Príklad milosrdného Samaritána: Spolucítenie je skúšobný kameň kresťana

Vatikán 15. júla 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:SITA/AP-Alessandra Tarantino)

Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 14. júla pápež František slovami Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi predstavil schopnosť spolucítenia ako kľúčovú charakteristiku kresťana. Svätý Otec zároveň apeloval v prospech vyriešenia venezuelskej vnútornej krízy

Medzi pútnikmi, ktorí sa zhromaždili na Námestí sv. Petra na mariánsku modlitbu a požehnanie Svätého Otca boli skupiny z viacerých krajín. Zo Slovenska to bola skupina z farnosti Žilina Solinky. Pápež na diaľku pozdravil aj Poliakov putujúcich v týchto dňoch na výročnú púť Rádia Mária do Čenstochovej.

V úvodnom príhovore sa Svätý Otec zameral na známe podobenstvo z Lukášovho evanjelia o dobrom Samaritánovi. Pripomenul, že Ježiš sa rozhodol dať za príklad paradoxne cudzinca, ktorý nepoznal pravého Boha, no prejavením spolucítenia s trpiacim človekom dokázal, že je schopný správať sa podľa Božej vôle.

Ježiš obracia naruby našu logiku, vysvetlil pápež František: nie my určujeme, kto je naším blížnym, ale naopak ten, kto je v núdzi posúdi, či sme sa k nemu zachovali ako k blížnemu.

V súvislosti s pretrvávajúcou vnútropolitickou krízou vo Venezuele vyzval pápež k modlitbe týmito slovami:

„Opätovne chcem vyjadriť svoju blízkosť milovanému venezuelskému ľudu, osobitne vystavenému skúškam v dôsledku pretrvávajúcej krízy. Modlime sa k Pánovi, aby inšpiroval a osvietil zainteresované strany, aby mohli čím skôr dospieť k dohode, ktorá ukončí utrpenie ľudí pre dobro krajiny a celého regiónu.“

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám evanjelium predkladá povestné podobenstvo o „dobrom Samaritánovi“ (porov. Lk 10,25-37). Keď sa istý učiteľ zákona spytuje, čo je potrebné na zdedenie večného života, Ježiš ho pozýva nájsť odpoveď v Písme a hovorí: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého» (v. 27).

Existovali však rozličné interpretácie, koho treba považovať za „blížneho. A tak sa ten človek opäť spytuje: «A kto je môj blížny?» (v. 29). Vtedy mu Ježiš odpovedá podobenstvom.

Je to nádherné podobenstvo. Pozývam všetkých zobrať dnes do rúk evanjelium, Evanjelium podľa Lukáša, desiatu kapitolu, verš 25. Je to jedno z najkrajších podobenstiev v evanjeliu. A toto podobenstvo sa stalo paradigmou kresťanského života. Vďaka evanjelistovi Lukášovi máme tento poklad.

Hlavným hrdinom krátkeho rozprávania je Samaritán, ktorý postretne pri ceste človeka olúpeného a dobitého zbojníkmi, a postará sa o neho. Vieme že Židia brali Samaritánov s pohŕdaním, považujúc ich za cudzích vyvolenému ľudu. Nie je to teda náhoda, že si Ježiš volí práve Samaritána ako pozitívnu postavu podobenstva.

Takýmto spôsobom chce prekonať predsudok, ukazujúc, že aj cudzinec, aj taký, čo nepozná pravého Boha a nechodí do jeho Chrámu, je schopný správať sa podľa jeho vôle, zakusujúc spolucítenie s bratom v núdzi a pomáhajúc mu všetkými prostriedkami, čo má k dispozícii.

Po tej istej ceste už pred Samaritánom prešli kňaz a levita, čiže osoby zasvätené Božiemu kultu. Avšak keď zbadali toho úbožiaka na zemi, prešli povedľa bez zastavenia, pravdepodobne aby sa neznečistili jeho krvou. Dali prednosť ľudskému predpisu – neznečistiť sa krvou – viazanému na kult, pred veľkým prikázaním od Boha, ktorý chce predovšetkým milosrdenstvo.

Ježiš teda predkladá ako vzor Samaritána, práve niekoho, kto nemal vieru! Aj my pomyslime na mnohých ľudí, ktorých poznáme, azda agnostikov, ktorí konajú dobro. Ježiš si vybral ako vzor niekoho, kto nebol mužom viery. A tento človek, tým, že miluje brata ako seba samého, dáva najavo, že miluje Boha celým srdcom a zo všetkých síl – toho Boha, ktorého nepoznal! –, a vyjadruje súčasne pravú nábožnosť i plnú ľudskosť.

Po rozpovedaní tohto tak krásneho podobenstva sa Ježiš opäť obracia na toho učiteľa zákona, ktorý sa ho pýtal «Kto je môj blížny?» a hovorí mu: «Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“» (v. 36). Týmto spôsobom obracia naruby otázku, ktorá mu bola položená, a aj logiku všetkých nás. Dáva nám pochopiť, že to nie my na základe našich kritérií určujeme, kto je blížnym a kto nie, ale je to ten človek v situácii núdze, ktorý musí vedieť rozpoznať, kto je jeho blížnym, čiže «kto mu preukázal milosrdenstvo» (v. 37).

Byť schopnými mať spolucítenie: toto je kľúčové. Toto je naším kľúčom. Ak zoči-voči nejakej núdznej osobe necítiš spolucítenie, ak sa tvoje srdce nepohne, znamená to, že niečo nesedí. Dávaj pozor, dávajme si pozor. Nedovoľme, aby nami pohadzovala egoistická necitlivosť. Schopnosť spolucítenia sa stala skúšobným kameňom kresťana, a tým viac Ježišovho učenia. Sám Ježiš je spolucítením Otca voči nám.

Ak kráčaš po ceste a uvidíš tam ležať bezdomovca a prejdeš povedľa bez toho, že by si sa mu prizrel, alebo si povieš: „Nuž, toto je dôsledok vína. Je to opilec“, polož si otázku nie či ten človek je opilec, ale či sa tvoje srdce nezatvrdilo, či sa nestalo ľadom. Tento uzáver ukazuje, že milosrdenstvo voči nejakému ľudskému životu v stave núdze je pravou tvárou lásky.

Toto je spôsob, akým sa stávame pravými Ježišovými učeníkmi a zjavuje sa Otcova tvár: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36). A Boh, náš Otec, je milosrdný, pretože spolucíti. Je schopný mať toto spolucítenie, priblížiť sa k našej bolesti, nášmu hriechu, naším nešvárom, našim biedam.

Nech nám Panna Mária pomáha porozumieť a predovšetkým žiť stále viac to nerozlučné puto, ktoré je tu medzi láskou k Bohu, nášmu Otcovi, a konkrétnou a veľkodušnou láskou k našim bratom, a dopraje nám milosť spolucítiť a rásť v spolucítení.