Denník Politico zverejnil každoročný rebríček 28 najvplyvnejších ľudí v európskej politike.Najdôležitejšou osobou, ktorá ma vplyv na tvorbu európskych politík, sa po prvýkrát za desaťročie stal muž, ktorý nepochádza z Európy. „Keď sme zostavovali každoročný rebríček, jedna skutočnosť bola neodvratná: Nikto nemal tento rok väčší vplyv v Európe alebo na Európu ako prezident USA,“ píšu autori.

Snažiť sa opísať vzťah Európy s Donaldom Trumpom sa stalo diplomatickou úlohou na plný úväzok, uvádza denník a dodáva: „Je Donald Trump pre Európu partnerom? Občas. Hrozbou? Niekedy. Silou, ktorá pretvára vzťahy podľa svojich vlastných podmienok? Vždy.“

„Je jasné, že Európa má do činenia s nepredvídateľným, dominantným partnerom, ktorého impulzy môžu zmeniť kontinent zo dňa na deň,“ varuje.

Pozrime sa na poradie

Rebríček Politico 28 tradične zahŕňa iba Európanov – ľudí žijúcich alebo pracujúcich na kontinente. Ak však niekedy nastal čas na výnimku, je to teraz, píše denník. Na prvé miesto zaradila redakcia Politico amerického prezidenta Donalda Trumpa. Je nepopierateľný fakt, že americký prezident po nástupe do úradu v januári 2025 začal podnikať výrazné kroky, ktoré mali dosah na európsky kontinent. Spomenieme napríklad colnú vojnu voči EÚ či jeho snahu o dosiahnutie mieru vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou.

„Trumpov tieň sa tak týči nad európskymi hlavnými mestami, že jeho rozhodnutia – alebo výbuchy hnevu – pretvorili všetko od obranných rozpočtov cez obchodnú politiku až po domácu politiku“, uvádza denník.

Európski lídri podľa denníka chápu, že majú do činenia s nestabilným partnerom. Vidia nepredvídateľnosť a rastúcu asymetriu. Napriek tomu zostávajú viazaní na Washington, za predpokladu, že bezpečnostná architektúra kontinentu – a veľká časť jeho prosperity – stále spočíva na americkom pilieri.

Na druhé miesto denník zaradil dánsku premiérku Mette Frederiksenovú. „Všetci žijeme v Európe Mette Frederiksenovej. Len si to ešte neuvedomujeme,“ píše denník. Spomína, že od jej nástupu do úradu v roku 2019 dánska premiérka potichu exportovala po celom kontinente svoju vlastnú formu tvrdej sociálnej demokracie – zmes ľavicovej sociálnej politiky a pravicovej tvrdosti v otázke migrácie a obrany – a zároveň prevrátila historický euroskepticizmus svojej krajiny.  Frederiksenová tiež ovplyvnila prístup EÚ k obrane, keďže blok sa snaží zvýšiť vojenské výdavky a podporiť Ukrajinu bez toho, aby sa mohol spoliehať na americkú finančnú palebnú silu.

Na tretie miesto denník zaradil nemeckého kancelára Friedricha Merza – „muža, ktorý prelomil povojnové nemecké tabu“. Polstoročie stelesňoval súčasný nemecký kancelár konzervatívnu ortodoxiu svojej krajiny: kresťanský demokrat oddaný vyrovnaným rozpočtom a pripravený dôverovať Washingtonu pre udržanie mieru. Teraz, keď na kontinente zúri vojna a nemecká ekonomika upadá, Merz prepísal scenár: veľké výdavky, rýchle prezbrojovanie a vyhlásenie, že Berlín – a zvyšok Európy – musia byť pripravení postaviť sa na vlastné nohy, konštatuje denník.

Štvrté miesto je trocha prekvapením, pretože Marine Le Penová v súčasnosti v politike nie je naplno aktívna, podľa denníka je však pripravená na jeden zo svojich legendárnych návratov. Francúzska pravicová líderka strany Národné združenie (RN), ktorá bola v marci 2025 odsúdená za spreneveru finančných prostriedkov EÚ a k tomuto rozsudku jej bol vylúčený päťročný zákaz výkonu verejnej funkcie, sa spolieha na to, že odvolací súd na januárovom zasadnutí zruší jej osud. Le Penová v septembri dopomohla k pádu vlády a snaží sa prinútiť prezidenta Emmanuela Macrona k rozpusteniu Národného zhromaždenia a vypísaniu predčasných volieb, spomína denník.

