Pred deviatimi rokmi dvanásť západných krajín bez vyhlásenia vojny roztrhalo relatívne výnimočne prosperujúcu a mierumilovnú Kaddáfího Líbyu na kusy, čím otvorili subsaharskému peklu brány do Európy dokorán. Dva roky predtým, dva roky pred svojím zavraždením vystúpil svojrázny líbyjský vodca a predseda Africkej únie Muammar Kaddáfí v OSN s prejavom, ktorý mnohí označujú za historický.

Netreba mať ilúzie o tom, že by Kaddáfího Líbya bývala ideálnym štátom. Avšak bol to viac než zaujímavý pokus o vytvorenie prosperujúcej spoločnosti v afrických podmienkach, pokus o vytvorenie mierovej a fungujúcej alternatívy rozvráteným neokoloniálnym chudobincom, akých je na africkom kontinente dnes viac, než je pre túto planétu zdravé.

Na tom, čo Kaddáfí vtedy celému svetu otvorene povedal, sa odvtedy, žiaľ, zmenilo len máločo. Pre aktuálnosť jeho prejavu si z neho pripomeňme to podstatné. Kaddáfí hovoril 140 minút namiesto stanovených 15 minút. Celý čas bol blikaním červeného svetla upozorňovaný, aby skončil, ale on povedal všetko, čo potreboval. Na konci jeho prejavu museli vymeniť tlmočníka, na ktorého to už bolo príliš. Prozápadné médiá prejav zosmiešňovali a škandalizovali, zvyšok sveta mu tlieskal. Ešte dodajme, že Líbya v tom čase predsedala Valnému zhromaždeniu OSN, prezidentom VZ OSN bol vtedy líbyjský diplomat Dr. Ali Abdussalam Treki.

Na úvod svojho prejavu Kaddáfí vymenoval celý rad problémov, ktoré by mal svet riešiť spoločne: zmena klímy, úpadok kapitalistickej ekonomiky, potravinová kríza, nedostatok pitnej vody, ničenie prírody, terorizmus, imigrácia, pirátstvo, epidémie prírodné aj zavinené človekom, šírenie jadrových zbraní, pokrytectvo, chudoba, strach, komercia a nemorálnosť.

Kaddáfí poukázal na to, že OSN od svojho vzniku neslúži rovnako všetkým svojim členom, od samotnej podstaty je jeho štruktúra a fungovanie nespravodlivé a v absolútnom rozpore s Chartou OSN, ktorú veľmoci aj tak ignorujú. V tejto časti prejavu postupne trhal Chartu OSN, ktorú držal v ruke, až ju nakoniec hodil na zem.

O budúcnosti OSN povedal: „Tam by nemalo byť pokrytectvo alebo diplomacia, pretože je to veľká a zásadná otázka budúcnosti sveta. Toto pokrytectvo spôsobilo od vzniku Organizácie spojených národov už 65 vojen.“

Opakovane poukázal na imperiálne vojny veľmocí, ktoré majú v Rade bezpečnosti právo veta: „Sami sebe dali stále kreslá v Rade bezpečnosti a rozpútali vojny, ktoré priniesli milióny obetí. Princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov je zakotvený v Charte OSN. Preto žiadna krajina nemá právo zasahovať do záležitostí inej vlády, demokratickej alebo diktátorskej, socialistickej či kapitalistickej, spiatočníckej či pokrokovej. Je to zodpovednosť každej spoločnosti, je to vnútorná záležitosť ľudu v tej krajine.“

Kaddáfí kritizoval absolútne rozhodovacie právo stálych členov Rade bezpečnosti OSN a priniesol konkrétny návrh demokratickejšieho usporiadania tejto štruktúry, kde by Rada bezpečnosti bola iba nástrojom na realizáciu rozhodnutí prijatých Valným zhromaždením.

„Ako môžeme byť spokojní so situáciou, pokiaľ ide o svetový mier a bezpečnosť, keď iba štyri krajiny, alebo desať krajín má kontrolu nad celým svetom? Je nás 192 národov a štátov a pripomíname rečníkov v londýnskom Hyde Parku. Len rozprávame, ale nikto neberie do úvahy naše návrhy. Sme len dekoráciou, ktorá nemá žiadny reálny význam,“ uviedol.

„Nesmieme dovoliť, aby Rade bezpečnosti vládli superveľmoci. To je samo o sebe terorizmus,“ povedal Kaddáfí a nazval súčasné usporiadanie bezpečnostnej štruktúry sveta feudalizmom. „Táto rada by nemala byť nazývaná Radou bezpečnosti, ale Radou teroru. V politickej praxi, ak treba použiť Radu bezpečnosti proti nám, obrátia se k nej. Inak o ňu nemajú záujem. Keď se im to hodí pre ich vlastné sebecké záujmy a plány, rešpektujú a oslavujú Chartu a využívajú ju proti chudobným krajinám. Ale inokedy porušujú Chartu, ignorujú ju, ako keby neexistovala.“

Kaddáfí vyhlásil, že rovnako ako veľmoci, od tej chvíle sa ani krajiny, v mene ktorých hovoril (krajiny Africkej únie), nebudú sa cítiť povinné dodržiavať rezolúcie Rady bezpečnosti. Uviedol tiež, že podobne aj rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora platia iba pre malé krajiny a krajiny „tretieho sveta“, kým mocnosti zostávajú mimo jeho dosahu. A to isté platí aj pre Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu (IAEA), keď atómové zbrane môžu mať len niektoré krajiny, kým na ostatné sa vzťahujú rôzne obmedzenia, z ktorých si veľmoci ťažkú hlavu nerobia.

Západ kolonizoval Afriku a ďalšie kontinenty, drancoval materiálne i ľudské zdroje a Kaddáfí vo svojom prejave vyjadril požiadavku, aby bol ukradnutý majetok poškodeným krajinám vrátený a aby im boli vyplatené kompenzácie vo výške 7,77 bilióna (milióna miliónov) dolárov. V opačnom prípade si Afričania pre tieto peniaze do krajín zlodejov prídu, zdôraznil Kaddáfí: „Prečo krajiny tretieho sveta žiadajú odškodnenie? Aby už nikdy nebol kolonializmus, aby veľké a silné krajiny už nikdy nerobili z iných krajín svoje kolónie s vedomím, že raz by museli zaplatiť odškodnenie. Kolonizácia by mala byť trestaná. Krajiny, ktoré spôsobili ujmu iným národom v koloniálnej ére, by mali platiť náhradu za škody a utrpenie spôsobené ich koloniálnou nadvládou.“

V tom čase bol čerstvo v úrade prezidenta USA Barack Obama a Kaddáfí vyjadril radosť, že sa do tej funkcie dostal „syn Afriky“: „To je historická udalosť. V krajine, kde čierni ľudia kedysi nemohli byť v spoločnosti bielych v kaviarni či v reštaurácii alebo sedieť vedľa nich v autobuse, dnes Američania zvolili za svojho prezidenta mladého černocha z Kene. To je nádherná udalosť a sme veľmi hrdí. To znamená začiatok zmeny.“

„Predchádzajúci americkí prezidenti nám hrozili všetkými druhmi zbraní, hovorili, že nám pošlú ,púštnu búrku‘, ,hrozná hnevu‘, ,hrmenie hromu‘ a ,otrávené ruže‘ pre líbyjské deti. Taký bol ich prístup. Americkí prezidenti nám hrozili takými operáciami ako ,Rolling Thunder‘ vo Vietname, ,Desert Storm‘ v Iraku, ,Mušketier‘ v Egypte v roku 1956, napriek tomu, že Amerika bola proti tomu, a ,otrávené ruže‘, ktoré poslal Reagan líbyjským deťom. Dokážete si to predstaviť? Očakávali by sme, že prezident veľkej krajiny, kde má trvalé sídlo Rada bezpečnosti, a ktorá má právo veta, nás ochráni a nastolí mier – a čoho sme se dočkali namiesto toho? Pumy navádzané laserovým systémom, ktorými nás bombardovali z bombardéru F-111,“ povedal o predošlých amerických prezidentoch. Veril, že Obama bude iný, a že sa bude riadiť svojimi vlastnými slovami o tom, že demokracia je vnútornou záležitosťou každého štátu, a že nemôže byť ustanovená zvonku.

