Keď Fedor Blaščák, správca Nadácie otvorenej spoločnosti, hovorí o 600 až 700 miliónov eur, má na mysli peniaze, ktoré do tretieho sektora prerozdeľuje štát. Celkový objem peňazí, ktorý sa prerozdelí v neziskovom svete je ročne na úrovni 1 miliardy. A hoci ide o obrovskú sumu peňazí, Slovensko za 33 rokov samostatnej existencie nevytvorilo systém, ktorý by verejnosti ponúkol jeden dôveryhodný, jednotný a overiteľný obraz finančných tokov do tretieho sektora, čo potvrdili aj skúsenosti okolo auditu dotácií.

Toto je prvý bod, na ktorom sa oplatí zastaviť. V debate totiž často prebieha zástupná vojna. Jedna strana vidí v každom čísle „Sorosov vplyv“. Druhá strana reaguje tak, akoby každý záujem o peniaze v treťom sektore bol automaticky útokom na občiansku spoločnosť. Lenže práve neprehľadnosť systému živí aj prehnané tvrdenia, aj obranné reflexy. Ak občan nemá k dispozícii jednoduchú mapu tokov, zostáva mu len dojem. A dojem je ideálne palivo pre politický konflikt.

Nie „Soros“, ale systém. A v ňom sa stráca prehľad

Takéto čísla si pýtajú základnú vec: rozkresliť, z čoho sa ten koláč skladá. Koľko tvoria štátne a verejné schémy, koľko európske a zahraničné granty, koľko asignácia dane, koľko dary od občanov a koľko korporátne zdroje. Kým tento obraz neexistuje v jednej dôveryhodnej databáze, vždy sa bude jedna časť príbehu tváriť ako celý príbeh.

Audit dotácií ukázal presne to, čo mnohí tušili. Keď štát nemá jednotný prehľad a nevie robiť krížové kontroly, systém sa stáva zraniteľný. V takom prostredí sa neoveruje automaticky, či niekto nečerpal to isté pod iným názvom, či sa nekrížia programy, alebo či sa neplatia „projekty“, ktoré sa v praxi menia na marketing, aktivizmus alebo čistú administratívu. Následkom nie je len riziko zneužitia. Následkom je aj to, že verejná debata sa polarizuje, lebo ľudia sa sporia o dojmy, nie o dáta.

Faktom zostáva, že historický vplyv peňazí globálnej siete Sorosových Nadácií otvorenej spoločnosti na formovanie časti slovenskej občianskej spoločnosti je reálny a viditeľný. Lenže ak si dnes všetko vysvetlíme jedným menom, ujde nám podstata. Najväčší problém dnes nie je jeden donor. Najväčší problém je systém bez spoločného prehľadu. V ňom občan nevie oddeliť verejnoprospešnú službu od politickej infraštruktúry a nevie spočítať, koľko peňazí od koho a ku komu tečie.

2 % z dane. Korporát, ktorý nie je dar, ale verejný mechanizmus

Ďalšia vec, ktorú si verejnosť často mýli, je rozdiel medzi korporátnou filantropiou a asignáciou dane. Mechanizmus 2 % je na Slovensku obrovský. Navonok to vyzerá ako „dar“, v skutočnosti je to zákonom nastavený spôsob, ako presunúť časť už odvedenej dane k vybranej organizácii. Kto chce rozumieť financiám v neziskovom svete, musí tento tok vnímať osobitne. Množstvu subjektov dáva stabilné financovanie. A práve preto pri ňom rastie tlak na transparentnosť, lebo v konečnom dôsledku ide o peniaze, ktoré by inak ostali v štáte.

Aj preto sa pravidelne vracia úvaha, či by štát zrušením asignácie pre právnické osoby nezískal väčšiu kontrolu nad tým, ako sa tieto firemné zdroje prerozdeľujú. Asociácia firemných nadácií a fondov (ASFIN) však upozorňuje, že ak by sa asignácia pre právnické osoby zrušila, neziskové organizácie by prišli o viac než polovicu všetkých zdrojov z 2 %. ASFIN uvádza, že v roku 2023 získali mimovládne organizácie z asignácie takmer 101 miliónov eur, pričom 53 miliónov eur z toho poukázali právnické osoby.