Na piate miesto denník zaradil ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý „formuje okraje Európy“. Takmer štyri roky po začiatku vojny na Ukrajine 73-ročný ruský prezident rozšíril bojisko – testoval obranu NATO hybridnými útokmi, vpádmi dronov a staromódnymi stíhačkami, uvádza portál. Putin je podľa denníka už viac ako desaťročie „hlavným narušiteľom európskej politiky“. Každý jeho krok nútil Európu prehodnotiť svoju bezpečnosť, ekonomiku a politickú jednotu.

Na 6. mieste je britský pravicový politik Nigel Farage, líder strany Reform UK. „Takmer desať rokov po tom, čo pomohol Spojenému kráľovstvu vystúpiť z Európskej únie, sa vrátil do popredia národnej politiky a je všeobecne považovaný za hlavného oponenta premiéra Keira Starmera,“ uvádza portál.

Miesto č.7 obsadila „kráľovná“ Európskej únie, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. „Či už ide o uzavretie dohody o vakcínach, uvalenie sankcií na Rusko alebo riadenie vzťahov Európy s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, Ursula von der Leyenová má spôsob, ako vziať veci do vlastných rúk – a rozšíriť právomoci svojho úradu ďaleko za jeho tradičné pôsobnosti,“ píše denník. Dodáva, že predsedníčka Európskej komisie využije každú príležitosť, aby sa stala de facto lídrom kontinentu a zatienila jeho tradičné mocenské štruktúry.

Generálny tajomník NATO Mark Rutte sa dostal na 8. miesto. Rutte má podľa denníka len jednu úlohu: udržať Donalda Trumpa oddaného obrannej aliancii.

Na 9. miesto sa dostala talianska premiéra Giorigia Meloniová: „Kedysi jedna z najradikálnejších okrajových postáv Európskej únie teraz dokazuje, že pravicová líderka s neofašistickými koreňmi môže vládnuť zakladajúcemu členovi EÚ a významnej ekonomike bez toho, aby zničila parlament – ​​aspoň čo sa týka Bruselu,“ píše na jej adresu Politico. Líderka strany Bratia Talianska strávila roky protestmi proti migrantom, právam LGBTQ+ a elitám EÚ. Po nástupe do úradu však Meloniová zmiernila svoj tón, prijala fiškálnu ortodoxiu a získala si európskych spojencov, čím zmiernila počiatočné obavy zo svojho pôsobenia vo funkcii, konštatuje portál. Denník ju tiež prirovnáva k vyššie spomínanej francúzskej líderke Marine len Penovej.

Prvú desiatku uzatvára britský premiér Keir Starmer. Napriek nepopularite na domácej scéne „Starmerov štýl pomohol obnoviť dôveryhodnosť Británie po šaškovaní  Borisa Johnsona a Liz Trussovej. „Starmer si získal rešpekt svojich európskych kolegov vďaka obratnému zaobchádzaniu s americkým prezidentom Donaldom Trumpom a ochote znášať, podobne ako Mark Rutte z NATO, občasné chvíle verejného zahanbenia,“ konštatuje denník.

Jedenástym je Manfred Weber, líder najmocnejšej europarlamentnej frakcie – Európskej ľudovej strany (tzv. Ľudovci, EPP). „Jeho strana kontroluje Európsku komisiu, dominuje Parlamentu a má výrazné zastúpenie medzi národnými lídrami v Európskej rade. Ako Weber opakovane preukázal, žiadny dôležitý zákon neprejde bez jeho požehnania,“ uvádza denník.