Kritizoval aj výber miesta, kde je sídlo OSN. New York je z hľadiska rozmiestnenia krajín na planéte umiestnený excentricky a výber tohto miesta nezohľadňuje fakt, že väčšina členov sem musí prísť z veľkej diaľky a prekonať veľký časový posun. A New York ako prvoradý cieľ teroristov je nevhodný aj z tohto hľadiska.

„Amerika má právo prijať prísne bezpečnostné opatrenia, pretože je cieľom teroristov a ,Al-Kájdy‘. Amerika má právo prijať všetky bezpečnostné opatrenia, neviníme ju za to. Lenže prečo by sme my ostatní mali pri príchode do New Yorku trpieť týmito opatreniami? Jeden prezident mi povedal, že mu bolo povedané, že jeho druhý pilot nesmie prísť do Ameriky, lebo se na neho vzťahujú obmedzenia. Uvažoval, ako by mohol letieť cez Atlantik bez druhého pilota. Prečo? Nemusí sem prísť. Ďalší prezident sa sťažoval, že člen jeho sprievodu nemohol prísť, lebo došlo k nedorozumeniu s hláskovaním jeho mena, keď žiadal o vízum. Ďalší prezident povedal, že jeho vlastný lekár nemohol dostať vízum a nemohol prísť do Ameriky,“ uviedol Kaddáfí a pokračoval: „Ak má nejaká krajina nejaký problém s USA, tak stanovia podmienky pre jej delegátov, ako keby sme boli v zálive Guantánamo. Je takýto štát členom OSN, alebo je väzňom v zálive Guantánamo, ktorému nie je umožnený voľný pohyb?“

Kaddáfí ďalej pripomenul, že podľa pôvodného dohovoru z roku 1945 malo byť sídlo OSN presunuté na druhú pologuľu a ďalších 50 rokov malo byť niekde na východnej pologuli, resp. na nejakom kompromisnom mieste. Tých 50 rokov dávno prešlo a o zmene sídla už reč nie je. „Ak, povedzme, presunieme sídlo OSN niekam do stredu, tak prečo nie do Sirte (mesto v Líbyi, kde sa Kaddáfí narodil, a kde bol aj zavraždený), alebo do Viedne? Do Sirte môžete prísť bez víza. Ak prídete ako prezident, Líbya je bezpečnou krajinou. Nebudeme vás obmedzovať na 100 alebo 500 metrov. Líbya neprijala proti nikomu žiadne nepriateľské kroky. Myslím, že to isté platí o Viedni.“

Kaddáfí sa vyjadril aj k téme, ktorou sa Valné zhromaždenie malo zaoberať: k hľadaniu novej podoby OSN. Podľa neho nová OSN už nikdy nesmie dopustiť vojny, akých sa niektoré členské štáty dopustili v minulosti. Spomenul Suezskú vojnu z roku 1956, pri ktorej tri krajiny, stáli členovia Rady bezpečnosti s právom veta, napadli suverénny štát Egypt, jeho armáda bola zničená, tisíce Egypťanov zabitých, mnoho miest a dedín zničených len preto, že Egypt chcel znárodniť Suezský prieplav.

„Vojna vo Vietname. Tri milióny ľudí zahynuli. Za 12 dní bolo zhodených viac bômb, než za štyri roky trvania druhej svetovej vojny. To bola brutálna vojna, ku ktorej došlo po vzniku OSN a potom, ako sme sa rozhodli, že už nebudeme mať vojny.“

Ďalej Kaddáfí spomenul útok USA na Panamu, nezávislý štát, ktorého prezident bol uväznený. „Aké právo má členský štát OSN viesť vojnu proti inému štátu, uväzniť jeho prezidenta, správať sa k nemu ako k zločincovi?“

Potom spomenul vojnu v Grenade. Ďalší členský štát OSN bol obsadený, prezident bol zabitý. Nikto nebol potrestaný. Spomenul bombardovanie Somálska. A ďalej hovoril o Juhoslávii: „Žiadna krajina nebola taká mierumilovná ako Juhoslávia, ktorá bola postupne, krok za krokom, znovu vybudovaná potom, ako ju zničil Hitler. Opäť sme ju zničili, rovnako ako Hitler. Tito pomaly, tehlu po tehle staval mierovú krajinu a potom sme prišli my a rozvrátili ju pre svoje vlastné imperialistické zájumy.“

Nasledovala invázia do Iraku, opäť boli pošliapané všetky pravidlá. „Bola to skutočná genocída, sprevádzaná masakrami. Bolo zabitých viac ako 1,5 milióna Iračanov.“ Kaddáfí však upozorňuje v tejto súvislosti aj na iné veci: „Pri invázii do Iraku bol zajatý iracký prezident. Nemal byť súdený, nemal byť popravený. Po ukončení vojny mal byť prepustený na slobodu. Chceme vedieť, prečo bolo treba súdiť vojnového zajatca. Kto odsúdil irackého prezidenta na trest smrti? Existuje odpoveď na túto otázku? Poznáme totožnosť osoby, ktorá ho súdila. Pokiaľ ide o otázku, kto dal slučku okolo krku prezidenta a obesil ho, tak títo ľudia boli v maskách. Ako sa mohlo niečo také stať v civilizovanom svete?“ pýtal sa Kaddáfí.

„Prečo si kati nedali dole masku? Prečo nepoznáme ich tituly či funkcie? Prečo nevieme, kým boli: dôstojníkmi, sudcami, vojakmi či lekármi? Ako sa mohlo stať, že prezidenta štátu, ktorý je členom OSN, odsúdili na smrť a zabili?“

Kaddáfí hovoril tiež o zverstvách, ktoré sa počas irackej vojny diali vo väznici Abu Ghraib. „Vojnoví zajatci vo väzení Abu Ghraib boli mučení, boli na nich štvaní psi, muži boli znásilňovaní. Toto je bezprecedentný prípad vo vojenskej histórii,“ uviedol. „Vojnoví zajatci – to sú vojaci, ale vo väzení boli znásilnení menom štátu, ktorý je stálym členom Rady bezpečnosti. To je v rozpore s normami civilizácie a ľudstva.“

Hovoril tiež o vojne v Afganistane: „Ak Taliban chce vytvoriť náboženský štát, tak nech ho vytvorí. Pozrite sa do Vatikánu. Je pre nás Vatikán hrozbou? Nie je. Je to náboženský, mierumilovný štát. Ak Taliban chce zriadiť islamský emirát, kto hovorí, že se z neho preto stane nepriateľ?“

A pýta sa: „Je azda Bin Ládin Talibancom alebo Afgancom? Nie, nie je ani Talibancom ani Afgancom. Boli teroristi, ktorí zaútočili v New Yorku Talibanci? Boli azda z Afganistanu? Nie, neboli ani Talibanci, ani Afganci. Tak prečo je v Iraku a Afganistanu vojna?“

Kaddáfí potom obrátil pozornosť na rôzne podozrivé vraždy. Kto zabil afrického vodcu a osloboditeľa Patrice Lumumbu? Kto zabil generálneho tajomníka OSN Hammarskjölda? Ako to bolo s atentátom na prezidenta Kennedyho? Ako to bolo s vraždou Martina Luthera Kinga?

Kto zabil Khalila Wazira? „Bol napadnutý v Tunisku, kde pokojne žil, v suverénnej krajine, ktorá je členem tohto zhromaždenia. Nemôžeme k tomu mlčať. Na pobreží Tuniska, kde bol zabitý, útočili štyri vojnové lode, dve ponorky a dva vrtuľníky.“ A vymenúva ďalšie obete podozrivých politicky motivovaných vrážd.

Nasledovala časť prejavu venovaná Palestíne a Libanonu. Spomenul izraelské masakre v táboroch Sabra a Shatila, opakované vraždenie v pásme Gazy, kde bolo zničených 50 vzdelávacích centier OSN. Kaddáfí konštatuje, že ak tieto zločiny OSN ani medzinárodný trestný súd nevidí, tak tieto organizácie fakticky neexistujú.

Vyjadril sa aj k otázke somálskych pirátov. „Tvrdím, že Somálci nie sú piráti. Pirátmi sme my sami, pretože sme zneužili ich lovištia, ich hospodárstvo, ich rybolov. Podkopali sme ich živobytie. Narušili sme ich hospodárstvo. Všetky lode zo všetkých krajín sveta, či už z Líbye, Indie, Japonska, Ameriky, my všetci sme piráti. Všetci sme vstúpili do teritoriálnych vôd a ekonomických zón Somálska a začali tam lúpežiť. Somálsky štát skolaboval a Somálci si berú zvyšky, bránia svoje vlastné morské bohatstvo ktoré je ich hlavnou potravou. Nie sú pirátmi, len sa bránia, len zháňajú jedlo pre svoje deti.“

