Povaha sa vytvára do siedmeho roku života pokiaľ viem, potom už sú to obvykle už len kozmetické úpravy, česť výnimkám…

Nikto nemusí byť zamestnanec ale nemusí byť zato ani samozamestnanec a ani zamestnávateľ.
Vysvetlím prečo, ale najskôr musím vysvetliť ako definujem základné pojmy, aby zase nedošlo k nedorozumeniu:

Zamestnanec:

-Niekto kto príde na pracovisko kde určený čas vykonáva činnosť za dohodnutú odmenu.

-Tento človek NEMÁ zodpovednosť a preto ANI VPLYV na činnosť celej firmy.

-Jeho akákoľvek angažovanosť je nežiaduca a nemá žiadny reálny vplyv na celú firmu ani na výšku jeho odmeny či spoločenské postavenie.

-Vypracovať sa v Slovenskom prostredí je takmer nemožné, nakoľko rozvoj firiem je pomalý, nové kádre sa takmer vždy hľadajú vonku.

-Z týchto dôvodov je motivácia vykonávať úlohu s plným nasadením nulová, často prináša opačný efekt. Vedie k zníženiu tarifnej odmeny, kto maká lebo ho to baví je ostatnými považovaný za debila.. .

-Z dlhodobého hľadiska je miera rizika vysoká (strata zamestnania vo vyššom veku je v podstate tragická).

-Sloboda v rozhodovaní je nízka.

Zamestnávateľ:

-Človek ktorý sám zodpovedá za podnikateľský zámer a jeho realizáciu.

-Investuje svoj čas, peniaze, vedomosti na to aby vytvoril zisk. Zisk samozrejme nie je zaručený, miera rizika sa líši podľa schopnosti podnikateľa predvídať budúci vývoj trhu.

-Snaží sa maximalizovať zisky a hodnotu svojej firmy, kde je neobmedzeným pánom a vládcom.

-Delegovať časť práce sa zamestnávatelia pokúšajú svojim zamestnancom s rozdielnou mierou úspešnosti.

-Úspech či neúspech firmy je daný okrem iného aj schopnosťou a ochotou zamestnávateľa nájsť a motivovať vhodného zamestnanca.(*)

-Zamestnávateľ považuje zamestnancov za podriadených, tí nemajú prístup ku všetkým informáciám a teda ich poradný hlas nemôže byť plnohodnotný, zamestnávateľ deleguje len prácu nie však aj primeranú mieru zodpovednosti/zisku/moci, kde dôvody môžu byť rôzne.

-Z dlhodobého hľadiska je miera rizika nižšia než u zamestnanca.

-Sloboda v rozhodovaní je vysoká.

Táto štruktúra je klasická PYRAMÍDA, v ničom sa nelíši od pyramídových hier a to do posledných dôsledkov.

Samozamestnávateľ:

-Príkladom je klasický živnostník, sám nesie všetky riziká aj celý podiel zisku.

-Stráca výhody zamestnávateľa

-Stráca výhody zamestnanca

-Riziko je extrémne

-Sloboda v rozhodovaní je vysoká

-Až na výnimky je to celé je to na prd, nemá zmysel ďalej rozoberať.

Samozrejme v praxi úspešne existuje forma podnikania, ktorá je vo svojej podstate demokratická:

Družstevné podnikanie:

-Samo o sebe má v sebe prvky priamej demokracie, minimálny počet členov je 5 (určuje zákon).

-Členovia majú rovnaké práva aj zodpovednosť (**)

-Zodpovednosť za každé rozhodnutie leží na každom členovi družstva. Strata družstva vplyvom zlého rozhodnutia sa stáva stratou každého člena .(***)

-Prínos pre družstvo vplyvom kvalitnej práce a dobrých rozhodnutí sa stáva prínosom pre každého člena.

-Z dlhodobého hľadiska je miera rizika nižšia než u zamestnanca alebo zamestnávateľa.

-Na nájdenie správnych riešení je team motivovaných ľudí, nie jedinec a halda otrokov, dôsledky sú jasné.

-Zisk aj zodpovednosť za straty sú v rovnováhe a priamo úmerné výkonom členov družstva.

-Miera slobody je na úrovni medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Nikto nie je neobmedzeným vládcom, každé rozhodnutie je výsledkom konsenzu.

-Každý z členov družstva má rovnakú váhu hlasu. (**)

Táto štruktúra je vo svojej podstate KRUH.

Nebudem tu ďalej rozoberať detaily ako dedičstvo podielov etc, pretože všetky práva a povinnosti zakotvené v zmluvách sú závislé výhradne od dohody jednotlivých členov družstva.
O výhodách vyplývajúcich z kooperácií, rozdieloch medzi hospodárením v družstve prípadne v klasickom pomere zamestnanec/zamestnávateľ musí každý popremýšľať sám.

