Návštevu amerického ministra obrany (nie „ministra vojny“) Peta Hegsetha na základni Guantanamo Bay Naval Base 10. júna 2026, hoci jej oficiálnym dôvodom bolo stretnutie s vojakmi a kontrola pripravenosti základne, nemožno považovať za nič iné, ako zvyšovanie tlaku na kubánsky režim a otvorené vyhrážanie sa vojenskou intervenciou. Pentagon síce uviedol, že P. Hegseth prišiel „vyjadriť solidaritu s jednotkami“ slúžiacimi na Guantanáme, neskôr však  navštívil aj veliteľstvo CENTCOM na Floride.

Návštevu však možno zarámcovať do širšieho politického a geopolitického kontextu. Nie náhodou prebehla v období zvýšeného napätia medzi USA a Kubou. Minister Hegseth počas návštevy reagoval na predchádzajúce vyhlásenia kubánskej vlády o pripravenosti brániť ostrov a varoval kubánsku vládu pred získavaním zbraní, ktoré by mohli ohroziť USA alebo samotnú základňu Guantánamo. Vyhlásil otvorene, že takýto krok by mohol viesť k priamej vojenskej konfrontácii. Vo svojich prejavoch k americkým vojakom zdôrazňoval, že  USA sú pripravené reagovať na „akékoľvek eventuality“ súvisiace s Kubou. Po agresiách vo Venezuele a Iráne nie je vôbec ťažké si domyslieť, čo mal na mysli. Jeho návšteva nadviazala na nedávne cesty ďalších vysokých amerických predstaviteľov (šéfa CIA a veliteľa Southern Command) na Kubu, čo naznačuje zvýšený záujem Washingtonu o situáciu na tomto karibskom ostrrove.

Oficiálne síce teda išlo o morálne povzbudenie vojakov a preverenie činnosti základne, no v praxi bola návšteva silným  politickým signálom Kube v čase rastúceho napätia medzi oboma krajinami. Ten je o to výrečnejší, že sa v súčasnosti USA snažia vysporiadať s fiaskom v Iráne, ktoré ich stálo takmer 30 miliárd dolárov a musia riešiť vážnu dilemu vo svojom prístupe ku konfliktu Ruska s Ukrajinou. Na jednej strane  by sa chceli zbaviť finančného bremena svojej vojenskej prítomnosti v Európe, na strane druhej je biznis s predajom zbraní za peniaze európskych daňových poplatníkov nesmierne  lukratívny. Naozaj ťažká voľba.

Základňa Guantánamo je zaujímavá tým, že má výnimočne výhodný prírodný prístav na juhovýchode Kuby, v blízkosti hlavných námorných trás v Karibiku. Preto ho USA od začiatku využívali ako námornú základňu (tzv. „carbonera“ na zásobovanie amerických lodí uhlím) a logistické centrum pre operácie v Karibiku v minulosti. Počas studenej vojny slúžila ako strategický bod proti Kube a Sovietskemu zväzu a od roku 2002 aj ako miesto zadržiavacieho tábora pre podozrivých z terorizmu po útokoch z 11. septembra.

Guantánamo je dnes najstaršou zahraničnou vojenskou základňou USA, ktorú stále prevádzkujú, a zároveň jediná americká základňa nachádzajúca sa na území komunistického štátu.

Z kubánskeho pohľadu však ide stále o okupované územie, hoci USA považujú stav za platný prenájom,  potvrdený zmluvami z rokov 1903 a 1934. Otázka Guantanáma predstavuje dodnes jeden z najspornejších bodov vo vzťahoch medzi Kubou a Spojenými štátmi.

Z vojenského hľadiska má Guantanamo Bay Naval Base síce stále určitú hodnotu, no už nie je strategickým klenotom, akým bola v prvej polovici 20. storočia.

Moderné vojenské technológie výrazne zmenili situáciu, pretože vojnové lode majú omnoho väčší dosah a tankovanie na mori je bežné. Okrem toho majú USA majú množstvo základní na Floride, v Portoriku a inde v regióne.  Ak by aj USA Guantánamo zajtra stratili, ich globálna vojenská sila by sa prakticky nezmenila.

