Poďme však k jeho ďalším životným osudom. Jeho americkú anabázu dokonale zmapoval „mediálny partner jeho kampane“ plátok SME. Náš „veľduch“ sa po páde železnej opony nepripravoval na svoju budúcu kariéru na elitných univerzitách, ale na pumpe. Ako vieme, nakoniec  ako podnikateľ uspel splátkovými spoločnosťami Quatro a Triangel. Zaujímavé je, že po celých vyše dvadsať rokov od svojho neúspešného pokusu o vstup do komunistickej strany sa ako osoba k politike nijako nevyjadroval.  Ukazuje sa však,  že už vtedy mal dlhodobý plán.

Podnikanie ho asi veľmi nebavilo, tak keď prišla výhodná ponuka, neváhal a svoje spoločnosti predal. No a čo je lepší odpichový mostík do politiky ako charita? Preto založil projekt Dobrý anjel s tým, že keď príde čas, tak svoj „dobročinný kapitál“ maximálne zúročí. Ako vieme, jeho ambícia vstúpiť do politiky bola prekvapením len pre nezainteresovaných. Jeden z hlavných predstaviteľov projektu Dobrý anjel Igor Brossmann neskôr trpko konštatoval, že tento humanitný projekt bol zneužitý na politické ciele svojho zakladateľa.

Už štart projektu Dobrý anjel bol len nástrojom na to zviditeľniť sa a využiť znechutenie  verejnosti nad štandardnými politikmi, takže vďaka tomu nakoniec Kiska úspešne lovil v mútnych vodách. Už v predvolebnej kampani bolo zúfalstvom sledovať, ako nekompetentne sa vyjadruje, ako je preňho politika španielskou dedinou, ako triafa úplne vedľa, predovšetkým v medzinárodných otázkach – vyslovoval sa napríklad za uznanie Kosova.

Ukázalo sa však,  že odbornosť kandidáta je pre slovenských voličov nepodstatná. Nastavenie spoločnosti bolo jednoznačné, únava z vládnutia Smeru príliš veľká, takže bolo viac menej jasné, že akýkoľvek vyzývateľ Fica, ktorý sa dostane do druhého kola, zvíťazí. Prezidentom sa tak stal človek, ktorý sa o politiku nikdy nezaujímal, jeho skutočné názory nikto nepoznal, o to ľahšie  mu ich formulovalo jeho okolie. Vznikla tak paradoxná situácia, prezidentom sa stal človek, ktorý si tým naplnil svoje osobné ambície, pomastil si tým svoje ego, ale politiku zaňho tvorí jeho okolie. Úplne symptomatický je preto bonmot komentujúci jeho vystúpenie pred parlamentom, ktorý ilustruje celú tragédiu pôsobenia Kisku na svojom poste: „Prezident Bútora mal prejav a Andrej Kiska sa poriadne zapotil, kým ho prečítal.“

Pre mňa k nepochopiteľnej obľúbenosti Kisku ako prezidenta paradoxne prispieva aj veľmi zdržanlivý postoj vlády. Jeho fatálne ohrozovanie funkčnosti ústavných inštitúcií, konkrétne Ústavného súdu SR (počas jeho mandátu expiruje  mandát jedenástim z trinástich  sudcov Ústavného súdu SR), by za iných okolností bolo už dávno napadnuté a prešetrované parlamentom, kde by za normálnych okolností mal začať proces  zosadenia z funkcie. Nič také sa však nedeje, a preto väčšina občanov, ktorí do hĺbky nesledujú politiku, majú o pôsobení prezidenta veľmi skreslené predstavy.

Práve táto okolnosť vedie k úvahám z prezidentovho okolia o jeho ešte aktívnejšom zapojení sa do politiky. Kiskovo okolie jednoznačne preferuje priamy vstup do straníckej politiky, konkrétne by ho radi videli na čele novovznikajúceho projektu Progresívne Slovensko. Tento projekt bez Kisku na čele by dokázal osloviť bratislavskú kaviareň, prípadne ortodoxných liberálov, LGBT lobby a podobné skupiny. Ak by bola kampaň vedená profesionálne, mal by tento projekt šancu prekročiť hranicu vstupu do parlamentu, čo by však bolo negatívum – zásadne by tým oslabil Sulíkovu SaS, ktorého flirt s európskym  poňatím liberalizmu dávno skončil a dnes pevne stojí na pozíciách dávno prekonaného ekonomického libertariánizmu, teda extrémnej odnože ekonomického liberalizmu. V tom prípade by sa však generálny plán odstaviť Smer od vlády podaril len ťažko, keďže nástup Progesívneho Slovenska by zároveň znamenal oslabenie SaS-ky. Úplne iný výtlak by však Progresívne Slovensko získalo, ak by sa jej lídrom stala dokonale kontrolovaná bábka v rukách profesionálov – Andrej Kiska. V tom prípade by skutočne hrozilo značné prerozdelenie politických síl a nový politický projekt Progresívne Slovensko by sa mohlo stať veľmi vplyvným hráčom na mocenskej šachovnici.

Je tu však termínový problém. Parlamentné voľby budú až v roku 2020 a  tie prezidentské už v roku 2019. Celý plán by však padol, ak by Kiska aj nasledujúce voľby vyhral, čo je celkom možné, ba priam pravdepodobné. Tomu sa dá predísť tak, že by vôbec nekandidoval. Otázkou je, ako to zariadiť. Napriek tomu, že Kiska o politike pri svojom vstupe veľa nevedel, dnes už jasne vie, že reálna moc v štáte je v rukách premiéra, nie prezidenta a v pozícii prezidenta sa cíti nevyťažený. Tu vyvstáva otázka, koho ľudia pozadia Kisku postavia miesto neho. Zdá sa, že aj v tom už majú jasno. Myšlienka na reaktiváciu Ivety Radičovej nemusí byť z ich pohľadu vôbec zlá. Nakoniec, v poslednej dobe sa nedá nevidieť priam horúčkovitá aktivita našej expremiérky. Má veľmi aktívne facebookové konto, v nebývalej miere sa vyjadruje s politickým udalostiam, je pravidelne pozývaná do rozhlasových a televíznych relácií. To všetko sú jasné indície, že spomenuté úvahy  vôbec nie sú plané.

Samozrejme, dnes sme sotva v polovici prezidentského mandátu a sotva v štvrtine mandátu vlády, takže čo bude o dva – tri roky, sa celkom presne odhadnúť nedá. Isté je však jedno, že ľudia z Kiskovho pozadia robia všetko preto, aby ich vplyv na smerovanie našej spoločnosti bol podstatne väčší než je dnes.

Roman Michelko