Zároveň ASFIN hovorí aj druhú vec, ktorá do verejnej debaty nezapadá, ale je dôležitá. Podľa ich analýzy až polovica firiem neasignuje ani 1 % dane, hoci môžu. A keby firmy vo väčšej miere využívali možnosť plných 2 %, objem zdrojov pre sektor by sa podľa nich mohol zdvojnásobiť.

Tu sa však dostávame k jadru problému. V jednej vete sa totiž mieša „korporát“ a v druhej vete „2 %“. Lenže to nie je to isté.

Korporátne peniaze existujú, ale získať predstavu o objeme je dnes nemožné

Keď sa povie „korporácie financujú mimovládky“, veľa ľudí si predstaví jednu veľkú rúru. Realita je rozdelená na viac tokov. Korporátna podpora ide najmenej tromi kanálmi. Prvým sú korporátne nadácie, čiže firemné nadácie a fondy, ktoré rozdeľujú granty a majú vlastné výročné dokumenty. Druhým sú priame dary priamo z firiem, bez nadácie. Tretím je podpora cez sprostredkovateľov, kde peniaze z firiem tečú do nadačných fondov a grantových schém spravovaných veľkými hráčmi.

A práve v tejto zóne vzniká priestor, kde sa dá „občianska spoločnosť“ aj cielene formovať. Stačí, aby veľké peniaze dlhodobo tiekli do jedného okruhu tém, organizácií a kampaní. Formálne je to podpora „verejného záujmu“, prakticky to môže byť aj budovanie vplyvu. Aj preto je dôležité rozlišovať, či sa bavíme o 2 % ako verejnom mechanizme, alebo o priamych firemných peniazoch, ktoré sú už plne v rukách donorov.

Ako sa dá cez priamu firemnú podporu dlhodobo formovať časť občianskej spoločnosti, sme ukázali na prípade dlhoročného financovania zakladateľa Nadácie Zastavme Korupciu.

Náš dnešný monitoring súčasnej korporátnej podpory sa preto zameral len na prvý kanál, teda na korporátne nadácie. Je to výsek, nie celý obraz. Nezahŕňa priame firemné dary „z pokladničky“ a nezahŕňa ani podporu cez sprostredkovateľov. Kráľovnou medzi sprostredkovateľmi je Nadácia Pontis, tej sa budeme venovať osobitne. Podobnú rolu v rôznych segmentoch plnia aj Centrum pre filantropiu, Nadácia Ekopolis a ďalšie.

V tejto vzorke 13 korporátnych nadácií vidno ešte jeden nezanedbateľný detail. Peniaze sa nestrácajú len „niekde v projektoch“, ale aj v réžii samotného mechanizmu. Náklady na správu nadácií v tejto vzorke dosiahli spolu 1 031 264,67 €. Milión eur na správu znamená, že časť korporátnej pomoci sa k ľuďom a komunitám nedostane nikdy, lebo sa minie skôr, než sa stihne zmeniť na konkrétnu pomoc.

Otázka na mieste je: Je to primeraná cena za profesionálnu správu grantov, kontrolu a administráciu, alebo je to komfortná réžia, ktorá by pri lepšom nastavení mohla byť nižšia? Odpoveď nebude čierno-biela. Každá nadácia má iný model, iné programy a iné náklady. No keď sa v súčte bavíme o takmer milióne eur, je férové pýtať sa, koľko z týchto peňazí je nevyhnutná kontrola a koľko je len „samoudržiavanie“ grantového priemyslu.

A tu narážame na ďalšiu praktickú brzdu. Pre finančné vykazovanie za rok 2024 ešte neplatila jednotnosť vykazovania v jednej štandardizovanej štruktúre, ktorú priniesol až nový zákon o mimovládkach z dielne poslancov SNS. Údaje sme preto museli ručne vyťažovať z výročných správ a účtovných častí, pričom každá nadácia to mala spracované inak. Ak je náročné spraviť poriadok v jednom relatívne úzkom výseku, je jasné, prečo sa občan stratí v celom systéme.

Avšak už aj v tomto malom výseku sa už dajú vidieť proporcie, a zároveň sa dá vidieť, prečo sa bez jednotných dát rodia podozrenia.

Keď sa advokácia volá „občianska spoločnosť“, vzniká výberový filter

V korporátnej filantropii sa často opakuje mäkká formulácia „podpora občianskej spoločnosti“. Znie neutrálne. Lenže občianska spoločnosť nie je klub vyvolených. Patrí do nej dobrovoľný hasič, rodičovské združenie, športový klub, farská charita aj združenie pacientov. Ak sa však pod túto nálepku opakovane dostáva najmä úzky okruh advokačných a politicky aktívnych organizácií, prestáva ísť o popis reality. Je to výberový filter, ktorý vybraným dáva legitimitu hovoriť „v mene spoločnosti“.

