Časť bratislavských umelcov nám opäť predviedla svojrázne predstavy o demokracii a slušnosti. Hoci nová vláda ešte nie je zostavená, hoci mená nových ministrov nie sú potvrdené, notoricky známi aktivisti už protestujú proti tomu, aby sa ministrom kultúry stal Tomáš Taraba. Ten to síce medzitým dementoval ako hoax, ale to im nebráni v tom, aby Michal Hvorecký zvolával ľudí do ulíc a ďalší podpisovali petíciu, pričom neprekvapia mená signatárov: Stanke, Havran, Vášáryová, Pauhofová, Bárta, Mičkovicová, Tormová, Kaščák, Koščová, Dubačová, Hrycová atď., atď., atď. V tomto prípade však nie je podstatné, že ide o tváre z umeleckej obce. V tomto prípade je podstatné, že ide o frustrovaných voličov a podporovateľov Progresívneho Slovenska.

Vymenovanie Tomáša Tarabu za ministra kultúry by prekvapilo aj mňa, pretože o tento rezort nikdy nejavil záujem, nikdy v ňom nepracoval a nepreukázal potrebné kompetencie na jeho manažovanie. Čuduj sa svete, tieto dôvody však medzi argumentmi protestujúcich nefigurujú. Prekáža im „najmä verejné pôsobenie Tomáša Tarabu ako radikálno-nacionalistického politika“, jeho názory na vojnu na Ukrajine, údajné konšpirácie o očkovaní alebo dokonca jeho status o schopnostiach prezidentkinej dcéry ako modelky – teda všetko možné, len nie jeho odborná kvalifikácia. A preto sa nemýľte. O kultúru tu nikdy nešlo a ani nejde.

Pre mňa je zvláštne, že niekto takto vulgárne spochybňuje výsledky volieb. Keď sa moci ujala Matovičova vláda, my sme sa tiež chytali za hlavu, že školstvo dostal do ruky kaderník, zdravotníctvo náboženský fanatik, obranu zbrojársky lobista a samotnú kultúru zmätené dievča, ktoré sa dovtedy venovalo trénovaniu jazdcov na koni a jej jediná skúsenosť s kultúrou bolo pôsobenie v detskom časopise Fifík. Ale nikto z nás voči tomu hystericky neprotestoval. Holt, taká bola vôľa voličov. Natália Milanová s povestnou prezývkou „najneviditeľnejšia ministerka kultúry“ sa znemožnila hneď na prvej tlačovej konferencii, keď novinári vedeli o legislatíve týkajúcej sa Matice slovenskej viac ako samotná šéfka rezortu. Za tri a pol roka doviedla rezort do totálneho úpadku, pritom z projektu obnovy ako jediná členka vlády nevydobyla pre svoje ministerstvo ani cent. Myslíte si, že sa voči tomu niekto ozval? Počuli ste vari vtedy protestovať Stankeho, Pauhofovú, Tormovú alebo Bártu? Mlčali počas celého matovičovsko-hegerovského marazmu. Viete, kedy sa ozvali naposledy? Tipujete správne – pri vymenovaní ministerky kultúry Ľubice Laššákovej za Smer, pretože ich pobúrilo jej vyjadrenie, že mimovládkam tečú peniaze zo zahraničia a donútili ju verejne sa ospravedlniť. Ja na jej mieste by som tomuto tlaku nepodľahol, veď nepovedala nič iné, len pravdu, ktorú títo hysterickí vydierači prisatí na štátne zdroje odmietajú počuť.

Celé jedno volebné obdobie sa títo najatí klauni mlčky prizerali na devastáciu kultúry, a až teraz začali nepríčetne jačať. Povedzte mi, prečo by sme mali brať ich názor do úvahy? Z akého titulu by mal byť rozhodujúci? Rezort kultúry je rozmanitý a nepredstavujú ho len bratislavskí progresivistickí aktivisti, ale aj ľudia z opery, baletu, filharmónie, spisovatelia, folkloristi, výtvarníci, pracovníci knižníc, kín, regionálnych kultúrnych inštitúcií a podobne. Nevidím dôvod, prečo by za kultúru mali hovoriť hulváti ako Nikita Slovák a Michal Havran, hysterickí žlčovití aktivisti ako Richard Stanke a Michal Hvorecký, prečo by mala hŕstka ľudí vydierať celú spoločnosť svojou individuálnou subjektívnou vôľou. Prehrali ste, nikto vás nenúti, aby ste sa vysťahovali, hoci ste sa tým detinsky vyhrážali, máte právo na rovnaké podmienky ako všetci ostatní, ale pre väčšinu spoločnosti nie ste žiadne autority, ktoré by si mohli vydupávať splnenie svojich ultimatívnych požiadaviek. Ak chcete využiť svoje tváre pre dobro spoločnosti, mali ste vyhlásiť zbierku na pomoc ľuďom postihnutým zemetrasením na východe Slovenska, nie na tank pre Ukrajinu. S Tomášom Tarabom mám celkom určite veľa rozdielnych názorov, aj na rozvoj kultúry, určite si ich budeme vymieňať, môžeme spolu polemizovať, ale čo sú to za spôsoby, že spochybňujete slobodnú vôľu desaťtisícov ľudí, ktorí ho do parlamentu vyniesli a ktorí chcú, aby zastupoval ich záujmy? Takto sa nesprávajú demokrati, ale užitoční idioti autokratov.

Kultúru na Slovensku najviac ohrozuje absencia kultúrneho dialógu, ktorý ľudia ako Richard Stanke dlhodobo odmietajú a ľudia ako Nikita Slovák ho nie sú ani mentálne schopní. Je to aj o tom, v akom stave sú médiá verejnej služby, v ktorých máte za jediný týždeň niekoľko liberálnych diskusných relácií s Michalom Havranom a Veronikou Ostrihoňovou, v ktorých figuruje Iveta Radičová, v ktorých nezaznie väčšinový názor tejto spoločnosti a v ktorých neexistuje žiadna pluralita. Toto sa jednoducho musí zmeniť aj za cenu, že títo ľudia budú opäť jačať ako v prípade, keď sa Jaroslav Rezník nesmelo pokúšal zaviesť do spravodajstva RTVS pluralitu a jednostranne orientovaní redaktori na čele so Zuzanou Hanzelovou a Gabrielou Kajtárovou to úplne pomýlene vnímali ako ohrozenie vlastnej slobody. My sa však musíme naučiť spolu rozprávať, a to aj napriek odporu extrémnych centristov. Je to jedna zo základných úloh, ktoré stoja pred slovenskou spoločnosťou, ak chce zostať demokratická.

Prečítajte si tiež:

• Hoax či realita? Taraba a Huliak komentovali svoje údajné nominácie do vlády
• Taraba odmietol, že by mal byť ministrom kultúry