voľba tak prekvapivá a poučiť sa z toho. Mediálny mainstream nedokázal pochopiť, že niekto, kto vytrvalo a systematicky hral proti všetkým pravidlám, mohol napriek tomu vyhrať. Skutočne, nikto asi nepredpokladal, že je možné, aby vyhral kandidát, proti ktorému sú takmer všetky mienkotvorné médiá, v podstate celý Hollywood a showbiznis, ako aj  prevažná väčšina politických štruktúr. Trumpov triumf je tak jednoznačne predzvesťou novej éry v americkej politike

Clintonová prehrala z dvoch dôvodov. Tým prvým bolo, že bola hádam najnevhodnejšou, historicky najslabšou (aspoň v modernej dobe) kandidátkou demokratov. Predstavuje všetko, voči čomu sa frustrované masy búria, priam dokonale  stelesňuje presne to, čo rozzúrení a frustrovaní voliči nenávidia. Je typickou predstaviteľkou establishmentu.  Na vrcholných priečkach politiky sa pohybuje viac ako štyridsať rokov. Najprv ako manželka guvernéra Arkansasu, potom ako prvá dáma, neskôr ako senátorka za New York a nakoniec ako ministerka zahraničných vecí. Vo všetkých týchto funkciách participovala na veľmi kontroverzných rozhodnutiach, predovšetkým jej podpora takzvanej arabskej jari nakoniec viedla k rozvratu a chaosu v tejto časti sveta. Vo svojich exekutívnych funkciách vždy pôsobila ako jastrab, preferovala demonštráciu sily, sankcie na neposlušné štáty. Čo bolo hlavnou chybou liberálov? Fungovanie Wall Street? Deregulovaná ekonomika? Posun ekonomiky a myslenia, ktorý sa generuje v Silicon Valley? Rozbité a extrémne polarizované médiá? Príliš tesné prepojenie s finančnou sférou?

Úzke prepojenie Clintonovej na Wall Street nie je žiadnym tajomstvom. Liberáli sa už dávno zapredali liberalizmus  neoliberalizmu, stratili dôveru bežných ľudí a tí sa potom stali ľahkou korisťou pre tých, čo im sľúbili  vyvrátenie tohto chorého systému. Pri spätnom  pohľade musíme byť zdesení skutočnosťou, že v dobe masívneho  ekonomického rastu a obrovských ziskov najväčších korporácií, absolútna väčšina týchto peňazí pripadla  najbohatšej vrstve namiesto toho, aby stabilizovala strednú vrstvu a skutočne pomohla tým najchudobnejším.

Americká politika  v posledných rokoch smerovala ku  ilúzii amerického sna, podľa  ktorého je úspech prístupný všetkým. Šanca poctivou prácou dosiahnuť úspech alebo aspoň slušný životný štandard sa čoraz väčším skupinám Američanov vzďaľuje.  Problém je v tom, že tí menej úspešní padajú veľmi hlboko. Minimálne  hlbšie než predchádzajúce generácie. Dnešný systém zdegeneroval do stavu, keď vládne tá najodpudivejšia oligarchia, pričom  exekutívnu moc vykonávajú starostlivo vybratí predstavitelia meritokracie. A meritokracia býva slepá, a neberie do úvahy, že niekto jednoducho nemal šťastie, nenarodil sa do dobrej rodiny, mal sťažený prístup k dobrému vzdelaniu, alebo jednoducho jeho schopnosti  nie sú také, aby bol špičkový v odbore, v ktorom pracuje.

Súčasný systém kašle na tých, čo neprejdú superselekciou na trhu práce a nevníma ich  ako ľudské bytosti, ktoré napriek tomu majú svoje potreby a napriek tomu, že nemajú schopnosť stať sa víťazmi, zaslúžia si pozornosť a rešpekt. Miesto toho sa začal washingtonský establishment venovať zástupným témam. Práva menšín, sexuálnych či etnických, voľný obchod bez ohľadu na dôsledky, juvenilná justícia, gender ideológia, falošné pravidlá politickej korektnosti, likvidácia otvoreného akademického diskurzu sa stali trendom, ktorý čoraz viac popudzoval, a ktorý zdegeneroval do absurdít. Voliči okrem iného odmietli filozofiu triumfálneho sekularizmu, teda filozofiu, v rámci ktorej musia firmy alebo náboženské spoločnosti podriadiť sa vôli štátu, filozofiu, ktorá povýšila  transgenderové WC na lakmusový papier osvietenosti či tmárstva.

