Môj profil 
Predplatné
Rafaja by v tejto súvislosti tiež zaujímalo, ako médiá zabezpečia, že sa k ľuďom dostanú informácie rovnakého druhu o všetkých relevantných subjektoch. Tiež by ho zaujímalo aj to, kto určuje, čo spadá a čo už údajne nespadá pod právo verejnosti na informácie ale aj to, kto určuje, čo je údajne dezinformácia.
„Ak platí základné pravidlo respondenta, že si sám vyberá čo sleduje, ktoré informácie vyhľadáva a ktoré vypína alebo neotvára, potom platí, že nie novinári, ani vlastníci médií – ale občan má právo na informácie a toto sa nevzťahuje primárne na médiá, ale na orgány verejnej moci, aby ľudia vedeli, čo služobníci v dočasných funkciách poslancov, ministrov, úradníkov… robia, prijímajú a s akým dopadom na konkrétne záujmy občana alebo spoločnosti. Ide teda aj medzinárodnými štandardmi chránené právo prístupu občanov k údajom ich vlád, nie k údajom prieskumných agentúr,“ tvrdí Rafaj.
Zákon, ktorý sa zaoberá právom na informácie, je „infozákon“ – č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe občanov k informáciám. Tento zákon ale nikde nehovorí o súkromných podnikoch – agentúrach na prieskum verejnej mienky. Rafaj upozorňuje, že prieskumy nemajú štatút verejnej informácie. „To by mohla ktorákoľvek firma žiadať, aby ich firemné informácie, napr.o produktoch, či dokonca reklamné informácie boli zverejnené verejnosti. Garantované právo na informácie sa používa ako antikorupčný nástroj.“
Rafaj sa vyjadril aj k argumentom kritikov moratória, ktorí sa zrejme odvolávajú na III. oddiel Ústavy garantujúci Politické práva: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štát“ (čl.26, 2).
Na druhej strane odsek (4) tohto istého článku súčasne toto právo podľa Rafaja legitímne limituje: „Slobodu prejavu a právo vyhľadať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“.
„Takže čierne na bielom. Ak sa väčšina demokraticky a legitímne zvolených zástupcov ľudu rozhodne, že je žiaduce a dôvodné na 50 dní pred voľbami dočasne regulovať toto právo, tak je to aj kóšer. Prečo ale zo seba robia niektorí poslanci hlupákov v priamom prenose, tak toto, žiaľ, pochopiť nedokážem,“ píše Rafaj, podľa ktorého sa kritici snažia zaujať za každú cenu, aj za cenu zníženia svojej IQ kompetencie.
V závere dodáva, že by sme si mali asi postupne zvykať na to, že v budúcnosti bude v parlamente čoraz viac „idiotov, blbcov, hlupákov a teatrálnych šašov ako rozumných a múdrych poslancov“, ktorí chápu nielen potreby ľudí a svojej vlasti, ale aj logiku, ústavu a zákonné limity.
.JPG)
.jpg)