12.miesto získal maďarský premiér Viktor Orbán, o ktorom portál píše ako o osobe, z ktorej má Brusel „bolesť hlavy“. „Počas viac ako 15 rokov vo funkcii premiéra si Orbán zvykol privádzať európske summity na hranu napätia, vyhrážať sa vetom, aby svojej krajine vynútil ústupky, a vedie dlhodobý spor s Európskou komisiou ohľadom zásad právneho štátu a slobody médií. „Zatiaľ čo väčšina EÚ sa zjednotila za Kyjevom, Orbán zablokoval balíčky pomoci, odložil sankcie a udržiaval vrelé vzťahy s Vladimirom Putinom – čím sa prezentoval ako najspoľahlivejší spojenec ruského prezidenta v rámci bloku,“ uvádza portál.  Orbán sa podľa denníka stal poprednou postavou európskej neliberálnej pravice, dvoril spojencom, ako je český prezident Andrej Babiš a slovenský prezident Robert Fico, a inšpiroval osobnosti od Marine Le Penovej až po talianskeho prezidenta Mattea Salviniho. Usiloval sa aj o priazeň Donalda Trumpa, navštívil Mar-à-Lago a ponúkol Budapešť ako miesto mierového summitu medzi Putinom a americkým prezidentom.

Fínsky prezident Alexander Stubb sa dostal na 13.miesto. Stubb „tvrdo pracoval na tom, aby sa stal najlepším priateľom Donalda Trumpa v Európe. Fínsky prezident, skúsený expert na zahraničnú politiku a záležitosti EÚ, využil svoje diplomatické skúsenosti na to, aby si vydobyl neformálnu úlohu európskeho vyslanca v Mar-a-Lago – a Trumpovho tlmočníka na kontinente.

Na 15. miesto sa dostal  Gabriel Zucman, ktorý má iba 39 rokov, a už má po sebe pomenovanú daň. Návrh francúzskeho ekonóma zaviesť 2-percentnú daň pre domácnosti s hodnotou viac ako 100 miliónov eur z neho urobil jednu z najpolarizujúcejších postáv jeho krajiny, ktorá sa borí v obrovských dlhoch.

Šéfka európskej zahraničnej politiky Kaja Kallasová  bola zaradená na 16. miesto. „Tam, kde iní váhajú alebo sa vyhýbajú odpovediam, najvyššia predstaviteľka zahraničnej politiky Európskej únie sa nebojí – podľa jej kritikov až príliš – prelomiť diplomatické prázdne frázy a nazvať veci tak, ako ich vidí,“ píše na jej adresu denník Politico. Dodáva však, že ako vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci by mala hovoriť v mene 28 národných vlád bloku vrátane lídrov sympatických voči Putinovi, ako je Viktor Orbán a ďalší, ktorí by uprednostnili, aby na adresu ruského prezidenta zvolila jemnejší tón.

Na 17. mieste je bývalá španielska vicepremiérka, v súčasnosti podpredsedníčka Európskej komisie Teresa Ribera. Hoci jej stredopravá šéfka Ursula von der Leyenová nemá oficiálneho zástupcu, je to práve Ribera – spomedzi komisárov – ktorá preukázala najväčšiu schopnosť formovať politiku, konštatuje portál.

Podnikateľ Daniel Ek, bývalý generálny riaditeľ populárnej streamovacej platformy Spotify, zaujal 18. miesto. Jeho investícia do spoločnosti Helsing, jedného z najsľubnejších európskych startupov v oblasti umelej inteligencie, by mohla znamenať začiatok ďalšej éry– tentoraz pre obranný sektor kontinentu, uvádza denník.

Na 19. mieste je Emmanuel Macron. „Povedať, že európska hviezda Emmanuela Macrona vybledla, je slabé slovo. Nešťastné rozhodnutie francúzskeho prezidenta vyhlásiť predčasné voľby v minulom roku uvrhlo krajinu do politickej krízy – krízy, ktorá pravdepodobne neskončí pred prezidentskými voľbami, ktoré sú v súčasnosti naplánované na rok 2027,“ píše denník. Nech sú Macronove problémy na domácej scéne akokoľvek vážne, v istom zmysle ho oslobodili, aby sa mohol venovať jednej zo svojich najhlbších vášní: hrať štátnika na svetovej scéne. „Pod jeho vedením francúzsky diplomatický zbor spustil sériu významných iniciatív vrátane „koalície ochotných“ – zoskupenia krajín, ktoré formujú povojnové bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Koalícii, ktorej spolupredsedajú Macron a britský premiér Keir Starmer, sa stala nervovým centrom pre rozhodnutia o reakcii Európy na konflikt na Ukrajine,“ uvádza portál.

Dvadsiatku uzatvára Mario Draghi, bývalý šéf Európskej centrálnej banky, ktorý sa preslávil svojou 400-stranovou správou o konkurencieschopnosti Európy .

