Brezová pod Bradlom 6. mája 2019 (HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa)
Oslavy stého výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika pri jeho mohyle na Bradle boli dôstojné, pekne pripravené a prilákali veľké množstvo návštevníkov. Vyvolali však aj otázky. Bola česká ignorácia osláv iba náhodou, chybou organizátorov, alebo mala nejaký iný dôvod?
Veľkolepé oslavy storočnice od smrti malého veľkého rodáka z Košarísk sa stali dôstojnou celonárodnou púťou, ktorá spojila Slovákov bez ohľadu na pôvod, vierovyznanie či politické názory. Vystúpili na nich všetci traja najvyšší ústavní činitelia (prezident Kiska ako jediný nespieval hymnu a ľudia ho vypískali, ale to je škoda aj komentovať), pekný prejav mala francúzska ministerka obrany Florence Parlyová, stručne a výstižne hovoril evanjelický biskup Ján Hroboň. Na stožiaroch viali vlajky piatich štátov: slovenská, česká, talianska, francúzska a americká (prečo americká?…).
Prečo nevystúpil aj zástupca Českej republiky?
Je však ťažko pochopiteľné, že na oslave nevystúpil aj zástupca Českej republiky. Veď Štefánik bol jedným zo kľúčových zakladateľov Česko-slovenskej, a teda aj českej štátnosti, bol veľmi dôležitým politikom Česko-slovenského štátu. Hoci mainstreamoví historici, politici a novinári v oboch republikách vychvaľujú rolu Masaryka a Beneša pri vzniku spoločného štátu a vynechávajú alebo zľahčujú rolu, ktorú Štefánik zohral pri oslobodzovaní Slovákov, Moravanov, Slezanov a Čechov zo žalára národov Rakúsko-Uhorska, treba otvorene povedať, že bez Štefánika by aj história českej štátnosti vyzerala celkom inak.
Práve Štefánik uvádzal Masaryka a Beneša do lepšej spoločnosti na Západe. Kým im vo vplyvných kruhoch veľmocí nepripravil pôdu tento francúzsky generál, snúbenec talianskej šľachtičnej, ich snaha o budovanie českej štátnosti nemala žiadny efekt – dovtedy boli iba bezvýznamnou súčasťou kŕdľa, obliehajúceho štáby mocností, ktoré hľadali dohodu o povojnovou usporiadaní Európy.
Napriek tomu na oslavách stého výročia nevystúpil žiadny politik, ba ani veľvyslanec z krajiny našich českých bratov. Bola to iba náhoda? Naozaj nikomu z našich politikov nenapadlo pozvať aj hostí z Českej republiky? Alebo to bolo celé inak? Báli sa azda organizátori reakcií davu?
Bola za tým obava z reakcií davu?
Nebolo v programe osláv zaradené vystúpenie zástupcu Českej republiky z obavy pred nepriateľskou reakciou zhromaždeného davu? Bolo by to logické vysvetlenie, pretože časť národa je už sto rokov presvedčená, že Štefánikova smrť nebola náhodná, ale išlo o atentát objednaný vtedajším ministrom zahraničia Edvardom Benešom.
Oficiálna mainstreamová historiografia stále tvrdí, že lietadlo havarovalo pravdepodobne následkom zlých poveternostných podmienok, nečakaného poryvu vetra, prípadne v dôsledku náhlej Štefánikovej nevoľnosti, ktorý mohol padnúť na riadiacu páku a tým spôsobiť haváriu, alebo že príčinou bol niektorý z ďalších podobných scenárov.
Ibaže je tu dosť indícií naznačujúcich, že to mohlo byť aj celkom inak.
Históriu písali čechoslovakisti… Ako sa to stalo naozaj?
Väčšina historikov sa dnes prikláňa k verzii, že lietadlo spadlo nešťastnou náhodou. Áno, pri skúškach to museli hovoriť práve takto. Lenže problém je, že históriu píšu víťazi, a to veľmi často aj takým spôsobom, že cenzurujú, opakujú lži a mlčia o nepohodlnej pravde. A faktom je, že oficiálnu históriu o Štefánikovi od roku 1919 písali takmer výlučne iba čechoslovakisti a komunistickí internacionalisti, ktorým sa verzia o atentáte nehodí.
Ťažké je dopátrať sa objektívnej pravdy o histotrických udalostiach: klasická školská historiografia pracuje najmä s nazhromaždenými dobovými dokumentmi z archívov, ktoré sú však práve také, aké ich tam nechajú tí, ktorí majú kľúče od archívov. A na druhej strane, o svedectvách z ústneho podania sa dá rovnako dobre tvrdiť, že sú to tendenčné výmysly. Treba sa zmieriť s tým, že o máloktorej časti histórie budeme niekedy mať stopercentnú istotu. Jedna vec je však istá: je lepšie poznať viac verzií, než len tú jednu oficiálnu.
Informácie z dobových zdrojov o samotnej katastrofe sú rozporuplné, ako to už býva. Slovenský týždenník napríklad napísal, že lietadlo padlo z výšky asi 70 metrov, ale príčina nie je jasná. Slovenský denník naproti tomu písal, že lietadlo padalo z výšky asi 400 metrov a horelo už vo vzduchu.
Aj priamy účastník nešťastnej udalosti Jozef Švarc, ktorému Štefánik skonal v náručí, tvrdil, že z lietadla ešte vo vzduchu vyšľahli plamene a následne vybuchlo a zrútilo sa k zemi. To však odporuje dnešnej hlavnej oficiálnej verzii, podľa ktorej príčinou havárie bol poryv vetra či podobný dôvod súvisiaci s riadením a letovou trajektóriou stroja.
Strieľalo sa?
Švarc potom hovoril tiež to, že na lietadle nebolo vidieť stopy po guľkách. Lenže on nebol oficiálnym obhliadačom trosiek – ako teda mohol niečo také povedať bez podrobného preskúmania tej hŕby ohorených triesok a zdrapov, ktorá z lietadla zostala? Naopak, po katastrofe sa objavilo množstvo svedectiev ľudí, ktorí tvrdili, že v čase pádu lietadla počuli streľbu. Aj preto sa bezprostredne po Štefánikovej smrti vo verejnosti rozšírila verzia, že lietadlo bolo zostrelené, pravdepodobne na príkaz ministra zahraničných vecí prvej ČSR Dr. Edvarda Beneša.
Taktiež bývalý minister obrany SR Pavol Kanis, ktorý sa dlhodobo venuje téme Štefánika, spomína vyšetrovanie z roku 1927, ktoré sa konalo na podnet istého Michala Lechtu. Aj táto správa konštatuje, že na lietadlo so Štefánikom sa strieľalo. Z vyšetrovacej správy podľa Kanisa vyplýva, že na lietadlo skutočne vystrelil jednu ranu vojak Jozef Meško, ktorý držal stráž pri delostreleckých kasárňach. Občania zhromaždení na letisku však počuli tých výstrelov viac.
Čierna kniha minulosti
Informačných zdrojov o Štefánikovi je veľa, popísalo sa toho o ňom už naozaj dosť. Pred časom však vyšla, napodiv práve v Českej republike, pozoruhodná kniha, ktorá prináša zaujímavú verziu svedčiacu o tom, že oficiálna (čechoslovakistická) verzia nemusí byť tak celkom pravdivá.
Publikácia s názvom „Černá kniha minulosti“ a podnadpisom „Zločiny proti lidskosti na území ČSR po roce 1945 a po únoru 1948 – kruté vzpomínky a svědkové století – vyprávění prominentú za mřížemi a dráty – dokumentace“ prináša vzácne svedectvá, pamäti a dokumenty protikomunistických bojovníkov a trýznených väzňov. Tieto zozbierali a vydali autori-exulanti Václav Bureš a Zbyněk Ludvík, ktorí strávili dlhý čas ako väzni v uránových baniach v Jáchymove a inde. Jedna kapitola tejto knihy je venovaná svedectvám a dokumentom o generálovi M. R. Štefánikovi.
Tieto svedectvá priamych účastníkov udalostí, pri ktorých vznikal česko-slovenský štát, pomerne presvedčivo opisujú, čo mohlo byť dôvodom Štefánkovej tragickej smrti – a dokonca aj vtedy, ak tragédia Štefánikovho lietadla bola naozaj nešťastnou náhodou, môžu byť dôležitým opisom vnútropolitického kontextu, v ktorom sa to všetko dialo.
Prečo bol Štefánik nepohodlný
Podľa Bureša a Ludvíka, pred Štefánikovým odletom do Ruska v roku 1918 sa konalo vo Švajčiarsku stretnutie vrcholných predstaviteľov česko-slovenskej politickej reprezentácie, na ktorom Štefánik dôrazne žiadal od Beneša vysvetlenie, kam zmizli peniaze zo zbierky amerických Čechov a Slovákov, ktoré Benešovi Masaryk zveril.
Beneš nebol ochotný to vysvetliť, ale vtedy organizátor stretnutia major Ivan Štefl vytiahol noviny „Le Petit Parisien“, a prečítal z nich článok o tom, ako Dr. Beneš, nazývaný „roy de roulette” (kráľ rulety) prehral Monte Carle obrovské peniaze. Článok sa končil otázkou, odkiaľ tie peniaze boli. Beneš začal vrieskať, že to je falošné obvinenie a Štefánik vtedy mal povedať: „Tu sme v cudzine, tu sa hádať nebudeme. Vyjasníme si to pred národným súdom za prítomnosti prezidenta Masaryka.“
Prešlo niekoľko mesiacov a Štefánik sa vracal z Ruska, cez Taliansko. Vtedy jeden z účastníkov spomenutého stretnutia, Alberto Vojtěch Frič, napísal Šteflovi, ktorý sa medzitým stal konzulom ČSR v Paríži, že Beneš robí všetko pre to, aby nebol súdený za defraudáciu, a že sú dokumenty o tom, že pri Štefánikovom plánovanom návrate vlakom do vlasti má byť na neho spáchaný atentát.