Ešte dôležitejšie slovo je „partnerský projekt“. Partnerstvo nie je jednorazová pomoc. Partnerstvo je stabilita. A stabilita príjmu je v tomto svete to isté ako stabilita vplyvu. Znamená ľudí, kancelárie, PR, právnikov, kampane a trvalú prítomnosť v médiách aj v pripomienkovaní zákonov. Potom sa niet čo čudovať, že práve „partneri“ sú všade. Nie vždy preto, že majú viac pravdy, ale preto, že majú viac kyslíka.

Tri korektné otázky, ktoré nesmú byť tabu: Podľa čoho si nadácie vyberajú, koho považujú za „občiansku spoločnosť“ hodnú systematickej podpory? Kto a podľa akých kritérií dostáva status dlhodobého partnera? A kto kontroluje, či sa z partnerstiev nestal spôsob financovania politickej infraštruktúry pod mäkkým názvom „občianska spoločnosť“?

Formovala by sa občianska spoločnosť aj bez veľkých peňazí?

Toto je kľúčová otázka, ktorú si v debate kladie málokto. Áno, občianska spoločnosť by sa formovala aj bez veľkých grantových rúr, ale pravdepodobne by vyzerala inak. Bola by viac lokálna, viac komunitná, menej profesionálna, často menej mediálne viditeľná. Viac by stála na spolkoch, dobrovoľníctve, regionálnych iniciatívach, cirkevných projektoch, kluboch a lokálnych službách.

Lenže veľké peniaze prinášajú aj profesionalizáciu. A s ňou prichádza posun ťažiska. Z pomoci sa ľahko stane projektový priemysel. Z projektov sa stane reputačný kapitál. Z reputačného kapitálu sa stane politický vplyv. Nie vždy a nie všade, ale systémový tlak tam existuje. Ak to štát nevie pomenovať a odlíšiť, občan si to pomenuje sám, často hrubo a nespravodlivo. A tým sa rozbíja dôvera aj v organizácie, ktoré robia reálnu službu.

Preto nie je korektné deliť svet na „dobré“ a „zlé“ mimovládky podľa sympatií. Korektné je deliť financovanie podľa povahy činnosti a podľa rizika politického vplyvu. Sociálna služba nie je to isté ako advokačná kampaň. Lokálne centrum pomoci nie je to isté ako profesionálny aktivizmus s mediálnym dosahom. Oboje môže byť legálne. Oboje môže byť užitočné. No financovanie a pravidlá transparentnosti nemajú byť rovnaké.

Čo je férový cieľ: nie hon, ale kontrola a poriadok

Ak má mať verejnosť pokoj, nepotrebuje hystériu ani plošné zákazy. Potrebuje poriadok v dátach a jasné pravidlá. Predovšetkým potrebuje jednotnú mapu verejných transferov do tretieho sektora naprieč rezortmi v štandardizovanej štruktúre. Potrebuje zrozumiteľne oddeliť financovanie verejnoprospešných služieb od financovania advokácie a politicky citlivých aktivít, minimálne na úrovni prehľadnosti a kontroly. A potrebuje prestať hrať slovné hry, v ktorých sa každá otázka na peniaze automaticky označí za útok na občiansku spoločnosť.

Kým bude systém neprehľadný, bude sa vracať tá istá nedôvera. Čitateľ bude mať pocit, že sa mu pred očami formuje politická infraštruktúra, no nevie to podložiť, lebo dáta sú roztrúsené, neporovnateľné a často nevysvetlené. A druhá strana bude reagovať tak, akoby už samotná otázka bola dôkazom nepriateľstva.

Atmosféru v spoločnosti nezmení ďalšia nálepka. Zmení ju schopnosť štátu dať občanovi jednoduchú a overiteľnú odpoveď na tri banálne otázky: Kto komu poslal peniaze. Koľko. A za čo.

Prečítajte si tiež:

• Europoslanci už toho majú dosť. „Vláda stále živí progresívne mimovládky!“
• Tri otázky pre politické mimovládky
• Zisťovali sme, ktoré mimovládky na Slovensku platili predošlé americké vlády. Tipli by ste si práve tieto?