Mnohí vás vyzývajú vrátiť parlamentu zákony (napríklad zákony o hmotnej núdzi, o kolektívnom vyjednávaní či o dani z príjmu). Keď tak urobíte a poslanci nesúhlasia s vašimi pripomienkami, tak nadobudnú účinnosť aj bez vášho podpisu. Nemali by sa tieto pravidlá upraviť a sprísniť?

Je tu demokratický parlamentarizmus a všade vo svete v konečnom dôsledku rozhodujú tí, ktorých si občania zvolili, aby v ich mene prijímali zákony, podľa ktorých by spoločnosť mala fungovať. To pravidlo, že sa rozhoduje v rámci kolektívu občianskych zástupcov, je v poriadku. Ale máme tu aj mechanizmus, na základe ktorého môže ich súlad s platnými právnymi normami posúdiť Ústavný súd SR. Takže ak vrátim zákon preto, lebo sa mi zdá, že nie je v súlade s niektorým ústavným článkom, a poslanci to nechcú akceptovať, tak potom je Ústavný súd tým, ktorý s konečnou platnosťou vyriekne verdikt.

Má prezident z hľadiska svojho postavenia dostatočné právomoci?

V tomto systéme aj v tomto období sú dostatočné. Ale od začiatku mám k možnosti zvýšenia právomocí jednu pripomienku. Myslím si, že prezident by mal mať možnosť podávať do parlamentu svoje návrhy zákonov, pretože sa často stáva, že ani opozícia ani koalícia nechcú akceptovať z určitých dôvodov niečo, čo občan požaduje. A tu by mohol byť prezident istým priekopníkom, ktorý dostane do parlamentu, a tak aj do diskusie, riešenie požadovaných problémov. Samozrejme, že poslanci by zase rozhodovali podľa svojich predstáv a tieto zákony by nemuseli prejsť, ale už by sa o veci verejne rozprávalo. Z tohto pohľadu si myslím, že prezident by mal mať legislatívnu iniciatívu. Ale mám obavy, že to neprejde.

Očakávali ste, že práve ľavicová vláda príde pri zákone o pomoci v hmotnej núdzi s takým tvrdým opatrením?

Ako občan som presvedčený, že každý človek by mal mať záujem o to, aby bol prospešný pre spoločnosť. Mám na mysli, že by mal vykonávať nejakú prácu a za to dostávať adekvátnu plácu. Nemal by len čakať, že sa štát o neho postará.

Vrátili ste ho však do parlamentu s tým, že ste namietali jeho možnú protiústavnosť.

Pri hodnotení zákonov musím posúdiť, či je takéto rozhodnutie v súlade s ústavou. A v tomto prípade ústavný článok a ústava hovoria jednoznačne – štát nemôže nechať občana v hmotnej núdzi bez akéhokoľvek základu pre možný život. Niektorí, ktorí namietali, že som ho nemal vrátiť, hovorili, že k nemu pripravia zákonné podmienky. Ale pripravený zákon nesmie byť v rozpore s myšlienkou ústavy. Som presvedčený, že ak z tohto pohľadu bude rozhodovať Ústavný súd SR, tak vyloží ústavu tak, ako je napísaná a reálne myslená.

Neobávate sa, že tento zákon na základe ktorého ľudia v hmotnej núdzi získajú finančnú pomoc od štátu, keď odpracujú istý počet verejnoprospešných činností, nevyvolá nepokoje v rómskej komunite?

Myslím si, že zákon má dve stránky. Na jednej strane naznačí, že takýto človek musí niečo urobiť pre to, aby si tieto peniaze, ktoré dostáva od štátu, zaslúžil. Na druhej strane sa môže stať aj to, že niektorí môžu o ne prísť nezaslúžene, pretože nie sú schopní vykonávať nijakú prácu. Prípadne v ich okolí žiadna nie je a sťahovať sa za takouto, ako myslí daný zákon, do iného regiónu, to by pre nich nebolo ekonomicky výhodné. Takže títo ľudia so zákonom určite spokojní nebudú.

Aj dlhodobé neriešenie rómskej problematiky stálo za víťazstvom Mariana Kotlebu v nedávnych voľbách do vyšších územných celkov. U mnohých to vyvolalo prekvapenie až údiv. Bolo jeho víťazstvo až také neočakávané?

