Polícia SR opäť potvrdzuje, že je extrémne zneužívaná

Občianska kontrola nad priebehom a regulárnosťou volieb je v demokracii oprávnenou požiadavkou. Preto je nanajvýš čudné, že proti zákonu, ktorý ju má umožniť a uľahčiť hlasujú práve poslanci strán, z ktorých pochádzajú členovia súčasnej vlády, či keď polícia označí pochybnosti a požiadavky na kontrolu za hoax. Treba mať na pamäti, dosiaľ sa žiaden totalitný režim nedostal k moci bez spolupráce s niektorou zložkou štátnej moci

30. 03. 2023 | Komentáre | 6 min. čítania | 0 komentárov |

Ilustračný obrázok.

Bratislava 30. marca 2023 (HSP/Foto: Facebook ECh)

▶ ❚❚ ↻

Hoci oficiálny profil polície na Facebooku hovorí o apolitickosti polície, v skutočnosti sa správca práve tejto stránky správa skôr ako digitálny osobný strážca oficiálnej línie strany. Pardon, vlády. Eduard Chmelár ide vo svojom hodnotení ešte ďalej: “Polícia SR opäť potvrdzuje, že je extrémne zneužívaná na mocenské zastrašovanie a represie voči opozícii. Už pred týždňom varovala pred “ničím nepodloženými dezinformáciami o sfalšovaných voľbách”. Podľa nej obavy ľudí pred zneužitím situácie majú „rovnaké ciele ako každý iný hoax: šíriť informačný chaos, udržiavať permanentnú neistotu a podkopávať autoritu štátnych orgánov. Vytvorená atmosféra v spoločnosti má následne potenciál prerásť do masových protestov a násilností založených na vieru v klamstvo”. No neostáva len pri konštatovaní. Policajný zbor sľubuje, že sa bude „spoločne s ďalšími štátnymi orgánmi podieľať na proaktívnej a preventívnej informačnej komunikácii“ a dokonca sa vyhráža, že “bude aktívne monitorovať dezinformácie o sfalšovaných voľbách a v prípade opory v trestnom zákone bude ich autorov trestnoprávne stíhať“.”

V skutočnosti, to, čo je vydávané za informácie je zmesou propagandy a neúplných informácií. Niečo podobné by polícia hájiť nemala, myslí si aj Chmelár: “Je niekoľko dôvodov, prečo je takéto správanie štátnej polície nebezpečné. Ten prvý je zjavná demagógia tvrdení, ktoré sa neopierajú o žiadne dôkazy. Stalo sa už pravidlom, že polícia v honbe proti dezinformátorom sama brutálne dezinformuje verejnosť a škandalózne zavádza občanov neoverenými alebo dokonca vymyslenými informáciami. Dnes napríklad straší, že Rusi chcú poslať raketu na Bratislavu. Nejde pritom o oficiálne stanoviská Ruskej federácie, ale o schválne vytrhnuté extrémne výpovede z televízie, čo je taká demagógia, akoby opilecké výkriky Jána Slotu o tankoch, s ktorými zrovnáme Budapešť so zemou, niekto premietol ako úmysel Slovenskej republiky napadnúť Maďarsko. Navyše, polícia sa v tomto pridržiava ako dôkazu o agresívnych zámeroch Moskvy ďalšieho demagogického naratívu, ktorý radi používajú aj vládni politici – totiž, že Ruská federácia označila Slovensko za nepriateľský štát. Zámerne sa pritom nespomína, že prvý, kto tak urobil, bola Slovenská republika. Prvý, kto označil Rusko za nepriateľa, bol bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Spomeňme si na schvaľovanie novej Bezpečnostnej doktríny SR na prelome rokov 2020 a 2021, ktorá bezdôvodne zmenila postoj k Rusku a označila ho za bezpečnostnú výzvu. Rusi zaradením Slovenska medzi nepriateľské štáty reagovali na dlhodobé nepriateľské kroky Matovičovej a Hegerovej vlády voči Ruskej federácii. Nemáme preto právo reagovať na vzniknutú situáciu hystericky alebo ju zneužívať na propagandistické ciele.”

