Na úvod zaznel úryvok z listu svätého Pavla Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,14-16).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujúc v katechézach o modlitbe „Otčenáš“, dnes budeme vychádzať z pozorovania, že v Novom zákone sa modlitba zdá byť nasmerovaná k tomu najpodstatnejšiemu, až sa koncentruje na jediné slovo: Abba, Otče.

Počúvali sme, čo píše svätý Pavol vo svojom liste Rimanom: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (8,15). A Galaťanom apoštol hovorí: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 6). Dva razy sa tu opakuje to isté vzývanie, v ktorom sa sústreďuje celá novosť evanjelia. Po zoznámení sa s Ježišom a vypočutí si jeho kázania, kresťan už nepovažuje Boha za nejakého tyrana, ktorého sa treba báť, necíti viac strach, ale cíti vo svojom srdci rozkvitať dôveru v Neho: môže sa so Stvoriteľom zhovárať, nazývať ho „Otec“. Tento výraz je pre kresťanov natoľko dôležitý, že sa často zachoval nedotknutý v jeho pôvodnej forme: „Abba“.

Je zriedkavé, že v Novom zákone aramejské výrazy nie sú preložené do gréčtiny. Treba si predstaviť, že v týchto aramejských slovách zostal akoby „zaznamenaný“ hlas samého Ježiša: z rešpektu k Ježišovmu nárečiu. Hneď v prvom slove Otčenáša nachádzame radikálnu novosť kresťanskej modlitby.

Nie je to len otázka použitia symbolu – v tomto prípade postavy otca – spájajúceho s tajomstvom Boha, ale znamená to mať takpovediac celý Ježišov svet preliaty do vlastného srdca. Ak vykonáme túto operáciu, môžeme sa opravdivo modliť „Otče náš“. Povedať „Abba“ je niečo oveľa dôvernejšie a dojímavejšie než osloviť Boha jednoducho „Otec“. Preto niekto navrhol prekladať toto pôvodné aramejské slovo „Abba“ ako „otecko“ alebo „ocko“. Namiesto „Otče náš“ povedať „Otecko, ocko“. My síce naďalej hovoríme „Otče náš“, no srdcom sme pozvaní povedať „Otecko“, aby sme mali vzťah s Bohom ako vzťah dieťaťa so svojím otcom, ktorému mu hovorí „otecko“ alebo „ocko“.

V skutočnosti tieto výrazy vyjadrujú lásku, vyjadrujú teplo, niečo, čo nás uvádza do kontextu detského veku: obraz dieťaťa celom pohrúženého v objatí otca, ktorý k nemu prechováva nekonečnú nehu. A preto, drahí bratia a sestry, aby sme sa dobre modlili, treba nám dospieť k tomu, že budeme mať srdce dieťaťa. Nie srdce postačujúce: takto sa nedá dobre modliť. Ako dieťa v objatí otca, svojho otecka, svojho ocka.

A evanjeliá nás bezpochyby privedú hlbšie k zmyslu tohto slova. Čo znamená pre Ježiša toto slovo? Otčenáš naberie svoj význam a farbu, ak sa ho učíme modliť tak, že sme si najprv prečítali napríklad podobenstvo o milosrdnom otcovi z Lukášovej 15. kapitoly (Lk 15,11-32). Predstavme si túto modlitbu prednesenú márnotratným synom, potom, čo zažil objatie svojho otca, ktorý ho dlho čakal; otca, ktorý mu nepripomína urážajúce slová, ktoré mu on kedysi povedal; otca, ktorý mu teraz dáva pochopiť jednoducho to, ako veľmi mu chýbal. A takto zisťujeme, ako tieto slová dostávajú život, získavajú na sile. A kladieme si otázku: Je to vôbec možné, že ty, Bože poznáš jedine lásku? Ty nepoznáš nenávisť? Nie – odpovedal by Boh – ja poznám iba lásku. Kde je v tebe pomsta, nárok na spravodlivosť, hnev za tvoju zranenú úctu? A Boh by odpovedal: Ja poznám iba lásku.

Otec z tohto podobenstva má vo svojom správaní niečo, čo veľmi pripomína dušu matky. Sú to predovšetkým matky, ktoré ospravedlnia deti, zaštítia ich, ktoré neprerušia voči nim svoju empatiu, ďalej ich milujú, aj keď by si už nezasluhovali nič.

Stačí pripomínať tento jediný výraz – Abba – aby sa rozvinula kresťanská modlitba. A svätý Pavol vo svojich listoch sleduje túto istú cestu, a nemôže to byť inak, pretože to je cesta, ktorú učil Ježiš: v tomto oslovení je sila, ktorá tiahne celý zvyšok modlitby.

Boh ťa hľadá, aj keď ho ty nehľadáš. Boh ťa miluje, aj keď ty si na neho zabudol. Boh vidí v tebe krásu, aj keď ty si myslíš, že si neužitočne premrhal všetky svoje talenty. Boh nie je iba otec, je ako matka, ktorá nikdy neprestáva milovať svoje stvorenie. Na druhej strane, existuje „tehotenstvo“, ktoré trvá navždy, nie iba tých „telesných“ deväť mesiacov, je to tehotenstvo, ktoré plodí nekonečný kruh lásky.

Pre kresťana modliť sa je povedať jednoducho „Abba“, povedať „Otecko“, povedať „Ocko“. Povedať „Otče“, ale s dôverou dieťaťa.

Je možné, že aj nám sa pritrafí, že kráčame cestami vzdialenými od Boha, ako sa stalo márnotratnému synovi; alebo sa dostaneme do osamelosti, ktorá nám dá pocítiť vo svete opustenosť; alebo azda pochybiť a zostať ochromení pocitom viny. V tých ťažkých chvíľach stále môžeme nájsť silu modliť sa, keď začneme od slova „Otče“, ale vysloveného nežným spôsobom dieťaťa: „Abba“, „Otecko“. On nebude pred nami skrývať svoju tvár.

Zapamätajte si dobre: možno má niekto v sebe nepekné veci, veci, ktoré nevie vyriešiť, mnoho horkosti nad takým či onakým vykonaným činom… On neskryje pred nami svoju tvár. Nezatvorí sa do ticha. Povedz mu: „Otče“, a on ti odpovie. Ty máš otca. „Áno, ale ja som zločinec…“ – Ale máš otca, ktorý ťa miluje! Povedz mu „Otče“, začni sa modliť takto, a v tichu nám povie, že nás nikdy nestratil z očí.

„Nuž, Otče, toto som spravil…“ – „Nikdy som ťa nestratil z očí, videl som všetko. Ale bol som vždy tam, blízko teba, verný svojej láske k tebe.“ Toto bude odpoveď. Nikdy nezabudnite povedať „Otče“.