Môj profil 
Predplatné
Igor Matovič už od svojho vstupu do politiky vystupoval ako „najčistejší z čistých“, veľký a neohrozený bojovník proti korupcii, „rytier bez bázne a hany“. Ako sa však ukázalo, až takú snehobielu podnikateľskú minulosť nemá. Iste, jeho podnikateľský projekt – celoplošné inzertné noviny – bol dobrý nápad a ukázal sa aj komerčne úspešný, problém nastal, keď sa chcel posunúť na „vyšší level“. Keď chcel previesť svoj biznis zo živnosti na akciovku, mal štandardne ukončiť živnosť a pokračovať jasne a transparentne v eseročke. To sa však nestalo.
Dnes nás kŕmi rozprávkami o tom, že takúto pochybnú transakciu mu poradila daňová poradkyňa. Úplne mimo sú jeho tvrdenia, že predal svoju živnosť, na účte ktorej bolo vyše 121 miliónov Sk, za 20 000 eur (teda cca 600 000 Sk) a potom si už z cudzej firmy, kde však stále mal dispozičné právo, previedol aktíva, teda finančný zostatok, už spomenutých cca 120 miliónov Sk, na svoj súkromný účet. Každý, kto má elementárnu mieru súdnosti, vie, že ak na účte firmy bolo 121 miliónov Sk, tak kúpna cena mala byť tých 121 miliónov plus ďalšie aktíva. Takáto suma by sa potom zdanila ako jednorazový príjem, a to, čo by ostalo, by bol čistý zdanený príjem, ktorý by si potom mohol pokojne užívať, alebo investovať podľa svojej slobodnej vôle. To sa však nestalo.
Naopak, Matovič mal iste nielen pre túto transakciu dlhodobé problémy s daňovým úradom, a preto všelijako špekuloval. Prepis celého majetku na manželku kvôli jeho vstupu do politiky je tiež len legenda. Matovičov problém bol v tom, že sa veľmi rýchlo dostal pre neho k veľmi veľkým peniazom a nevedel celkom, čo s tým. Práve v tejto životnej situácii však nešiel cestou štandardného a transparentného zdaňovania svojich ziskov, ale začal špekulovať, až sa dostal do špirály špekulácií a lží, ktorá ho dnes dobieha.
Pričom „umelecká“ hodnota jeho „vytáčok a vysvetlení“ má veľmi nevyrovnanú úroveň. Niekedy sa mi zdá až absurdné, že bez náznaku hanby dokáže do očí chladnokrvne tvrdiť lož, ktorá je veľmi ľahko vyvrátiteľná, dúfajúc, že ľudia sú tak sprostí, že to hneď prehliadnu, alebo že si to neoveria a sugestívne podaná lož v jeho podaní sa stáva pravdou. To je napríklad kauza rotačky, ktorú doniesol rozmontovanú po súčiastkach, aby sa vyhol clu. Stalo sa to v roku 2002, teda približne dva roky pred prvým májom 2004, kedy sme vstúpili do Európskej únie, a tým aj do colnej únie. Každý z nás si veľmi dobre pamätá tento dátum a každý, kto obchoduje v rámci Európskej únie, vie, že dovozné clá boli zrušené až k tomuto dátumu. Matovič však bez náznaku zaváhania, tvrdo, na drzovku hádam tri či štyrikrát pred televíznymi kamerami zaklame, že v roku 2002 už Slovensko bolo v colnej únii, a teda clo by neplatil tak či tak. Rovnako, bez náznaku zaváhania Matovič klamal pri ľahko overiteľnom fakte, že v čase vyšetrovania Kaliňákovej kauzy Kovošrot bol šéfom vyšetrovateľov súčasný policajný prezident Tibor Gašpar a nie Jozef Šátek. Samozrejmosť s akou klamal a skutočnosť, že aj zjavné a nezvratné usvedčenie zo lži ho ani v najmenšom nevyviedlo z miery, svedčí o tom že hrúbka jeho hrošej kože si nezadá ani s tými najhoršími politickými cynikmi.
Nech už to dopadne akokoľvek, je jasné, že Matovič sa dostal do ťažkej defenzívy a na umelecký dojem ťažko prehráva. Náznakov, že mu poriadne prihára, je nespočetne.
Významný komentátor (inak jeden z najtvrdších kritikov Fica) to na svojom facebooku vtipne komentoval: „Obávam sa, že keby bol dnes Matovič počas tlačovky napojený na detektor lži, tak by vybuchol.“ Ďalší komentátor na vplyvnom konzervatívnom webe napísal komentár s názvom: „Môj tip: Matovič sa nedostane do parlamentu.“ Niekedy sa dokonca zdá, že obhájeniu parlamentného mandátu neverí ani sám Matovič. Keď sa po dueli s Robertom Kaliňákom lúčil s divákmi, apeloval na nich, ak už neveria jemu, nech aspoň volia hocijaké iné strany, len nie Smer. Toto freudovské prerieknutie znamená, že v podvedomí už prijal svoju porážku a chce len minimalizovať kolaterálne straty.
Dnes teda otázka stojí tak, či jadro Matovičových skalných má viac alebo menej ako 5 percent voličov. Ak ich je menej, je to jasné, ale aj keď prelezie 5 percentnú hranicu, jeho problém neskončil. Spolu s Danielom Lipšicom dali verejný prísľub, že ak OĽaNO získa menej ako 7 percent, vzdajú sa poslaneckého mandátu. To, že 7 percent nedosiahnu, sa zdá takmer isté, ukazuje sa však, že sľuby pred voľbami (aj tými matičnými) majú pre ich aktérov pramalú váhu.
Roman Michelko
.jpg)