Z vojenského hľadiska je teda praktický bezvýznamná, a väčšina vojenských analytikov  by ju označila za užitočnú, ale nie nevyhnutnú.  Z politického hľadiska je však  cenná, pretože symbolizuje americkú prítomnosť v Karibiku,

Preto možno jednoznačne povedať, že dnes má Guantánamo väčší politický a symbolický význam než význam rozhodujúci pre obranu USA. Keby aj vypukol veľký globálny konflikt s mocnosťami ako Čína alebo Rusko, Guantánamo by určite nepatrilo medzi kľúčové základne, od ktorých by závisel výsledok vojny.

Kto zo súčasného stavu teda profituje viac?

Ak sa na vec pozeráme čisto prakticky, súčasný stav je pravdepodobne výhodnejší pre Spojené štáty. USA reálne kontrolujú územie a využívajú základňu podľa vlastných potrieb.

Ak však na problém nazeráme politicky a symbolicky, kubánska vláda z existencie sporu tiež získava určitý úžitok, pretože Guantánamo zostáva silným argumentom v domácej aj medzinárodnej rétorike o národnej suverenite.

Preto možno záverom  povedať, že USA majú väčší materiálny a strategický zisk, avšak Kuba má väčší propagandistický a symbolický zisk.

Práve preto sa súčasný stav drží už viac než storočie.  USA nemajú závažný  dôvod odísť a Kuba nemá prostriedky, ako ich k tomu prinútiť. Výsledkom je teda dlhodobý zamrznutý spor, ktorý obe strany využívajú na podporu svojich politických postojov.

Čo teda naznačuje Hegsethova návšteva?

To sa nedá s istotou povedať, ale možno konštatovať, že návšteva zapadá do kontextu tvrdšieho postoja USA voči Kube, nie však nevyhnutne do bezprostrednej kampane za zmenu režimu

Keď však  minister obrany navštívi Guantánamo a zároveň verejne varuje Kubu pred krokmi, ktoré by mohli ohroziť základňu alebo bezpečnosť USA, vysiela tým hneď niekoľko signálov.  A síce:

• USA sledujú vývoj na Kube veľmi pozorne a Guantánamo zostáva dôležitým symbolom americkej prítomnosti,
• Washington chce odradiť Havanu od užšej vojenskej spolupráce s geopolitickými rivalmi USA,
• Americká administratíva chce ukázať domácemu publiku, že voči Kube nie je zmierlivá.

To je forma nátlaku a odstrašenia, ale samo osebe nie dôkaz prípravy na zmenu režimu.

Existujú dnes podmienky na zmenu režimu na Kube?

V porovnaní s obdobím studenej vojny sa až na nedávne výnimky zdá, že USA sú vo všeobecnosti opatrnejšie voči priamym pokusom meniť režimy v zahraničí.

Na druhej strane Kuba čelí vážnym ekonomickým problémom, emigrácii obyvateľstva, výpadkom elektriny a rastúcej nespokojnosti časti verejnosti.

Najopatrnejší záver k návšteve P. Hegsetha na Kube teda je, návšteva pravdepodobne bola súčasťou širšieho tlaku USA na kubánsku vládu. Neexistujú však verejne známe aktivity, ktoré by dokazovali, že USA pripravujú aktívnu operáciu na zmenu režimu. Oveľa pravdepodobnejšie je, že išlo o kombináciu politického signálu, morálneho povzbudenia amerických vojakov na Guantáname a demonštrácie odhodlania USA chrániť svoje záujmy v Karibiku.

Prečo kubánsky režim napriek kríze odoláva?

Mnohí v zahraničí už desaťročia, najmä od pádu socialistického tábora v 90. tych rokoch minulého storočia a ukončenia masívnej podpory Kuby predpovedajú pád kubánskeho systému, no zatiaľ sa tak nestalo.

