Môj profil 
Predplatné
Pred tým, ako som sa k nim prvý raz dostala, mala som v predstave horské jazero a neočakávala som, že tam bude iná atmosféra ako napríklad pri Štrbskom plese. Voda a hory, príjemná kombinácia, tešila som sa, že tam idem, ale bez špeciálnych očakávaní. No už keď som sa ocitla hlbšie v Roháčskej doline a predo mnou sa začali objavovať výhľady na horské hrebene, začala som tušiť, že to nebude štandardná aklimatizačná túra, ako sme ju nazvali.
Okruh začína vstupom do Roháčskej doliny. Od parkoviska vedie asfaltová cesta až po Ťatliakovu chatu. Z tejto cesty však odbočíme na modrú a tu sa treba rozlúčiť s pozvoľným stúpaním a pripraviť sa na prevýšenie viac ako 600 metrov. Ako bonus plus cestou k plesám čaká na obdivovateľov Roháčsky vodopád. Poskytne človeku prvé osvieženie. Postupne sa začína črtať pomedzi stromy a prezradí ho aj stupňujúca sa vlhkosť vzduchu a hukot padajúcej vody. Lúče slnka, ktoré sa prebojovali až k vodopádu, sa zapreli do tisícov kvapôčiek aerosólu a predviedli dúhu na mieste, kde sa voda padajúca z výšky triešti o skaly. Po tejto príjemnej prestávke treba kráčať ďalej a hlavne vyššie. Až kým sa upachtený turista dostane na križovatku horských chodníkov, odkiaľ môže pokračovať na Baníkov alebo k Roháčskym plesám. Je to ďalšia príležitosť oddýchnuť si, dokonca posedieť na lavičke a pozorovať, ako sa ľudia stúpajúci nahor postupne zmenšujú, až sú z nich len drobné pohybujúce sa bodky. Od tohto miesta k plesám vedú serpentíny, na ktorých je fajn mať so sebou turistické paličky, na hlave čelenku a aspoň liter vody na pitie. Ak stúpame za výdatnej podpory slnka, zíde sa aj suché tričko na prezlečenie. Tak poďme!
Z počiatočného rezkého tempa postupne uberám, podchvíľou sa zastavujem a pozerám sa dole – že koľko som už vyšla, potom hore a mám pocit, že tie serpentíny končia niekde v nebi. Pri prvom výstupe som však netušila, aká odmena ma čaká za túto namáhavú cestu. Srdce ide vyskočiť z hrude, ale cieľ sa pomaly blíži. Chodník prekríži prvý prúdik vody, potom ďalší, prekonáme posledný výšvih a – ocitám sa na mieste, kde sa naozaj nebo dotýka zeme. To úplne prvé, čo ma prekvapí, je neskutočný pokoj. Ticho. Predo mnou pleso, ktoré verne odzrkadľuje okolité štíty. Úplne pokojná hladina. Z nej akoby „vyrastal“ hrebeň Rákoň – Volovec, hoci je v skutočnosti až nad ďalšou dolinou. Cítim bázeň, ja malý človiečik v objatí skalných štítov. Skalami nad plesom sa nesie hvizd svišťa. Dobré oko ho zbadá, ako prechádza strminou. Vo výške nado mnou plachtí kaňa. Dáva o sebe vedieť typickým zavolaním. Aj kamzíky sa prišli ukázať – skvelou „jazdou“ po skalách.
Roháčske plesá sa stali mojou láskou na prvý pohľad. Už z názvu je zrejmé, že nejde len o jedno pleso. Sú štyri, vytvárajú kaskády a sú bohato vyzdobené zeleňou a čučoriedkovým porastom. Od najvrchnejšieho pomaly schádzame nižšie k ďalšiemu. Z vody vykukla žaba, malé prekvapenie, nečakala som ju vo výške 1700 metrov. Okrem fauny a flóry sa za každým úsekom cesty menia výhľady. Postupne sa ukazuje Ostrý Roháč, Plačlivé, Smutné sedlo. A to už nás chodník privedie do Smutnej doliny, ktorou schádzame k Ťatliakovej chate. Kým tam prídeme, obchádzame ešte Ťatliakovo jazero s osamelou divou kačicou a pri chate sa rozlúčime so skalnatým horským chodníkom. Asfaltová cesta dáva tušiť, že asi o hodinu budeme naspäť v civilizácii. Štíty Roháčskeho hrebeňa nechávam za chrbtom. Slnko ponad ne pomaly putuje k západu. Záver doliny spestria svojim vystúpením tancujúce lumky. O chvíľu sa nad horami rozhostí večer. Skôr, ako sa všetko ponorí do tmy, ešte stihne slnko vytvoriť na skalných štítoch farebnú galériu.
Odnášam si zhora kus hlbokého pokoja – najlepší liek na dušu ustatú životom v hlučnej civilizácii.
Autor: Mária Čapáková
