Dalo sa očakávať, že rozhodnutie Andreja Kisku neuchádzať sa o funkciu prezidenta druhý raz, podnieti uchádzačov o tento úrad, aby oznámili kandidatúru. Trochu však zaráža nielen vysoký počet a sporná kvalita mnohých kandidátov, ale aj absencia hlbšej politickej stratégie tímov stojacich za týmito ženami a mužmi. Pochopiteľne, kandidatúra viacerých osôb má určitú stranícko-politickú logiku, ale tú ešte nemožno nazvať stratégiou.

Nositelia straníckeho loga

V prípade Milana Krajniaka, Zuzany Čaputovej a Mariana Kotlebu ide o pochopiteľnú a zjavnú politickú kalkuláciu zviditeľniť necelý rok pred parlamentnými voľbami (prezidentské budú 2019) značky Progresívne Slovensko, Sme rodina a ĽSNS. Do úvahy pripadá i to, že z rovnakých príčin oznámia prezidentskú kandidatúru aj predsedovia Mostu a SNS Béla Bugár a Andrej Danko, prípadne niekto z KDH a SMK.

Ani jeden z týchto kandidátov neverí, respektíve nedúfa, že sa môže stať hlavou štátu a v skutočnosti im o to ani nejde. Menej realistickí spomedzi nich snívajú o druhom kole, ale každý vie, že prezidentská kampaň je v prvom rade vhodnou príležitosťou byť na bilbordoch, mať reklamu v médiách, na internete a dostať sa do diskusných relácií komerčných a verejnoprávnych médií. A to všetko so straníckym logom na hrdo vypätej hrudi.

Kandidáti s nejasným pozadím

Nasleduje skupina kandidátov (z priestorových dôvodov neuvádzame všetkých), ktorých motivácia je prinajmenšom nejasná. Samozrejme, môžu predstierať, že chcú zabojovať o päťročný kontrakt v prezidentskom paláci, ba poniektorí z nich tomuto snu aj nepochybne veria. Pravé pohnútky menej prvoplánových uchádzačov však vyplávajú na povrch až neskôr. Napríklad Oskar Fegyveres môže byť jedným z tých, čo veria v úspech (alebo aspoň v druhé kolo), no zároveň nie je možné vylúčiť, že v priebehu kampane sa za jeho chrbtom začnú objavovať tváre Igora Matoviča, Veroniky Remišovej, Jána Budaja a neodmysliteľnej Anny Remiášovej. A to by znamenalo, že jeho prvoradou úlohou bude v prezidentskej kampani zviditeľňovať značku OĽaNO, čím by sa pán Fegyveres ocitol v skupine kandidátov spomínanej v predchádzajúcom odseku.

Nasledujú kandidáti Robert Mistrík, Štefan Harabin, František Mikloško, Juraj Zábojník, Eduard Chmelár a podobne. Ani jeden z nich zatiaľ nevyzerá na straníckeho kandidáta, to ich tak trochu spája. No každý reprezentuje úplne iné hodnoty a programy a všetci sa zásadne líšia politickou koncepciou, na ktorej stavajú svoju kandidatúru. V prípade pána Zábojníka v podstate ide o absenciu akejkoľvek politickej koncepcie alebo ak nejaká existuje, ostáva veľmi dobre utajená.

František Mikloško je známy kresťanský demokrat, zatiaľ nevedno, či si ho osvojí KDH alebo pôjde na vlastnú päsť, no v každom prípade je to politik 20. storočia. Na nové milénium nemá potrebnú komunikačnú výbavu, a preto, aj keby dôstojne reprezentoval Slovenskú republiku, sú jeho nádeje uspieť viac ako mizivé. Eduard Chmelár je salónny ľavicový liberál so všetkým, čo k tomu patrí. Aj napriek tomu, že na Slovensku je ešte stále najpopulárnejšou stranou ľavicový (no predovšetkým konzervatívny) Smer, politické hodnoty reprezentované týmto kandidátom sú príliš vzdialené drvivej väčšine obyvateľstva a podľa toho bude vyzerať aj jeho volebný výsledok.

Sila občianskych koalícií

Robert Mistrík a Štefan Harabin si zaslúžia samostatné posúdenie, pretože aj keď je každý iný, obaja majú určitý potenciál založený na rovnakom princípe technológie moci. Najlepšie si ho objasníme na predchádzajúcich prezidentských voľbách. Andrej Kiska ich vyhral nie preto, že bol najlepší kandidát, ale z dôvodu, že sa mu (respektíve nespočetnému radu marketingových poradcov) podarilo získať pre svoju kandidatúru najširšiu politickú koalíciu spomedzi všetkých ostatných kandidátov. Za súčasnou hlavou štátu v kampani stáli viaceré politické strany, no ich podpora nebola až taká podstatná. Súčasťou jeho koalície boli takmer všetky rozhodujúce médiá, tretí sektor a aktivisti rôzneho razenia. Robert Fico, aj keď predseda najsilnejšej strany, nemal proti tejto koalícii nádej na úspech. Veľmi podobné boli aj dve víťazstvá (aj keď každé malo svoje špecifiká) exprezidenta Ivana Gašparoviča. Stála za ním silná koalícia národných, konzervatívnych a ľavicových spoločenských (nielen straníckych) síl. To bol zdroj jeho úspechu.

Ak chce ktokoľvek uspieť v roku 2019, musí mať za sebou najsilnejšiu koalíciu. Ukazuje sa, že viac občiansku než stranícku. Pánov Mistríka a Harabina už teraz podporujú niektoré strany. V prípade prvého SaS (bol jej spoluzakladateľom), druhého zase zatiaľ opatrne, ale predsa mimoparlamentná Národná koalícia. Táto podpora však nebude rozhodujúca. Robert Mistrík, zdá sa, dokáže získavať podporu liberálnej inteligencie, tretieho sektora a objavili sa prvé náznaky sympatií zo strany médií hlavného prúdu. Naopak, Štefan Harabin má solídne zázemie v Matici slovenskej, podporu mnohých národno-konzervatívnych kruhov a teší sa priazni viacerých alternatívnych médií. Jedna i druhá forma občianskej koalície začína pripomínať politickú stratégiu.

To však neznamená, že Robert Mistrík a Štefan Harabin sú už v druhom kole. Ani zďaleka. Môžu prísť noví kandidáti a politickou scénou prehrmí množstvo udalostí, čo bude mať vplyv na formovanie občianskych koalícií „liberálneho“ a „konzervatívneho“ tábora. Obaja kandidáti však majú potenciál tieto koalície sformovať a v tom spočíva ich výhoda oproti konkurenčným kandidátom.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk