Debaty totiž poskytujú voličom a sympatizantom strán, ktoré sú zo strany voličov preferované, možnosť utvrdiť sa v tom, že sa rozhodli správne. V debate sa predstavili Hlina, Matovič, Kiska, Sulík a Truban. Je však otázkou, čo zistili voliči alebo sympatizanti týchto politických subjektov, za predpokladu, že majú nejakú mieru kritického myslenia?

Kvalitatívnu úroveň predvolebnej debaty predznamenalo feministické uvedenie (moderátora) debaty do oblasti, ktorá je nepodstatná z hľadiska schopnosti predstaviteľov politických strán či kandidátov konceptuálne riadiť štát. Bezobsažné vyjadrenia na tému účasti žien v politike, respektíve ich percentuálneho zastúpenia na kandidátke, kvalite predvolebnej debaty rozhodne nepridali. Je tragické, že intelektuálne schopnosti diskutérov vyjadriť nejaké zásadné či dokonca principiálne  postoje k pálčivým problém Slovenska  neprekročili úroveň žiakov základnej školy.

Ak sa teda za zásadné a principiálne postoje nepovažujú ideologické frázy a sľuby. Tu však treba poznamenať, že moderátor tiež nepredstavoval šťastnú voľbu viesť túto debatu, keďže jeho otázky nasmerovali debatu na intelektuálnu a tematickú úroveň miestami až štvrtej cenovej skupiny. Napriek časovej dĺžke debaty neboli prezentované žiadne konceptuálne vízie riadenia spoločnosti a štátu, ba dokonca ani odstránenie tých systémových prvkov, ktoré znefunkčňujú chod štátu v dôležitých sférach riadenia.

Aj keď si Truban pomáhal výraznou gestikuláciou, ktorou chcel vyvážiť prázdnotu toho,  čo verbálne prezentoval, nepomohlo to, aj keď možno pochopiť, že nie každý politik má dar reči. Infantilné rozoberanie príčin neúčasti Matoviča na Kiskovom novoročnom obede, spolu s feministickými frázami Kisku len poukázalo na skutočnú úroveň debaty, ktorá by mohla sympatizantom či potenciálnym voličom konečne otvoriť oči. Okrem nadviazania na feminizmus a občasný slovník (nielen Matoviča ale najmä Hlinu) štvrtej cenovej skupiny, nič neponúkli.

Skôr to pripomínalo stretnutie dospievajúcich chlapcov, ktorí by sa radi pohádali a vzájomne obvinili z čohokoľvek kompromitujúceho, čo na seba vedia. Ale vediac, že by sa tým definitívne zničili, a keďže sa nechceli nepochovať pred svojimi voličmi, tak sa radšej rozhodli byť tolerantní a „vtipní“. Kabaretnému charakteru debaty prispel tradične Hlina so svojimi bonmotmi, ktorými chcel upútať naivných voličov KDH, ktorí mu ešte zostali ale bol presvedčivý ako oravský bača, ktorého žena našla v šenku,  namiesto toho, aby bol na salaši. Paradoxne práve Sulík nechcel, aby sa debata niesla v duchu feminizmu a pokúsil sa odviesť debatu na povolebné vyjednávanie.

Moderátor odporným spôsobom vyniesol do centra debaty duchov zavraždených mŕtvych, čo síce neprekvapilo, ale jednoznačne prvoplánovo prihralo najmä Kiskovi, ktorý sa radosťou a pátosom jemu vlastným, vrhol na tému, ako pes na predhodenú kosť.  Mediálne vďačná téma ( ktorú je možné zneužiť na všetko), ktorú Kiska využil na sugestívne prezentovanie fráz o extrémizme a marazme, pričom chorobnou gestikuláciou (naznačujúcou vnútornú neistotu) sa pokúsil presvedčiť voličov, aby nestrácali nádej a išli voliť. Populistické výzvy, ktoré mali naštartovať voličov, vyšperkoval fabuláciou o budúcej vláde Smeru a tzv. extrémistov, pričom sa vyhol zásadnému problému vlastnej morálnej integrity, o ktorej sa už na vlastnej koži presvedčili mnohí občania SR.

V konečnom dôsledku doslova nekrofilný primitivizmus, hraničiaci s hyenizmom, prezentoval opäť najmä Kiska (všetci si pamätajú na Matovičov míľnik), keď paraziticky zneužil vraždu novinára a jeho priateľky. Populistické tvrdenie Kisku, že za všetko (i vraždu) môže Fico a Smer SD, ktorí vraj majú zodpovednosť za to, čo sa stalo. Populizmus Kisku spočíva v tom, že komplexný systém, ktorý je v SR a jeho patologické symptómy, nevytvoril iba Fico a Smer, ale všetky vlády po roku 1989. Legislatívne budovanie tohto systému bolo kontinuálne a žiadna z doterajších vládnych koalícii neprejavila záujem o jeho zreformovanie na princípe spravodlivosti. Ba dokonca tieto vládne koalície skôr konzervovali pretrvávajúci komatózny stav spravodlivosti v SR. Reakcia na „starú dobrú múdrosť“ Kisku o tom, že „na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobrí ľudia neurobili nič“ nenechala dlho čakať. Pohotovo ale zhovievavo zareagoval Matovič, keď poukázal na skutočného autora použitého citátu, čím voličom Kisku opäť ukázal, kým Kiska vlastne je. Prázdnou nádobou naplnenou frázami a emocionálnymi výzvami s agresívnou gestikuláciou. Anglickou fonetikou síce Matovič neoslnil, ale účel to splnilo. Kiskova reakcia bola prejavom emocionálnej nestability a nekritického egocentrizmu, ktorý iste využijú jeho oponenti v budúcich debatách.

To, že Truban v celej debate nič neponúkol, okrem jednoduchých až slaboduchých  komentárov okolo Kočnera a slávnej aplikácie v jeho mobile, divákov vôbec neprekvapilo. Skôr to potvrdzuje, aký intelektuálny elektorát má PS/Spolu, keď dokážu skočiť na Trubanove pubertálne alebo postpubertálne výroky k realite slovenskej spoločnosti. Tragické, či skôr symptomatické je, že mu výborne sekundoval Hlina, keď sa venovali alebo podľa ich slov „bavili sa“ o „vážnej“ téme volebných videí Smeru, ktoré žiaľ vyjadrujú pravdu o pätici diskutujúcich (baviacich sa). Nakoniec sa ku kabaretu pridal aj Matovič so Sulíkom a Kiskom, čo sa dalo očakávať, len to neuspokojuje realisticky zmýšľajúcich voličov, ktorých trápi otázka: kto a ako dokáže nahradiť Smer v zmysle alternatívu v podobe konceptuálneho riadenia štátu? Z debaty vyplýva len jedno: zúfalstvo hľadajúcich slovenských voličov (s veľkou pravdepodobnosťou) bude pokračovať. Totiž Truban sa vytešuje z potlesku pubertálneho a nekritického publika, čo mu evidentne zdvíha drogami naštrbenú sebaistotu, Sulík vychvaľuje dohodu o neútočení  a o vylúčení povolebnej spolupráci s istými stranami, ktoré podľa neho predstavujú zlo, Kiska blúzni o vysielaní signálov, že dokážu vládnuť, o Kočnerovej moci a jeho ovládaní štátu, Matovič fabuluje o inteligencii vlastných voličov, Hlina spomína videá a ich účinok na voličov.

Následné delenie riadiacich postov na ministerstvách pripomínalo začínajúcich poľovníkov, ktorí sa pred začiatkom poľovačky dohadujú o tom, aké časti koristi budú komu patriť, pričom lovnú zver ešte ani nestretli a ani nevideli. Nesklamal nikto z diskutujúcich vrátane moderátora. Divadelné predstavenie detí v škôlke, kde divákmi nie sú ich rodičia, ale voliči, ukázalo tragickú podstatu politiky, ovládanej ideologickými záujmovými skupinami v pozadí, kde je problém nájsť politický subjekt, ktorý nie je riadený z úzadia. Ten, kto nacvičil tieto hrajúce deti (predsedovia strán) evidentne urobil zlý výber, lebo celé predstavenie dopadlo horšie ako grécka tragédia. Sulík síce zapochyboval o delení ministerských postov pre predsedov  politických strán (a mal pravdu) ale neveľmi presvedčil ostatných, vrátane moderátora.

Infantilný slovník diskutujúcich o delení koristi, ktorú ešte neulovili, spolu s Kiskovými frázami o pripravenosti, spolu s preberaním Kollárovej účasti na delení koristi, Hlinove a Trubanove vtipkovanie o jeho priateľke, Sulíkove slabikovanie a riešenie Lučanského, poprípade Hlinove rozseknutie väzieb, sú tragickým obrazom úrovne terajšej opozičnej politiky. Budúce personálne obsadenie riadiacich postov v systéme, riešené piatimi zúfalcami, nevzbudzuje veľké nádeje pre zlepšenie situácie.  Moderátorove „kolečko o generálnej prokuratúre“ nič nezachránilo, lebo kabaret len pokračoval, pričom pozitívne nepriniesol. Kiska vraj päť rokov bojoval o ústavný súd (súdny človek vie prečo) a spolu s Trubanom navrhujú zmeny voľby do niektorých funkcií, k čomu sa ľudovou rečou  pridal Sulík s ilúziou o odpolitizovaní fukcií (napr. policajný prezident) čo zaklincoval Hlina, milujúci ľudí, ktorí sa zrazu zjavili, chcejúci procesne upraviť postup politických nominácií.

Moderátor na počudovanie otvoril otázku obvinenia Kisku, načo Kiska začal porovnávať zrušenia Ficovho obvinenia s vlastným obvinením, pričom poukázal, že jeho strana chce jeden z mocenských postov – ministerstvo vnútra. Infantilná reakcia Matoviča o konflikte záujmov (strana Za ľudí a jej nominant na MV – Remišová) bola zakončená slovami „treba si to vybaviť“ aby sa to do volieb ukončilo. Zvláštne predstavy Matoviča o spravodlivosti, ale neprekvapujúce, ak si voliči spomenú na hľadanie účtovných dokladov   jeho vlastnej firmy, jej predaj či 600km za deň. Nikto hercov kabaretnej tragédie neprotestoval, čim bola voličom ukázaná „nová“ koncepcia „spravodlivosti“, po „zmene“, ktorú sľubujú po voľbách: treba si to vybaviť! Úbohé Trubanove a Hlinove (nielen ich) miešanie slovenčiny s angličtinou je asi v móde, a je len nepodstatnou vedľajšou epizódou. Sulík bol vraj Kočnerovou obeťou, vraj sa ospravedlnil a pre neho je to uzavretá téma, a teda Sulík je teda vraj dôvoryhodný. Matovič sa prezentoval ako bojovník proti korupcii, ktorý súčasne odporúča dpháčkarovi a pozemkovému (atď.) expertovi Kiskovi, že si to treba vybaviť. Kiska opakovane vytváral o sebe dojem, že jeho daňové a pozemkové pády by neexistovali, keby tu nebol Smer pri moci. Znalci právneho a daňového systému v SR asi nevychádzajú z údivu nad Kiskovou aroganciou.

Témou kabaretu sa na záver stala i strana ĽS Naše Slovensko, čo diváci netrpezlivo očakávali a moderátor im vyhovel. Hlinove lamentácie nad postupnou legitimizáciou a zvykaním si na istú politickú stranu, nepresiahli jeho zvyčajnú úroveň  verbálnej komunikácie, prešli do plamenného verbovania do vojny s tzv. extrémizmom a do konštatovania o smrti Smeru a o potrebe dezinfekcie. Hlinove fabulácie o vyprataní bojiska,  o raste novej hydry, ktorá ešte nie  je  v Bratislave, poukazuje na jeho strach z toho, že súčasní či bývalí voliči KDH už KDH voliť nebudú. Moderátorove vtipy o kukuričných partizánoch nepomohli pozdvihnutiu úrovne, ale skôr podporili presný opak.  Truban sa zahral na hrdinu, ktorý sa rozprával s ľuďmi v Richňave, pričom Kiska nazval „Kotlebovcov“ zlom, proti ktorému sa treba postaviť. Zlo je podľa Kisku princípom tejto strany, avšak  Sulík kontroval , že Smer je oveľa väčšie zlo, a s nimi do diskusie Kiska ide bez problémov. Výčitky Sulíka voči Kiskovi boli extrémne silné, načo po výzve moderátora vzápätí reagoval Matovič, že poukázal na iné problémy, ktoré vraj spôsobujú nárast extrémizmu, pričom nepovažoval Kiskove tvrdenia a skutky v minulosti  za správne. Kiska, zjavne podráždený nesúhlasnými stanoviskami, sa snažil zachrániť situáciu tvrdením, ktoré predniesol zvýšeným hlasom spolu s divokými gestami, že ĽSNS sú fašisti a že s nimi nikdy. Následne sa Hlina prezentoval tvrdením, že ĽSNS je založené na nenávisti, pričom aj on nesúhlasí s tým, že ich treba nechať tak. Treba vraj bojovať a nájsť formu.  Truban sebe vlastným spôsobom zopakoval, že zlu sa treba postaviť…atď. a že vraj potom ľudia nebudú voliť fašistov a ĽSNS, načo reagoval Sulík otázkou na konzistentnosť postojov tých, ktorí odmietajú ĽSNS, keď poukázal na komunistov, Smer atď. Záverečné a posolstvá slová nositeľov zmeny je zbytočné analyzovať, lebo naďalej absentovala konceptuálna vízia riešení problémov a riadenia štátu.

Toto je budúcnosť, férovosť, zmena, slušnosť a spravodlivosť pre  Slovensko? Ak áno, potom je lepšie vyhlásiť štátny smútok a vyvesiť čierne zástavy, ak voliči tohto štátu nevedia vygenerovať nič lepšie, ako to, čo diváci v tejto debate videli. Je to potvrdením, že slovenské školstvo je v katastrofálnom stave, v ktorom sú žiaci na ZŠ a SŠ cez ideologické predmety, ako je náuka o spoločnosti, ideologicky tak dôkladne indoktrinovaní, že nie sú schopní pochopiť podstatu toho, čo sa na Slovensku deje, ani po absolvovaní VŠ. Dlhé predstavenie prinieslo jedno jediné posolstvo: nihilizmus plodiaci zúfalstvo slovenských voličov.

René Balák