Bol som trochu prekvapený a nemyslím si, že len ja, konečným výsledkom. Ale musíme si uvedomiť jedno, pán Kotleba sa nedostal na Slovensku do povedomia len pri týchto voľbách. Veď tu funguje už niekoľko rokov. Mal svoju stranu, ktorá bola rozpustená a mysleli sme si, že tým sme urobili všetko. Ale asi nie. Na druhej strane bol riadne zvolený občanmi tak ako iní predstavitelia krajov, a preto si myslím, že je ho potrebné rešpektovať v tejto funkcii. Samozrejme, táto funkcia je niečo iné, ako ísť do ulíc protestovať. Bude mať zodpovednosť za stovky tisíc ľudí v oblasti zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí. Do akej miery sa toho chopí a zvládne, bude závisieť aj od poslancov, s ktorými bude spolupracovať, u ktorých veľkú oporu, zatiaľ, nemá. Bude záležať na tom, akých odborníkov si vyberie a ako bude vnímať ich rady. Ak v tom bude úspešný, tak nevidím dôvod na negatívne hodnotenie. Budeme vidieť jeho prácu.

Je tu však jeden veľmi významný prvok, a to je, ako sa postaví k ľudskoprávnym otázkam a k pozícii tých občanov, na ktorých adresu sa často negatívne vyjadroval. Preto si myslím, že by s ním mali spolupracovať aj ostatní predsedovia krajov, vláda, parlament, aby mu ukázali, čo je prospešné pre občana a štát a že politika občianskych práv a slobôd nepozná výnimky. To je to, čo bude musieť akceptovať. Ak nie, situácia bude zrejme ťažká. Banskobystrický kraj, ale aj ostatné, túto voľbu pochopili ako niečo nové, čo by mohlo zmeniť najmä otázku zamestnanosti v tomto kraji. Ak by zostal sólo hráč, tak kraju nepomôže, preto si bude musieť uvedomiť, že bude potrebovať spoluprácu so všetkými inštitúciami. Ak to nebude rešpektovať a občania zistia, že ani on im nepomohol, jeho postavenie sa určite zmení. Som presvedčený, že bude musieť zmeniť niektoré svoje názory.

Zaregistrovali ste nejakú sebareflexiu u predstaviteľov štátu a politických strán okrem už klasického obviňovania jeden druhého kto môže za jeho víťazstvo?

Myslím si, že sme podcenili určité možnosti, ktoré majú všetky politické strany.

Pochopili politici svojím spôsobom odkaz od voličov?

Bol by som rád, keby to tak bolo.

Keď sme pri otázkach ľudských práv. Napätie v spoločnosti a osočovanie sa rôznych skupín, ktoré prechádzalo až do verbálnych útokov, vyvolala príprava celoštátnej stratégie ľudských práv. Nezúžil sa tento problém iba na dve-tri pre konzervatívne Slovensko najkontroverznejšie témy, a tak sa odsunul do úzadia skutočný zmysel celej stratégie?

Každý sa postavil do svojich zákopov, z ktorých nechce vyjsť von, vnímať toho druhého a navzájom sa len odstreľujú. Napriek tomu si myslím, že sa nakoniec pochopenie nájde. Ja som skôr konzervatívny ako liberálny, a preto si myslím, že základom prosperity štátu je tradičná rodina. Na druhej strane, samozrejme, všetci máme rovnaké práva na život. Čiže, treba akceptovať tiež toho druhého, ktorý má iné myslenie. Ale musíme sa pozerať aj na to, čo prospieva morálke občanov, pretože dnešná spoločnosť sa vzdialila od tej morálky, ktorú potrebuje zdravá spoločnosť.

Stratégiou bude mať Slovensko konečne spoločný výstup k ľudskoprávnym otázkam, ale mnohé problémy majú individuálne špecifiká. A pri nich sa musí brať do úvahy spoločensko-tradičná kultúra jednotlivých štátov.

Rieši súčasné vládne zoskupenie dostatočne hlavné problémy, ktoré ľudí na Slovensku trápia?

Predstavte si predchádzajúcu vládu. Nedokázala sa dohodnúť na základných veciach budúcnosti tohto štátu a Európskej únie. Ak by dnes bola koalícia, akákoľvek, určite by nebola jednotná v názoroch potrebných na prekonanie finančnej a hospodárskej krízy. Smer-SD sa toho zhostil. Má veľkú výhodu, že nemá oponenta pri prijímaní zákonov. Iná vec je, do akej miery berie oponentské názory, aby ich zapracoval do svojich rozhodnutí a zákonov. Pre túto dobu je šťastím, že strana Smer-SD môže rozhodovať bez koaličných hádok.