Tieto informácie boli posununuté aj Štefánikovi, a ten sa preto rozhodol použiť radšej lietadlo. Netušil však, že smrť si na neho počká práve v tom lietadle…
Príkaz znel: zostreľte maďarské výzvedné lietadlo!
Presný čas odletu Štefánika z Talianska sa priebežne menil, vzhľadom na nestabilné počasie a iné okolnosti, čo obhajcovia oficiálnej verzie používajú na dokazovanie, že eventuálni vrahovia v Bratislave nemohli vedieť, kedy presne Štefánik priletí. Na letisku ho však čakal dav ľudí – nie je to žiadny div, keďže prvá telefónna sieť v Bratislave začala fungovať už v roku 1884 (v Prahe v roku 1881).
Bureš a Ludvík píšu, že určenej vojenskej jednotke bola daná inštrukcia, že má priletieť maďarské výzvedné lietadlo, a príkaz, že musí byť zostrelené. Vojaci vraj už z diaľky mali spozorovať, že lietadlo má na krídlach nie maďarské, ale talianske znaky, ale príkaz je príkaz… Pri prelete lietadla nad delostreleckými kasárňami, keď bolo vo výške asi 100 metrov, vojaci dostali príkaz k paľbe, najprv salvou a potom jednotlivo. Lietadlo začalo horieť a zrútilo sa.
Bureš a Ludvík ďalej opisujú, ako po čase niektorí z vojakov začali o celej veci rozprávať, hoci boli viazaní mlčanlivosťou, a následne sa s nimi začal tajný proces. Bol prerušený, avšak títo vojaci postupne začali umierať za záhadných okolností. Bureš a Ludvík píšu o tom, ako niektorí zo strachu utiekli do zahraničia a vrátili sa až neskôr. Napokon ostali z celej jednotky nažive iba štyria, ktorí boli uväznení až v roku 1945 na 16 až 20 rokov.
Komisie menované Prahou povedali, že išlo o nehodu
Štefánikov brat Igor, evanjelický kňaz z Palanky v Juhoslávii, napísal v liste uverejnenom v Slovenských národných novinách v Martine: „Generálovu smrť nezapríčinila náhoda, to bola úkladná vražda! Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“
Igor Štefánik veril, že vec sa bude vyšetrovať a vyšetrovatelia dospejú k objektívnemu záveru. Praha skutočne vymenovala na šetrenie postupne niekoľko komisií, a tie všetky dospeli k rovnakému záveru: išlo o nešťastnú náhodu. Že prečo bolo tých komisií niekoľko? Dôvodom je, že napriek oficiálnym výsledkom tohto pražského vyšetrovania verejná mienka na Slovensku sa nezmenila: ľudia ostali presvedčení, že za Štefánikovu smrť je zodpovedný Beneš.
V roku 1928 bola slávnostne odhalená Štefánikova mohyla na Bradle. Vystúpil tam aj Igor Štefánik, ktorý opätovne protestoval proti tomu, že sa nič nevyšetrilo a poukázal aj na neprítomnosť Beneša na akcii. Na veci sa však už nič nezmenilo a príbeh Štefánikovej smrti sa postupne stal iba smutnou kapitolou histórie.
Beneš sa v nasledujúcich rokoch stal kľúčovou postavou českej imperiálnej politiky voči Slovensku a mal svoj podiel aj na tom, čo sa dialo po druhej svetovej vojne. Burešova a Ludvíkova kniha opisuje zákulisie jeho zradnej a dvojtvárnej politiky, spomína jeho telegram legiónárom v Rusku, zakazujúci im bojovať proti boľševikom, odmietnutie prevozu zbraní cez naše územie pre Poliakov na ich boj proti boľševikom, a pod. A spomínajú tiež celý rad prípadov, kde dal Beneš nejakým spôsobom odstaviť nepohodlných ľudí, ako boli Antonín Švehla, Ivan Štefl, Karel Pergler, Jan Masaryk, Alberto Vojtěch Frič, Antonín Sum, generál Radola Gajda a ďalší. Bol napokon jednou z jeho obetí aj generál Milan Rastislav Štefánik?
Istotu o tom, ako sa to naozaj stalo, asi nebudeme mať nikdy, ale neúčasť českého zástupcu na storočnici Štefánikovej smrti nie je dobrou vizitkou a podporuje skôr nedôveru k oficiálnej verzii. Zdá sa, že boj za pravdu o Štefánikovi neustal ani sto rokov po jeho smrti…
Ivan Lehotský
7.0°C
Piatok 
Nedeľa 
Pondelok 
5.9°C
6.4°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