Na 21.mieste sa umiestnil novozvolený český premiér Andrej Babiš. „Andrej Babiš sa už na známej vlne rozhorčenia vrátil do centra českej politiky a do bruselskej diskusie pridal ďalší klimaticky skeptický a rusky naklonený hlas,“ píše na jeho adresu Politico. „Sedemdesiatjedenročný miliardár a bývalý premiér, prezývaný „český Trump“ pre jeho zmes nacionalizmu a populizmu v zasadacích miestnostiach, sa vracia k moci práve v čase, keď sa v Európe rozpadá centristický konsenzus. Pre Brusel to znamená, že v miestnosti je späť starý protivník,“ dodáva. Babiš dosiahol v októbrových voľbách rozhodujúce víťazstvo, keď získal zhruba tretinu hlasov a dostal sa do pozície na vytvorenie novej koaličnej vlády. Bývalý premiér a jeho koaliční spojenci majú na muške kľúčové politiky EÚ v oblasti klímy vrátane aktualizovaného systému obchodovania s emisiami a zákazu nových spaľovacích motorov od roku 2035. Vyzval tiež na zníženie podpory Ukrajine – čo je výrazný odklon od odchádzajúcej vlády, ktorá presadzovala európske úsilie o zásobovanie Kyjeva muníciou.

Na 22. miesto sa dostal ďalší Američan, najvyšší veliteľ spojeneckých síl v Európe – generál amerického letectva Alexus Grynkewich. „Muž, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za obranu kontinentu… (…) nielenže dohliada na pripravenosť NATO na akýkoľvek útok, ale bude aj veliť reakcii aliancie. Je strážcom jadrového odstrašovania NATO a v širšom zmysle stelesnením bezpečnostnej záruky Washingtonu pre Európu,“ píše publikácia.

Poľský prezident Karol Nawrocki zaujal 23. miesto. Politico píše o nezhodách medzi kanceláriou prezidenta a poľskou vládou vedenou Donaldom Tuskom: „Poľská ústava dáva vláde primát v zahraničnej politike, ale prezident si ponecháva kľúčové výsady, čo vytvára zmätok na medzinárodnej scéne, keďže Varšava hovorí dvoma hlasmi. Washington si to všimol. Americký prezident Donald Trump jasne dal najavo, že uprednostňuje Nawrockiho, ktorého kampaň podporoval počas volieb. Trump ho uistil, že americké sily umiestnené v Poľsku – základnom kameni východnej obrany NATO – zostanú na svojich miestach, aj keď Washington prehodnocuje svoju vojenskú pozíciu v Európe.“

Na záver spomeňme poslednú päťku: Na 24. mieste sa umiestnila nemecká ľavicová opozičná poslankyňa Heidi Reichinnek,  25. je taliansky investičný bankár Andrea Orcel, 26. miesto získala francúzska europoslankyňa pôvodom zo Sýrie  Rima Hassan.

27. priečku obsadil proeurópsky holandský liberál, poslanec tamojšieho parlamentu Rob Jetten : „Tridsaťosemročný politik, ktorý je na dobrej ceste stať sa prvým holandským premiérom s otvoreným homosexuálnym názorom,“ píše o ňom denník Politico.

Posledná priečka je pre niekoho možno prekvapením. Do rebríčka sa totiž dostal Gianni Infantino, prezident Medziárodnej futbalovej federácie FIFA:  „Najúspešnejším európskym Trumpovým našepkávačom je plešatý futbalový byrokrat zo Švajčiarska,“ píše denník. Prezident FIFA si pestoval vzťah s Donaldom Trumpom prostredníctvom neprekonateľnej podlízavosti. Len tento rok spustil v Oválnej pracovni kryptomenu, pozval amerického prezidenta, aby pomohol odovzdať trofej na tohtoročnom turnaji FIFA v Spojených štátoch, a udelil mu „cenu FIFA za mier“ v štýle Nobelovej ceny, ktorú Trump prijal s očividnou radosťou.

Prečítajte si tiež:

• Trump varuje, že rozhodnutie Najvyššieho súdu proti clám ohrozí americkú národnú bezpečnosť3
• Prvá dáma Brigitte Macronová sa vulgárne vyjadrila o protestujúcich feministkách