CELÝ TENTO PRÍSPEVOK BERTE PROSÍM LEN AKO DROBNÉ ZAMYSLENIE nad vetami typu „Nie každý môže podnikať“ alebo „Niekto musí byť aj zamestnanec“… Skromne podotknem že jeden aj druhý výrok je škodlivý vzorec správania a vo svojej podstate kravina…

Nikto z vás sa nenarodil ako otrok.

*(K motivácii zamestnanca treba podotknúť, že nie vždy sú to peniaze a zriedka je to šíkana tak ako si to predstavujú podaktorí zamestnávatelia. Naopak uznanie, možnosť realizovať svoju kreativity, rozvíjať sa často odzrkadlí na výkone zamestnanca. Ten maká, pokiaľ sú jeho výkony naozaj nadštandardné má zamestnávateľ dve možnosti. Buď ho povýši a lepšie zaplatí čím motivuje k vyšším výkonom aj ostatných.
Druhá možnosť, častejšia je že ho nechá na pozícii kde je pri rovnakom plate, zvýši požiadavky aj na ostatných zamestnancov pri nezmenenom plate a nasleduje situácia „To je debil…“)

**(pokiaľ nie je vopred dohodnuté inak na základe výšky kapitálového vkladu, poskytnutého know-how, poskytnutého hnuteľného či nehnuteľného majetku etc.)

***(pokiaľ na základe spoločnej zmluvy a dohodnutých kompetenciách nie je dohodnuté inak)

Evolučné podnikanie

Všetci vieme, že jedným z najväčších problémov  krajiny je odliv kapitálu, čo sa deje cez daňové úľavy a offshore firmy v daňových rajoch.
Bežný človek ak podniká, daňové úľavy nedostane, ale nikto mu nemôže zákonne brániť v založení offshore firmy, všakže.

Na báze družstevného podnikania je možné založiť firmu, združenie vybudovať ju na princípoch Priamej Demokracie a rovnako môže mať sídlo v daňovom raji.
Čo tým získame?

Dane štátu nebudú odvádzané úplne legálne, zato je možné túto sumu priamo venovať komu uznáme za vhodné, vložiť do verejnoprospešných projektov atď.

Účel na ktorý budú získané prostriedky využívané bude mať možnosť ovplyvniť každý z členov tejto firmy.

Základom bude Etický kódex vytvorený na základe konsenzu tak ako všetko… Taká malá ústava…

Každý kto sa bude chcieť stať členom spoločenstva, bude musieť podľa svojich možností prispieť,
v opačnom prípade by nastúpil bankrot.

Nikto sa však nebude môcť vyhovárať na vládu ani na kohokoľvek iného, tak ako som vysvetlil v stati o družstevnom podnikaní.

Odtrhnutie sa od systému, sebestačnosť nesie nielen slobodu, ale aj zodpovednosť za seba a za spoločnosť.
Je celkom ľahké chcieť dostávať, mať niečo zadarmo, v realite je to však vždy niečo za niečo. Chcieť narábať s tým čo vyprodukoval niekto iný je lákavé, avšak krajne neetické.
Áno, súhlasím so solidaritou, sociálnym systémom, ale nie s rozkrádaním. Toto je jedna s ciest ako ukázať že to ide aj inak.

Pozrime sa do histórie, ako je možné že z malého Rádu Templárskych rytierov sa stala najmocnejšia organizácia svojej doby?

-Boli ekonomicky nezávislí od štátu

-Poskytovali služby verejnosti, za ktoré si ľudia radi zaplatili (prevozy majetku, ochrana ciest v období keď polícia neexistovala a feudáli chránili len seba a svoj majetok a podobne…)

-Nikto s členov nebol vlastníkom, majetok spravovali v prospech rádu, každý člen mal zabezpečené svoje potreby a v tomto smere vládla rovnosť.

Toto sú princípy ktoré (na základe konsenzu) môžu byť uplatnené aj v Evolučnom podnikaní.

Samozrejme že organizácia Templárov bola pyramída, doktrína bola náboženská, ale to sú pre náš príklad nepodstatné veci, pre nás je podstatné vedieť aké dôsledky mala nezávislosť od štátu a hospodárenie v prospech celku.

Pokiaľ bude spoločenstvo vybudované na hore uvedených princípoch, úspech je zaručený.

Čo nám potom bude brániť v tom, aby sme v rámci združenia, pre všetkých členov zaviedli
nepodmienený príjem alebo čokoľvek iné, k čomu dospejeme dohodou všetkých zúčastnených?

S ekonomickou slobodou prichádza ruku v ruke všetko ostatné.

Miroslav Galko