Dôvodom sú najmä skutočnosti, že režim si naďalej zachováva kontrolu nad bezpečnostným aparátom, ktorý je významne previazaný so širokými vrstvami obyvateľstva a jeho pretrvávajúci sentiment za obdobím Castrovej éry. Opozícia je fragmentovaná a slabá a reálne neexistuje silná alternatívna politická sila.

Významným faktorom je tiež skutočnosť, že časť obyvateľstva sa reálne stále obáva chaosu podobného tomu, ktorý nastal v niektorých iných krajinách po náhlych zmenách režimu. Kubánsky „Majdan“ teda z uvedeného dôvodu zrejme nehrozí.

Najpravdepodobnejším scenárom sa zdá byť realizácia pomalých  reforiem bez zmeny režimu, teda tzv. vietnamizácia. Znamenalo by to podobne ako vo Vietname alebo čiastočne v Číne viac priestoru pre súkromné podnikanie, opatrné ekonomické reformy, zachovanie politickej kontroly komunistickej strany. Mnohí racionálne  uvažujúci politici a analytici považujú tento scenár za najrealistickejší. Najnovšie udalosti na Kube tento trend jednoznačne potvrdzujú.

Kubánsky režim je síce ekonomicky oslabený viac než kedykoľvek za posledné desaťročia, ale politicky je zatiaľ podstatne stabilnejší, než by sa podľa ekonomických ukazovateľov mohlo zdať.

Pre najbližších 5–10 rokov je teda pravdepodobnejší scenár postupných ekonomických úprav a pokračujúcej stagnácie, než náhla zmena režimu alebo revolúcia.

Nedávne zasadanie ÚV KS Kuby (Ústredného výboru Komunistickej strany Kuby) v stredu 17. júna 2026, tento trend potvrdilo. Išlo o mimoriadne plenárne zasadanie zvolané prezidentom a prvým tajomníkom strany Miguel Díaz-Canel, ktorého hlavným dôvodom bola hlboká hospodárska a energetická kríza v krajine, reakcia na zvyšujúci sa tlak a hrozby zo strany USA a hľadanie východiska z tejto situácie.

Na zasadnutí strana schválila rozsiahly balík ekonomických reforiem, ktoré predpokladajú:

• väčší priestor pre súkromné podnikanie,
• jednoduchšie investície vrátane investícií Kubáncov žijúcich v zahraničí,
• možnosť realizácie priameho zahraničného obchodu pre súkromné firmy,
• väčšiu flexibilitu v aktivitách poľnohospodárov,
• znižovanie počtu ministerstiev a zoštíhľovanie štátneho aparátu.

Politicky spočíva význam zasadania v tom, že vedenie Kuby sa snaží zachovať socialistický systém, ale zároveň pripúšťa realizáciu trhových prvkov, aby zabránilo ďalšiemu zhoršovaniu životnej úrovne. Reformy sú reakciou na nedostatok potravín, liekov, paliva, vysokú infláciu a rastúcu nespokojnosť obyvateľstva.

Stručne povedané zasadanie ÚV KS Kuby signalizuje, že kubánske vedenie bolo nútené uznať vážnosť ekonomickej krízy a prijať najvýznamnejšie ekonomické zmeny za posledné roky, hoci bez opustenia systému jednej strany.

Niektorí komentátori považujú tieto reformy dokonca za najväčší odklon Kuby od tradičného centralizovaného modelu za posledné desaťročia. Mnohí analytici označujú tieto reformy za významný posun preto, že zasahujú oblasti, ktoré boli na Kube dlhodobo pod veľmi prísnou kontrolou štátu.

Čo je na nich nové?

Väčší priestor pre súkromný sektor – súkromné podniky už nemajú byť len doplnkom štátneho hospodárstva, ale majú dostať väčšiu úlohu pri výrobe, službách a obchode.

Priame väzby na zahraničný kapitál – súkromným firmám sa má uľahčiť obchodovanie so zahraničím a získavanie investícií.

Zapojenie kubánskej diaspóry – Kubánci žijúci v zahraničí by mohli jednoduchšie investovať do podnikania na ostrove.

Uvoľnenie podmienok v poľnohospodárstve – farmári majú získať väčšiu slobodu pri rozhodovaní o produkcii a predaji.

Reforma štátnej správy – znižovanie počtu ministerstiev a byrokracie naznačuje snahu obmedziť priamu úlohu štátu v ekonomike.

Prečo k tomu Kuba pristupuje?

Hlavným dôvodom je kombinácia viacerých faktorov, uvedených nižšie.

Energetická kríza, ktorá spôsobuje časté výpadky elektriny. Tá je spôsobená hlavne nedostatkom palív a starnúcou energetickou infraštruktúrou.

Hospodárska stagnácia v dôsledku nízkej produktivity a následného slabého rastu, resp. stagnácie ekonomiky. Výsledkom je nedostatok devíz na dovoz.

Pokles príjmov zo zahraničia. Turizmus ako hlavné odvetvie zabezpečujúce devízové príjmy sa po pandémii síce čiastočne obnovil, ale nedosiahol úroveň spred roku 2020. Venezuela, ktorá bola dôležitým partnerom Kuby, už po intervencii USA a odstránení prezidenta Madura neposkytuje takú podporu ako v minulosti.

Americké sankcie. Dlhodobé embargo komplikuje obchod, financovanie a prístup k technológiám. Kubánske vedenie ich však považuje za jeden z hlavných zdrojov ekonomických problémov.

Demografická situácia. Veľa mladých a kvalifikovaných ľudí emigrovalo a Kuba zažíva najväčšiu migračnú vlnu za desaťročia.

Stále sa však nedá hovoriť o „kapitalizme“.

Vedenie KS Kuby zdôrazňuje, že nejde o opustenie socialistickej cesty. Oficiálny postoj je, že trhové mechanizmy majú slúžiť na záchranu a modernizáciu socialistického systému, nie na jeho nahradenie.

V tomto smere sa Kuba do istej miery inšpiruje modelmi ako sú Čína so  socialistickým politickým systémom s rozsiahlym súkromným sektorom a Vietnam, kde je komunistická strana stále pri moci, ale trhovo orientovaná ekonomika je hnacím motorom.

Kubánska vláda schválila najväčšie ekonomické reformy od Castrovej revolúcie

Podobné reformy však Kuba oznamovala už aj v minulosti, napríklad za vlády Raúla Castra. Niektoré sa podarilo zaviesť len čiastočne alebo boli neskôr obmedzené. Preto bude rozhodujúce, či nové opatrenia zostanú len na papieri, alebo sa aj skutočne prejavia v každodennom živote Kubáncov.

Z historického hľadiska je zaujímavé, že vedenie Kuby dnes otvorene pripúšťa, že samotný štátny sektor nedokáže vyriešiť súčasnú krízu. Ešte pred 20–30 rokmi by takéto vyjadrenia boli v oficiálnych straníckych dokumentoch veľmi nepravdepodobné.

Zasadanie Ústredného výboru Komunistická strana Kuby možno hodnotiť z viacerých uhlov pohľadu, podľa toho, či sa zameriavame na vnútropolitický, ekonomický alebo geopolitický kontext.

V kontexte tlaku USA

Spojené štáty dlhodobo uplatňujú voči Kube rozsiahle sankcie a obchodné embargo. Kubánske vedenie pravidelne prezentuje hospodárske problémy krajiny ako dôsledok tohto vonkajšieho tlaku. Z pohľadu strany má zasadanie ÚV niekoľko cieľov:

• potvrdiť politickú jednotu vedenia,
• mobilizovať stranícky aparát v období ekonomických ťažkostí,
• zdôrazniť odpor voči sankciám USA,
• posilniť legitimitu režimu prostredníctvom národnej suverenity a antiimperialistickej rétoriky.

V tomto zmysle možno teda zasadanie chápať ako snahu demonštrovať, že politický systém zostáva stabilný napriek vonkajšiemu tlaku.

Kritici kubánskej vlády argumentujú, že:

• hospodárske problémy nemožno vysvetliť iba sankciami,
• významnú úlohu zohrávajú aj neefektívnosť centrálne riadenej ekonomiky, nízka produktivita a obmedzenia súkromného sektora,
• stranícke zasadania často neprinášajú hlboké systémové reformy, ale skôr potvrdzujú existujúci kurz.

Podľa tohto pohľadu slúži zdôrazňovanie amerického tlaku aj na odvrátenie pozornosti od domácich problémov.

Naopak priaznivci kubánskeho vedenia zdôrazňujú, že:

• embargo výrazne obmedzuje prístup Kuby k financiám, technológiám a zahraničnému obchodu,
• krajina čelí asymetrickému tlaku oveľa silnejšej mocnosti,
• napriek ekonomickým ťažkostiam si Kuba zachovala nezávislý politický systém a niektoré sociálne programy.

Z tohto hľadiska je zasadanie ÚV prejavom odolnosti štátu voči vonkajšiemu nátlaku.

Vyvážené hodnotenie

Ak sa na situáciu pozrieme analyticky, je pravdepodobné, že oba faktory pôsobia súčasne:

1. Sankcie USA reálne zvyšujú ekonomické náklady a komplikujú rozvoj krajiny.
2. Súčasne však časť problémov vyplýva z vnútorného fungovania kubánskeho hospodárskeho a politického systému.

Preto možno zasadanie Ústredného výboru vnímať ako pokus kubánskeho vedenia reagovať na kombináciu vonkajšieho tlaku a vnútorných ekonomických problémov, pričom dôraz sa zo strany kubánskeho vedenia tradične kladie najmä na prvý z týchto faktorov. V prenesenom zmysle slova možno hovoriť aj o pokus o „vietnamizáciu“ kubánskeho režimu. Nesmelé pokusy o takýto proces bolo možné badať už v postojoch pragmatických kubánskych predstaviteľov po rozpade socialistického tábora začiatkom 90. tych rokov minulého storočia. Vtedy však ešte neexistovala reálna možnosť na ich realizáciu.

Zároveň je Vietnam ekonomicky oveľa otvorenejší než klasické centrálne plánované ekonomiky. Od reforiem Đổi Mới z roku 1986 kombinuje vedenie krajiny komunistickou stranou s trhovými prvkami a rozsiahlym súkromným podnikaním. Komunistická strana Vietnamu je podľa ústavy aj v praxi vedúcou silou vietnamského štátu a spoločnosti.

Kuba pre palivovú krízu drasticky obmedzila verejnú dopravu, vláda chce uľahčiť súkromné investície

Takáto interpretácia je najbližšie realite a objavuje sa aj v odborných debatách o budúcnosti Kuby. Treba však dodať, že zatiaľ ide skôr o trend a ambíciu než o plnohodnotnú transformáciu podľa vietnamského modelu.

Pod pojmom „vietnamizácia“ sa zvyčajne myslí zachovanie vedúcej úlohy komunistickej strany pri súčasnom rozširovaní trhových mechanizmov, súkromného podnikania a zahraničných investícií. Práve to urobil Vietnam po reformách v roku 1986 a v inom rozsahu aj Čínska ľudová republika.

V prípade Kuby možno v súčasnosti pozorovať niekoľko prvkov, ktoré podporujú túto tézu:

• Rozširovanie priestoru pre malé a stredné súkromné podniky,
• väčšiu otvorenosť voči zahraničným investíciám,
• snahu naštartovať ekonomický rast bez politickej liberalizácie
• a zdôrazňovanie úlohy komunistickej strany ako garanta stability počas ekonomických zmien.

Z tohto pohľadu môže byť zasadanie Ústredného výboru chápané aj ako pokus vytvoriť ideologický rámec pre ekonomické reformy bez oslabenia monopolu moci Komunistickej strana Kuby.

Na druhej strane existujú významné rozdiely medzi Kubou a Vietnamom:

• Vietnam začal reformy v čase, keď mal priaznivejšie demografické a regionálne podmienky,
• Kuba čelí americkému embargu a je geograficky aj ekonomicky viac izolovaná,
• kubánske vedenie bolo historicky opatrnejšie pri povoľovaní súkromného sektora než Vietnam,
•  a chýba rozsah priemyselnej integrácie do globálnych výrobných reťazcov, ktorý bol kľúčový pre vietnamský úspech.