Úspech Donalda Trumpa spočíva predovšetkým v tom, že dokázal bez servítok hovoriť o dvoch tabu témach. O elitárstve a rase, a to jednoduchým politicky nekorektným jazykom, ktorý zabral predovšetkým u bielych voličov. Už pred voľbami bolo jasné, že vlna jeho úspechu čerpá energiu z kultúrnej priepasti, ktorá sa roztvorila  medzi prevažne bielymi Američanmi bez vyššieho vzdelania a ostatnou časťou spoločnosti. Jeho voliči sa cítili čím ďalej tým viac ohrození ekonomickým a demografickým procesom. Ku koncu ich bolo čoraz viac presvedčených, že demokratická mašinéria si kúpila rasové menšiny. Nakoniec bolo už dlhé roky všeobecne známe, že etnická mapa USA sa rýchlo mení a menšiny sa v horizonte generácie stanu väčšinou. Minimálne od roku 2008, teda od zvolenia prezidenta Obamu, boli menšiny tým povestným jazýčkom na váhe, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o americkom prezidentovi.

Čo je však ešte podstatnejšie, Clintonová nikdy nedisponovala tým, čo je v dobe modernej politiky nevyhnutné – charizmou. Jej muž Bill Clinton vďaka charizme ustál množstvo škandálov (aj tých sexuálnych), pretože vedel, ako osloviť voličov. Vedel vzbudiť dojem, že ho ich problémy trápia, že im načúva a je ochotný  im pomôcť. Naopak Clintonová pôsobila vždy odmerane, profesorsky, strojene. Nikdy nedokázala zbúrať bariéry v osobnom styku, nedokázala si získať srdce mladých voličov – na rozdiel od jej demokratického protikandidáta Sandersa. V dobe, keď sa politici, ak chcú uspieť, musia správať ako celebrity, Clintonová s charizmou mokrej handry jednoducho z princípu nemala šancu. Poďme však k Trumpovi.

Podľa jeho podporovateľov doma i v zahraničí v amerických voľbách bol porazený svet politickej pretvárky potlačujúci slobodu prejavu, svet elitárskeho sociálneho inžinierstva, svet smerujúci k úpadku Západu, ktorý sa zrieka svojich tradičných hodnôt.  S čím možno súhlasiť je, že Trump zvíťazil napriek či práve preto, že celým svojim zjavom poprel falošné pravidlá politickej korektnosti. Otázka je, či je to práve on, kto stelesňuje tradičné hodnoty, predovšetkým však, či naozaj dokáže reálnym spôsobom zlepšiť americkú politiku.

Na jeho osobe si môžeme demonštrovať úroveň, na akú zdegenerovala  americká politika. Keď americká obdoba nášho servera demagog.sk analyzovala jeho výroky, zistila, že len šesť percent jeho výrokov je pravdivých a dvanásť percent čiastočne pravdivých.  Všetko ostatné bolo nepravdivé alebo nedokázateľné. Práve na ňom teda možno demonštrovať, že politika dnes už naozaj nie je o programoch a argumentoch, ale predovšetkým o dojme, o nájdení silnej a nosnej idey, ale predovšetkým o proteste voči systému, ktorý tu vládne. Trump je prejavom tejto vzbury  a ukazuje sa, že v západnom svete vôbec nie ojedinelým.

Je zároveň otázne, čo urobí zvolenie Trumpa  s Republikánskou  stranou. Tá je príkro rozdelená na konjunkturalistických oportunistov, ktorí budú chcieť ťažiť z toho, že majú prezidenta a tradičných republikánov starej éry, ktorí majú s Trumpom veľký problém.  Ak by mal dlhodobejšie vtláčať charakter republikánom, je možné, že sa Republikánska strana rozdelí a vznikne tretia strana. V dnešnom nastavení  pravdepodobne ďalej ostane stranou bielej robotníckej triedy, najmä preto, že bude vytvárať protekcionistické bariéry.