Klapky na očiach relevantných osôb a inštitúcií, ktoré vedú k uplatňovaniu dvojakého metra, má podľa Chmelára aj polícia: “Ďalšia vec, ktorá udiera do očí, je zjavne dvojaký meter voči podobným obavám. Polícia by mala vysvetliť, prečo nevydala “varovanie” pred strašením, ktoré zaznieva z radov provládnych médií, premiéra či dokonca samotnej prezidentky SR, že opozícia sa chystá zvrhnúť demokratický režim a vytrhnúť Slovensko zo západnej civilizácie. Kým v prípade oprávnených obáv o sfalšovanie volieb mocenskými a technologickými prostriedkami nie je možné niekoho obviniť z úmyselného klamstva, bludy o plánoch na nastolenie diktatúry je možné ľahko vyvrátiť. A tu je potrebné položiť si otázku: Čo je úlohou polície? Vyšetriť všetky podozrenia alebo zastrašovať ľudí, ktorí ich vyslovujú? Namiesto vyhrážok kritikom by sa mala polícia radšej venovať tomu, že podľa dnešných informácií rezort vnútra 29-krát porušil zákon o utajovaných skutočnostiach.”

Hrozba dezinformácií sa preceňuje, či skôr zneužíva, ako uvádza Chmelár: “Dezinformácie tu vždy boli. Nie sú nijako premnožené, iba sa im pripisuje väčší význam a zneužívajú sa na politický boj. Pri súčasných metódach mocenských zložiek hrozí, že akýkoľvek kritický pohľad na súčasnú situáciu bez dôkazov bude automaticky považovaný za zámernú lož. Presne takto je nakoncipovaný vládny návrh zákona o boji proti dezinformáciám z dielne vicepremiérky Veroniky Remišovej. Z médií hlavného prúdu bola fakticky vyhnaná sloboda prejavu a nahradená ideologicky upraveným jazykom, ktorý niektoré problémy vyslovene tabuizuje. Základným predpokladom demokracie však nie je verejné hlásanie pravdy, ale aj a možno predovšetkým právo na jej spochybňovanie, ktoré uviedol do západnej racionalistickej filozofie už René Descartes. Pravdu neobhajovali inkvizítori, ale Giordano Bruno, ktorého dali upáliť, neprezentoval ju fanatický prokurátor Josef Urválek, ale trpezlivo ju bránila Milada Horáková, aj za cenu vlastnej smrti.”

Viac, než dezinformácií by sme sa mali báť cenzúry, ktorá ich využíva ako opodstatnenie svojej existencie. S dezinformáciami spoločnosť dokázala žiť a prosperovať, pod cenzúrou sa takmer zákonite rúti do diktatúry: “Najväčšou hrozbou pre demokraciu nie sú dezinformácie. S tými si demokratická spoločnosť vždy vedela poradiť – poctivou diskusiou, ktorá tu čoraz viac chýba. Keď sa v Spojených štátoch v 19. storočí etablovala bulvárna tlač, ktorá prinášala neuveriteľné výmysly o pozorovaní mimozemšťanov na Mesiaci či o bojoch Newyorčanov s tigrami v uliciach mesta, americká demokracia sa s ňou vysporiadala nie zákazom bulváru, ale založením serióznej tlače (najprv vznikol New York Tribune a vzápätí New York Times), ktorá si získala ľudí dôveryhodným spravodajstvom. Táto mocenská garnitúra však nehľadá pravdu, ale nadobudla falošný dojem, že ju vlastní a že musí obhajovať oficiálne stanoviská vlády zákazom a prenasledovaním ich popieračov a spochybňovačov. Hegerova vláda sa často bráni, že nikto nikdy nečelil takému množstvu problémov naraz. To je síce pravda, ale kameň úrazu je v tom, že ešte nikdy sme nemali takú nekompetentnú vládu. Preto by sme mali varovať skôr pred takýmito bezočivými varovaniami polície. Pretože cenzúra sa nezačína vydávaním zákonov alebo vytváraním úradov na boj proti dezinformáciám. Ona sa fakticky začína takýmto zastrašovaním. A voči nemu by sa mal každý autentický demokrat rázne ohradiť.”

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Caracas prepustil ľudskoprávneho aktivistu. Tarazona sa na slobodu dostal ako súčasť prepúšťania stoviek väzňov, ktoré v piatok avizovala venezuelská dočasná prezidentka Delcy Rodríguezová.