Môj profil 
Predplatné
Najprv treba upresniť tvrdenie z titulku: samozrejme, aj Robert Fico, tak ako aj úplne každý politik, jedného dňa dopadne ako Vladimír Mečiar. Stromy nerastú až do neba a po období slávy a úspechu zákonite vždy musí prísť aj obdobie ústupu a odchod do ústrania: to nevyhnutne čaká aj tých, ktorí sú dnes na výslní, aj všetkých tých, ktorí prídu po nich.
Ak sa však liberálne médiá radujú zo skorého politického konca Roberta Fica a Smeru a berú to už ako hotovú vec, tak je tu minimálne jeden vážny dôvod, prečo by ich radosť mohla byť ešte dosť predčasná.
Prečo vlastne kedysi také populárne Hnutie za demokratické Slovensko skončilo v úpadku a zabudnutí a jeho predseda sa vytratil z politiky a po čase aj z mysli väčšiny ľudí? Liberálne médiá to prezentovali ako víťazstvo svojej pravdy nad zlom, totalitou, korupciou, autoritárstvom. A mocný mediálny valec, šíriaci „pravdu a lásku“ stelesnenú v politickom programe bratislavskej kaviarne ako filiálky globálnej kaviarne, naozaj bol jednou z hlavných príčin konca mečiarizmu. A naozaj je v tomto smere situácia aj teraz dosť podobná. Lenže toto je iba jedna z prinajmenšom dvoch hlavných príčin konca čias HZDS.
Vladimír Mečiar stratil percentá hlavne preto, že sa na politickej scéne objavila za neho plnohodnotná, modernejšia a mladšia náhrada: Robert Fico. Ten veľký balík voličov, ktorí sa až tak o politiku nezaujímajú a chcú iba to, aby na čele štátu stál spoľahlivý, charizmatický vodca, štátnik, „otec národa“, mal vtedy jasnú voľbu. Títo voliči sú však teraz v úplne inej situácii: na scéne niet nikoho, kto by túto štafetu prevzal.
Všetci vidia, že v uplynulých rokoch to už nebol ten Robert Fico, ako kedysi. Do akej miery za to mohla Kuciakiáda, do akej miery zdravotné problémy a do akej miery pnutie v strane, či prípadné iné príčiny, o tom je možné sa sporiť, ako aj o dočasnosti či trvalosti týchto vplyvov. Na druhej strane, zatiaľ nie je žiadny pádny dôvod považovať ktorýkoľvek z nich za definitívnu prekážku Ficovho návratu do politických bojov v dohľadnej budúcnosti a v lepšej forme.
V tohtoročných voľbách to mnohí hodili populistom z opačného tábora, ale bola to voľba z bezradnosti: na scéne teraz jednoducho nie je osobnosť, ktorá by mala všetko to, čo by mal mať naozajstný kráľ politickej scény.
Zo sivého priemeru dnes na Slovensku vyčnievajú dvaja talentovaní politici, ktorí sú populárnejší než iní a radi by sa trónu zmocnili trvalejšie a pevnejšie, než len v dôsledku šťastnej náhody. Aj ten s jamkami v lícach, aj ten s darom hypnotizérstva však majú jednu nevýhodu: nech sú akokoľvek šikovní, hra, ktorú hrajú, je príliš lacná.
Vykrikovať niečo o zlodejoch, o tom, že politici kradnú a sľubovať hory-doly, to je možno dobrý program, keď je človek v opozícii, ale veľmi nevďačný, keď ho potom naozaj treba začať plniť.
A na druhej strane, odhodiť dvadsať rokov politickej kariéry v mene zisku koaličného potenciálu a pokúšať sa zaujať úplne vyprázdnenou verziou politickej nálepky, ktorá oveľa lepšie pristane jej pôvodným majiteľom, to tiež nevyzerá ako začiatok poctivej a uveriteľnej cesty do politických výšin.
A tak, kým opäť nepríde nový kráľ, ktorému to na tróne bude naozaj svedčať, a ktorý spoľahlivo presvedčí spomínaný rozhodujúci balík nevyhranených voličov, dovtedy zďaleka nie je isté ani to, že sa politická kariéra Roberta Fica chýli k skorému koncu.
Ivan Lehotský
.JPG)