Snaha o legitimizáciu režimu je teda najpresvedčivejšia interpretácia. Ak režim nedokáže svoju legitimitu opierať iba o revolučné dedičstvo Fidela Castra, potrebuje ju čoraz viac opierať o schopnosť zabezpečiť hospodársky rast a zvyšovanie životnej úrovne. To je presne mechanizmus, ktorý možno pozorovať vo Vietname aj v Číne: politická legitimita je vo veľkej miere založená na ekonomických výsledkoch.

Zasadanie Ústredného výboru teda možno vnímať ako súčasť stratégie postupnej ekonomickej transformácie smerom k modelu podobnému týmto dvom krajinám – k trhovo orientovanej ekonomike pod vedením komunistickej strany,  pričom cieľom je zároveň posilniť legitimitu režimu prostredníctvom ekonomickej výkonnosti bez zavádzania politického pluralizmu.

To však ešte neznamená, že Kuba dosiahne výsledky porovnateľné s Vietnamom. Na to bude musieť prekonať viacero vážnych štrukturálnych prekážok.

Vietnam dokázal prilákať obrovské objemy zahraničných investícií od spoločností ako Samsung, Intel či LG.  Kuba má výrazne menší prístup k zahraničnému kapitálu, čiastočne kvôli americkým sankciám, ale aj kvôli vlastnému regulačnému prostrediu a neistote investorov.

Vietnam sa stal významnou exportnou základňou pre elektroniku, textil a strojárstvo. Kuba nemá porovnateľne rozvinutý priemyselný sektor ani rozsiahlu sieť dodávateľov napojených na globálnu výrobu.

Kuba navyše dlhodobo zápasí s:

• výpadkami elektriny,
• zastaranou dopravnou infraštruktúrou,
• nedostatkom palív,
• a nízkou produktivitou hospodárstva.

Bez stabilnej energie a logistiky je ťažké prilákať výrobcov orientovaných na export.

Na rozdiel od Vietnamu v období reforiem má súčasná Kuba:

• starnúcu populáciu,
• nízku pôrodnosť,
• a vysokú emigráciu mladých a kvalifikovaných ľudí.

Odliv pracovnej sily výrazne oslabuje potenciál hospodárskeho rastu.

Vietnam po roku 1986 uskutočnil pomerne rozsiahle reformy. Kubánske vedenie často postupuje oveľa opatrnejšie a reformy zavádza postupne. To síce znižuje sociálne a politické riziká, ale zároveň spomaľuje ekonomické výsledky.

Investori potrebujú predvídateľné pravidlá:

• ochranu investícií,
• možnosť zamestnávať pracovníkov,
• prístup k devízam,
• a stabilné daňové prostredie.

Práve v týchto parametroch Kuba stále zaostáva za Vietnamom.

Zaujímavé je, že z politologického hľadiska môže byť téza o legitimite ešte dôležitejšia než samotná ekonomika. Kubánske vedenie si pravdepodobne uvedomuje, že legitimita založená na revolúcii z roku 1959 sa prirodzene oslabuje s odchodom generácie Fidela a Raúla Castro. Preto sa môže snažiť prejsť na model podobný Vietnamu – strana zostáva vedúcou silou, ale svoju legitimitu čoraz viac odvodzuje od schopnosti zabezpečiť ekonomický rast, stabilitu a národnú suverenitu.

Práve v tomto zmysle možno hovoriť o „vietnamizácii“ Kuby skôr ako o politicko-legitimačnom projekte než len o čisto ekonomickej reforme. Táto úvaha je zaujímavá práve preto, že sa neobmedzuje len na ekonomické reformy, ale dotýka sa otázky politickej legitimity. Mnohí pozorovatelia sa pri analýze Kuby sústreďujú na sankcie alebo na hospodárske ukazovatele, no nemenej dôležitá je otázka, ako si režim zabezpečí dlhodobú podporu po generácii revolučných lídrov.