Kaddáfí kritizuje vojenské riešenie problému Somálcov a ich pirátstva: „Je zlý, tak ako je zlý náš prístup k riešeniu terorizmu. Dnes sa objavila prasacia chrípka. Možno sa zajtra objaví rybacia chrípka, lebo sme vyprovokovali vznik vírusov a nemáme nad nimi kontrolu. To je komerčné podnikanie. Kapitalistické spoločnosti vytvárajú vírusy, aby mohli mať zisk z predaja vakcín. Je to hanba, je to nevhodné z morálneho hľadiska. Vakcíny a lieky by mali byť zadarmo.“

Vyjadril sa aj k Ottawskej zmluve, ktorá zakazuje výrobu, prepravu či predaj mín: „To je nesprávne. Míny nie sú útočnou zbraňou. Míny sú obrannou zbraňou. Míny sa nepohybujú, neútočia, zostávajú na mieste, kde boli položené. To znamená, že ak sa niekto pokúsi napadnúť našu zem, môže prísť o ruku alebo o nohu, môže zomrieť. A to je v poriadku, pretože to je agresia proti našej zemi. Preto je nutná revízia tejto zmluvy. Na svojich webových stránkach vyzývam k tomu, aby zmluva bola buď zmenená, alebo zrušená. Chcem mať možnosť používať protipechotné míny, aby som ochránil svoj domov pred votrelcami. Môžete radšej zakázať atómové zbrane a interkontinentálne rakety.“

Vrátil sa ešte k otázke Palestíny. Kritizoval rozdelenie územia na dva štáty: „Nemôžete stanoviť žiadnu hranicu medzi nimi, pretože neexistuje. Západný breh má pol milióna izraelských osadníkov, takzvaný Izrael má milión palestínskych osadníkov. Ako môžeme vytvoriť dva štáty? Svet musí smerovať k presadeniu jedného demokratického štátu bez akéhokoľvek náboženského, národnostného či jazykového fanatizmu. FanatiZmus je reakčný a je čas ho prekonať, to sú myšlienky vedúce k vojne.“

Zaujímavá je myšlienka o spolužití Židov a Arabov: „Arabi necítia nepriateľstvo voči Izraelčanom. Sú bratranci a žijú s nimi v mieri,“ hovorí. A ďalej: „Palestínski utečenci sa musia vrátiť a musia žiť v mieri v jednom štáte. Ste to vy, kto vytvoril holokaust. Vy v Európe ste ich pálili v peciach. Ste to vy, kto nenávidí Židov, a nie my. Poskytovali sme im útočište, chránili sme ich od čias Ríma a po vyhnaní z Andalúzie. Chránili sme ich v časoch Hitlera od plynových komôr. Sme to my sami, kto ich chránil a ste to vy, kto ich vyhnal a poslal do boja s Arabmi.“

Na záver ešte spomenul otázku Kašmíru, z ktorého by sa mal stať nezávislý štát, čím by sa vyriešil konflikt medzi Indiou a Pakistanom, a tiež situáciu v sudánskom Dárfúre, kde by nebol konflikt, keby to nebolo v záujme veľmocí.

„Boj tretieho sveta a stovky malých štátov o život dôstojný a slobodný pokračuje a musí pokračovať až do konca. Mier a požehnanie,“ to boli posledné slová Kaddáfího prejavu (celý ho nájdete napríklad TU.

Dva roky po tomto vystúpení na Valnom zhromaždení OSN bol Kaddáfí sadisticky zavraždený a jeho krajina zničená, z čoho sa dodnes ani len nezačala spamätávať. Vieme kto to urobil. Boli to naši najvernejší severoatlantickí vojenskí partneri, tí ku ktorým sa vo svojom prejave obracal predovšetkým. Jeho posolstvá sa dostali k ich ušiam, ale nie srdciam. Slová afrického vodcu sa však stali nesmrteľnými, pretože – na rozdiel od prejavov politických figúrok svetovládnej moci, z ktorých si dnes nikto nepamätá ani jedinú myšlienku, ani jediné slovo – Kaddáfího vystúpenie ostalo v pamäti miliónov ľudí.

Ivan Lehotský