Môj profil 
Predplatné
“Predstavy ľudí o tom, ako by chceli zomierať alebo čoho sa najviac boja, sa v podstate nemenia. Chceli by sme určite zomrieť doma, ideálne v prostredí, ktoré poznáme, obklopení svojimi blízkymi,” uviedla v pondelok na tlačovej besede Lucia Kondáš, zakladateľka Viaticus na margo porovnania výsledkov prieskumu z roku 2016 a 2019. Nemenné zostávajú aj dôvody strachu z umieranie. Ide o strach zo straty sebestačnosti, dôstojnosti a odlúčenia od blízkych.
V tohtoročnom prieskume poukazuje nezisková organizácia zároveň na to, prečo komunikácia v tejto oblasti viazne a prečo je táto téma v spoločnosti stále tabu. “Ukázalo sa, že je to len pod povrchom. V skutočnosti ľudia rozmýšľajú o tom, čo s nimi bude na konci, ale chýba úprimnosť voči sebe samému,” poznamenala Kondáš.
Až tri štvrtiny ľudí totiž premýšľali o tom, ako by chceli mať posledné chvíle života zorganizované, pričom 60 percent si vie predstaviť, že by mali spísané “priania”, čo by sa s nimi malo a nemalo robiť na konci života. Naďalej však prevláda strach o tom hovoriť. Tému ľudia odsúvajú napríklad preto, lebo si nahovárajú, že sa ich to netýka, nechcú smrť privolávať tým, že o tom budú nahlas hovoriť a v neposlednom rade je to fakt, že nechcú desiť svojich príbuzných a blízkych.
“Vyriešené v sebe” to však na druhej strane nemajú ani zdravotníci. Z výsledkov prieskumu okrem iného vyplynulo, že až 60 percent z nich má problém nadviazať úprimný vzťah s pacientom. “Je to veľmi dôležité, keď si uvedomíme, že sa nebavíme, že by chceli byť priatelia na život a na smrť, že by sa mali k sebe vrelo správať. Týka sa to ale elementárnej ľudskej úprimnosti, keď si lekár uvedomuje, že pacient nemá čo hrať a potrebuje vedieť pravdu o svojom živote,” priblížila Kondáš.
Vzájomné nepochopenie následne podľa nej ústi do toho, že ich konanie je iné, ako by ľudia reálne potrebovali. Napríklad 60 percent Slovákov uviedlo, že by si zlú správu chceli vypočuť najskôr sami. Toto však vie len 40 percent lekárov, pričom tretina z nich by to povedala najskôr príbuznému. “Neúprimnosť v komunikácii potom vnáša do konkrétnych životných situácií veľmi veľa negatívnych emócií,” poznamenala Kondáš.
Prieskum sa tiež dotkol toho, ako sa rozhoduje o liečbe v prípade vážnej choroby. Väčšina opýtaných, či už zo strany ľudí alebo lekárov, hovorí, že rozhodovanie je v súčasnosti výlučne v rukách lekárov. Pacienti a ich rodina zasahuje do výberu terapie veľmi obmedzene, aj keď si obe strany uvedomujú, že pacienti a príbuzní by mali v tomto zohrávať významnejšiu úlohu. Väčšina z nich sa prikláňa k spoločnému rozhodovaniu, len dvaja z desiatich sú za to, že by rozhodovanie nechali len na lekárovi. Z prieskumu tiež vyplynulo, že viac ako polovica verejnosti sa niekedy rozhodla pre iný druh terapie, ako im odporučil lekár.
