Tímový šport v tomto spoločenskom systéme je o finančnej sile klubu. A tá je daná možnosťou zisku z tohto podnikania v danom regióne. Výnimka z pravidla je možná iba ako výsledok šťastnej zhody náhod, kde hrajú rolu jednotlivci, okolnosti, ale najmä nadšenie. Práve nadšenie, lokálpatriotizmus, oduševnení fanúšikovia, to býva základná esencia prípadov, keď slabší, menší, chudobnejší klub dosiahne úspech na úkor toho veľkého.

Také niečo však je vždy len dočasné – nadšenie zákonite skôr alebo neskôr opadne a športová realita opäť začne verne kopírovať tú finančnú. Z času na čas trnavskí futbalisti porazia Feyenoord, košické basketbalistky sa dostanú medzi pár najlepších tímov Európy a hokejový Slovan nejaký čas drží krok s gigantmi ruského hokeja v Kontinentálnej hokejovej lige. Z času na čas – ako výnimka z pravidla.

Takto to bolo aj v Bratislave, keď Slovan začal hrať KHL. Nový štadión, skvelí fanúšikovia, výnimočné hokejové a vodcovské osobnosti v mužstve, to vytvorilo atmosféru, keď sa mužstvo dostalo do play off a dokázalo porážať aj najsilnejšie ruské tímy.

To však bolo pred pár rokmi. Z nadšenia sa zákonite stala rutina. Bratislavčania si zvykli na KHL ako na samozrejmosť. Ale je pre slovenský tím účasť v druhej najlepšej súťaži sveta takou samozrejmosťou? Dá sa finančné, spoločenské či športové zázemie Slovana porovnávať s podmienkami iných účastníkov KHL?

V Bratislave bolo kedysi niekoľko dostatočne veľkých podnikov, ktoré boli s mestom zrastené, a ktoré boli solídnym základom pre financovanie nielen športu, ale aj kultúry a sociálnej sféry. Aj dnes je tu niekoľko veľkých firiem, lenže tie už nemajú s mestom takmer nič spoločné: namiesto mesta sú zrastené len s „nadnárodným kapitálom“. Áno, aby sa nepovedalo, aj ony dávajú na verejné veci nejaké peniaze, ale je to o jeden, alebo skôr o dva rády menej, než by bolo treba, aby mesto mohlo plnohodnotne súťažiť s inými európskymi metropolami.

Nadšenie sa po pár rokoch už zákonite minulo. Vlastne je obdivuhodné, že toľko rokov po sebe Bratislavčania dokázali štadión vypredať a vytvoriť mužstvu atmosféru, ktorú viacerí hráči z iných klubov KHL označovali za najlepšiu v celej súťaži. A to napriek tomu, že majitelia klubu pochádzajú z Cypru či Kostariky a nie je isté, či vedia aký je rozdiel medzi hokejom a curlingom (nepotrebujú to vedieť, veď biznis je iba biznis), manažment klubu je predĺženou rukou privatizačnej partie, ktorú ľudia vnímajú ako prerastenú s kadečím nekalým – a hráči pochádzajú odvšadiaľ, len nie z Bratislavy. V súpiske A-tímu je síce päť Bratislavčanov, ale žiaden z nich nehrá v mužstve podstatnejšiu rolu: dvaja hrávajú sporadicky, dvaja sú na hosťovaní v Tipsport lige a posledný z pätice je tretí brankár, ktorý sa ešte ani nedostal na ľad.

To je ten najsmutnejší fakt. Kedysi, v časoch, keď ešte kluby stavali na vlastných odchovancoch, bola Bratislava liahňou množstva hokejových talentov, z ktorých viacerí vyrástli v hokejové legendy (Dzurilla, Golonka, bratia Šťastní, Pašek…) Lenže dnes? Juniorský šport je tiež iba odrazom finančnej sily klubu a regiónu – pretože tam, kde nie sú peniaze na to, aby sa ľudia chodili pozerať na vrcholový šport, tam zväčša nie sú peniaze ani na to, aby rodičia deťom platili športovú kariéru. A aj juniori sú iba trhovou komoditou najneskôr vo chvíli, keď sa ich výkonnosť začne približovať tej vrcholovej a obchodníci so športom ich okamžite zobchodujú.

Mládež nešportuje, športovísk je málo a nepribúdajú, a tak musíme v hokeji, o ktorom tvrdíme, že je naším národným športom, kupovať hráčov z Kanady, USA a Čiech a vo futbale treťotriednych afrických hráčov, ktorí v našich popredných kluboch žiaria ako hviezdy…

A žiaľ, tento stav spôsobil zmenu aj v hľadisku: kedysi chodilo napríklad na prvoligové futbalové derby Slovana s Interom pravidelne dvadsaťtisíc divákov. Kto ešte okrem zarytých futbalových nadšencov dnes má záujem o viac či menej umelé predstavenie, v ktorom sa stretnú športoví žoldnieri štvrtej a piatej kategórie, aby vyprali sponzorom klubu peniaze? Takýto šport je čoraz menej o srdci, a čoraz viac už iba o peniazoch – a športový divák to cíti.

Smutná realita je, že Slovensko je chudobnou perifériou Európy a také je aj jeho miesto v európskom klubovom športe. Aká má byť v tomto kontexte budúcnosť nielen hokeja v Bratislave, ale všeobecne kolektívnych športov na Slovensku? Slávne tradície a úspechy sa stávajú vzdialenou minulosťou – kto z mladých dnes napríklad vie, že v roku 1969 futbalový Slovan vyhral druhý najcennejší európsky pohár, keď vo finále porazil Barcelonu? Kde je Slovan dnes a kde je Barcelona? Vie si vôbec niekto predstaviť, že by slovenské mužstvo dnes, o 50 rokov neskôr, vyhralo Európsku ligu UEFA alebo Ligu majstrov?

Keď sa vrátime k hokejovému Slovanu a jeho účinkovaniu v KHL a pozrieme sa na vec z tohto uhla pohľadu, potom môžeme povedať, že za daných okolností je pre slovenské mužstvo ešte stále veľkým úspechom hrať v súťaži, kde sú jeho súpermi CSKA alebo Dinamo. Finančná realita doby totiž hovorí, že rovnako dobre by súpermi Slovana mohli byť aj mužstvá ako Nové Zámky či Miškovec.

Ivan Lehotský