V umeleckej sfére tento pocit priam dokonale vykreslil Bruce Springsteen. Jeho najväčší hit už z roku 1985 Born In The U.S.A. (Narodený v Amerike) nie je nejakou poctou vlasti, ale horkou obžalobou spoločnosti, v ktorej žije. Svojou tvorbou opisuje pocity jednoduchého amerického chlapíka, ktorý sa vrátil z Vietnamu a už desať rokov nemôže zavadiť o slušnú prácu. Tento životný pocit sa rokmi stáva čoraz všeobecnejším  a zasahuje čoraz väčšiu skupinu vydedencov. Springsteen vo svojich baladách spieva o živoriacich oblastiach industriálnej Ameriky, o regiónoch,  z ktorých zmizla slušne platená, i keď menej kvalifikovaná práca, trvalé zamestnanie v baníctve, v oceliarskom či textilnom  priemysle. Smutnými hrdinami jeho balád sú bieli muži stredného veku, ktorých dôstojnosť dostáva ťažké rany a ktorí sa nedokážu vyrovnať s globalizačným uragánom. Niekdajšia hrdá robotnícka trieda živorí na dávkach, pretĺka sa vďaka  slabo platenej a dočasnej práci.  Je sužovaná alkoholizmom či drogami a je poznamenaná nadpriemerným množstvom samovrážd.  Manuálne pracujúci belosi sú najväčšími porazenými v procese globalizácie. Na trhu práce musia čeliť konkurencii žien, imigrantov a menšín, teda skupín, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov pre nich žiadnu konkurenciu nepredstavovali.

Nárast protestných hlasov napriek štátmi a kontinentmi je doslova symptómom doby. Problém je v tom, že jeden politický samorast, aj keď je prezidentom USA, sám toho veľa nezmôže. Druhá a oveľa dôležitejšia otázka je, či má Trump reálne riešenia. V skutočnosti je to presne naopak. USA je už dnes vysoko najzadlženejšia krajina na svete a Trump pritom navrhuje, ako inak, ďalšie zníženie daní – samozrejme pre tých najbohatších. Sumárny dlh federálnej vlády, dlh jednotlivých štátov, korporácií a domácností predstavuje astronomických tristošesťdesiat percent HDP.  Na druhej strane Trump v jedným dychom so znižovaním daní  sľubuje masívne investície do infraštruktúry, čo je priam diaľnica do Grécka, ktoré má mimochodom dnes dlh „ len“ na úrovni  stoosemdesiat percent HDP. Je veľmi pravdepodobné, že Trump a republikánska väčšina v oboch komorách kongresu bude torpédovať systém zdravotného poistenia, ktorý je známy ako ObamaCare, aj keď po stretnutí s Obamom tento volebný sľub čiastočne modifikoval. Ak by sa to podarilo, vrátilo by to Ameriku civilizačne o desaťročia dozadu.

Najväčším paradoxom fenoménu Trump je to, že ho volili nielen sociopatickí milionári a miliardári, pre ktorých je najdôležitejším náboženstvom minimálny štát a minimálne dane, Trumpa však volili  predovšetkým bieli lúzri, ktorým sotva pomôže. Vykorenená, domotivovaná, extrémne frustrovaná skupina bielych voličov, ktorá úspešne nezvládla prechod z ekonomiky založenej na výrobe na ekonomiku založenú na službách a vedomostiach. Preto ani neprekvapí, že Trump bodoval v Michigane, ktoré je po krachu automobilového priemyslu v USA veľmi zlým miestom na život.  Problém je v tom, že ani jeho riešenia už situáciu nezachránia.

Zavedenie tridsaťpercentných dovozných ciel na autá vyrábané v Mexiku, ale vlastnené americkými korporáciami, už problém nevyriešia.  No a aj pri oceňovaní veľkého odhodlania Trumpa zrušiť NAFTU (dohodu o bezcolnej zóne medzi USA, Kanadou a Mexikom) – toto je vec, ktorá je v rukách kongresu a obávam sa, že prezident, ktorý má navyše aj vo vlastnej strane veľmi vratké postavenie, sotva bude schopný pretlačiť takéto zmeny, ktoré armády lobistov pretláčali celé desaťročie. Zvolenie Trumpa za prezidenta bude celkom určite znamenať veľkú zmenu v americkej politike. A my si len budeme musieť počkať či k lepšiemu, či horšiemu.

Roman Michelko