A to, že neprijíma zákony nepopulárne pre občana? Čo by to bola za politickú stranu, keby prijímala nepopulárne opatrenia? Každá strana musí prijímať zákony, ktoré sú v prospech sociálneho postavenia občana, bezpečnosti štátu a zahraničnej politiky. Na druhej strane sa ukázalo, že Smer-SD musel prijať zákony, ktoré z pohľadu filozofie tejto strany nie sú až také prijateľné.

Za takejto situácie, keď jednofarebná vláda nemá oponenta, nemal byť prezident práve ten, ktorý by prevzal zvýšenú kontrolu nad plnením sľubov a programovým vyhlásením vlády?

Oponentom vládnucej politickej strany, ktorejkoľvek, je prezident tým, že dokáže hodnotiť najmä legislatívu. Tá je základom chodu celého štátu. To je vec, do ktorej prezident môže hovoriť, ale nie príkaznou formou. Som veľmi rád, že sa mi to darí.

Svoj záujem kandidovať avizovalo doteraz viac ako 15 ľudí. V čom vidíte taký nebývalý záujem o prezidentský post?

Každý, kto splní podmienky, sa môže prihlásiť o kandidatúru, pričom záleží od občana, koho si vyberie. Hodnotiť súčasných kandidátov z mojej strany neprislúcha. Funkcia prezidenta nie je takou, do ktorej by niekto mal prísť a získavať v nej skúsenosti do budúcnosti. Musí byť politikom, ktorý nemá len kontakty a rozhľad doma, ale aj vo svetovej politike. Musí byť ten, ktorý, keď zavolá prezidentovi v susednej krajine, tak sa s ním vie dohodnúť. Myslím si, že taký človek, ktorého pozná celý svet a celá Európa tu je, takže Slovensko nebude mať problém s voľbou prezidenta.

Je Slovensko pripravené na to, aby malo hlavu štátu bez politickej minulosti? Je nevyhnutnosťou, aby mala za sebou určité skúsenosti z pôsobenia v politike?

Neviem si predstaviť, že by prezidentom bol niekto, kto v živote nerobil žiadnu funkciu a nemal za sebou politickú stranu. Ale je rozdiel, byť jej príslušníkom alebo sa iba zhodovať s ňou svojou filozofiou. Ja som povedal verejne, že som akoby člen Smeru-SD a všetci hovorili, že patrím do tejto strany. Máme len veľmi blízku filozofiu, najmä pokiaľ ide o sociálne otázky, a to je veľký rozdiel.

Čiže by podľa vás mal mať nejaké politické skúsenosti?

Musí mať. Bez toho nemôže normálne fungovať. Nemusí byť členom politickej strany, ale musí sa prihlásiť svojou filozofiou k tomu, s ktorou stranou súhlasí alebo nesúhlasí. Nemôže byť v akomsi vákuu, že jeho myslenie nemá nič spoločné so žiadnou stranou. Myslím si, že máloktorí z tých, ktorí dnes majú záujem o prezidentskú funkciu, a nebudú ich podporovať nejaké politické strany, tak majú šancu vo voľbách uspieť. To je nezmysel.

Do posledných volieb v roku 2009 ste išli ako občiansky kandidát, ale podporoval vás Smer-SD. Viete o sebe povedať, že ste si za celý čas udržali nadstraníckosť?

Som presvedčený, že áno. To, že som si udržal tento štatút, je porovnateľné pri vrátení zákonov. Nie je skoro žiadny rozdiel v tom, koľko som ich vrátil vláde Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica a Ivety Radičovej. To je určité zrkadlo, že prezident je ten, ktorý dokáže zblížiť a pri rôznych názoroch hľadať spoločnú cestu. Myslím si, že sa mi to podarilo. Nemyslím si, že by som bol v pozícii straníckeho prezidenta.

Chystáte sa do konca svojho funkčného obdobia vystúpiť v parlamente so správou o stave republiky?

Do konca funkčného obdobia pravdepodobne.

Prezidentom ste pomaly desať rokov. Ako sa zmenila za toto obdobie politická scéna na Slovensku?

Zatiaľ situácia ukazuje, že prešľapujeme na jednom mieste a nevieme sa dostať zo začarovaného kruhu. Stále dochádza aj u tých strán, o ktorých sme si mysleli, že sú stabilné, k deleniu. Z nich sa vytvárajú nové a z nich ďalšie nové subjekty. To neprináša pozitíva, skôr negatíva. Najlepšie by bolo, keby tu fungovali nejaké dve – tri stabilné politické strany, ktoré by bojovali o priazeň občanov svojimi výsledkami. Žiaľ, zatiaľ, to na Slovensku nehrozí.

jf