Bude Peter Pellegrini veľkým zjednotiteľom slovenskej politickej scény?

Bratislava 13. mája 2020 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Čo je skutočné na slovenskej politickej scéne? Čo sú naozajstné hodnoty a čo je iba politický marketing? Dá sa ešte vôbec vrátiť politika „nohami na zem“, k pôvodným hodnotám?

Na jalovú mediálnu búrku v pohári vody okolo náznaku názorovej výmeny medzi poslancami Smeru-SD Ľubošom Blahom a Petrom Pellegrinim z minulého týždňa zareagoval svojím vyhlásením predseda mimoparlamentnej politickej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker, ktorý naznačil, že v prípade rozkolu v Smere by sa s Pellegrinim rád spojil. Takúto možnosť zatiaľ nevylúčil ani Pellegrini, hoci zatiaľ je ešte veľmi predčasné hovoriť o jeho odchode zo Smeru.

Hoci… pravdou je, že ak by sa na politickej scéne malo stať niečo také vážne, ako rozpad Smeru, bolo by pre všetkých účastníkov tohto procesu asi lepšie urobiť to čím skôr. Ani to však nie je isté: v kalnej vode, ktorú predstavuje slovenská politická scéna, len máločo viditeľné je naozajstné a máločo naozajstné je viditeľné.

Čo je v slovenskej politike skutočné, popri oligarchoch, ktorí stoja za väčšinou relevantných politických síl? No iste, to, čo sa napriek neprestajnému špineniu nedá nijako pošpiniť: nezávislosť, národ, sloboda, ideály politiky v prospech ľudí a nie vybraných skupín. Lenže v množstve viac či menej bábkových a korupčných strán a straničiek sa strácajú reálne platformy, kde by sa občania mohli spojiť pod vlajkou boja za normálnu, spravodlivú a naozaj demokratickú spoločnosť (ak vôbec niečo také reálne môže existovať).

Výsledkom je až komická snaha voličov nevoliť oligarchov, zlodejov a podvodníkov. V jej dôsledku potom volia oligarchické a podvodnícke karikatúry strán, ktoré kričia chyťte zlodeja. A výsledok je logický: po voľbách sa potom cítia podvedení, oklamaní, keď zrazu vidia, že nakoniec sa k moci dostanú ľudia, ktorých tam vlastne ani nechceli.

Oligarchovia, za pomoci masmédií, zapáchajúceho divadelného predstavenia Kuciakiáda-Kočneriáda, cirkusových trikov, poznatkov o psychológii davu a navnadených osadníkov drvivo zvíťazili v posledných parlamentných voľbách. Pre tých, ktorí prehrali, je to čas, aby si zobrali ponaučenie, vyvodili dôsledky, prešli svojím „očistcom“ a hľadali cestu, ako sa vrátiť naspäť do hry. Ako? Úloha najmä pre vlasteneckých politikov je v podstate jednoduchá: urobiť dôkladnú analýzu dopytu a tomu prispôsobiť ponuku.

A aká tá situácia je? Nuž, sekané veľmi hrubou sekerou, na Slovensku sú v princípe tri veľké politické tábory voličov: priaznivci diaľkového riadenia zo západu, národne-kresťansko-konzervatívni voliči a ľavičiari. Tak ako kedysi existovalo umelé rozdelenie medzi luteránov a katolíkov, máme ho tu aj teraz: národniari a ľavičiari sa navzájom nenávidia, nadávajú si do „komunistov“ a „fašistov“. A tak je to správne, lebo jedine takto rozdelený národ je možné efektívne zotročiť. Samozrejme, ani v jednom, ani v druhom prípade v drvivej väčšine nejde o žiadnych extrémistov, ale o bežných občanov, väčšinou prirodzene demokraticky cítiacich, ktorí majú spoločné to, že sa im nepáči diaľkové riadenie Slovenska.

A ako by mohla vyzerať politická scéna, keby sa kalná voda hoci len trochu vyčistila a v škatuliach s politickou agendou, heslami a inými rekvizitami by sa urobil poriadok?

Je tu tábor priaznivcov diaľkového ovládania slovenskej gubernie – v tomto prípade nejde ani tak o škatuľu, ako skôr o kúzelný klobúk, z ktorého finančné skupiny vďaka svojim takmer neobmedzeným motivačným možnostiam vytiahnu na počkanie ľubovoľný zázrak, ktorý dokáže urobiť nejaké tie volebné percentá. Dá sa tam rozlíšiť tvrdé jadro eurobiľakovcov, potom sulíkovskí trhokrati – a ešte celý rad združení amatérskych populistov najrôznejších odtieňov, ktorí majú spoločné to, že nahlas kričia o zlodejoch, korupcii a o tom, že oni všetko budú robiť lepšie.

V tábore národne orientovaných a konzervatívnych strán by sa dal vidieť priestor pre dva relatívne silné subjekty, ktoré by mali slušné šance byť v parlamente. Jeden pre „ideologicky nepredpojatých“ voličov, ktorí budú aj v historicky „kontroverzných“ obdobiach vidieť predovšetkým národnooslobodzovací a štátoprávny záujem. A druhý národný subjekt potom pre tých, pre ktorých je pre slniečkarske nálepkovanie fašizmom predsa len príliš nepríjemné a dávajú prednosť byť za aspoň čiastočne tolerovateľných aj pre mainstream a Západ.

Kým v prvom z uvedených prípadov je politická scéna konsolidovaná, pozícia ĽSNS vyzerá byť stabilná, v tom druhom prípade je situácia katastrofálna: tento priestor doposiaľ zapĺňala SNS (resp. neskôr aj Vlasť), avšak veľmi chabo, a v súčasnosti s cca dvomi percentami preferencií pre Vlasť a jedenapol percentom pre SNS je takpovediac vyprázdnený. Tu niekde by mohol byť aj priestor pre kresťanskú demokraciu, ak by nebola ukradnutá protislovenskými živlami…

Na tejto strane voličstva je treba vidieť najväčšiu prehru volieb 2020, toto je zároveň najväčšia výzva pre vlastencov, najväčšia úloha na najbližšie štyri roky: postaviť konkurencieschopnú národnú stranu nezaťaženú ideológiami a kauzami, ktorá bude mať rozumnú víziu ako dôstojne prežiť nasledujúce volebné obdobie v EÚ bez toho, aby štát bol úplnou handrou v rukách západných mocností.

A ešte je tu tábor ľavice. Samozrejme, vlajkovou loďou ľavice je Smer-SD, ktorý však pod silnou delostreleckou paľbou liberálnych médií, ale aj v dôsledku nevyhnutného opotrebenia politického materiálu momentálne nedokáže osloviť všetkých potenciálnych voličov. Keď si k tomu pridáme špekulácie o pnutí medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim, nečudo, že liberálne médiá aj naďalej (už roky) rozprávajú o rozpade Smeru.

Opačný názor prezentujú politici Smeru: už roky tvrdia, že Smer ostáva jednotný, a že naopak, treba, aby sa všetci ľavicovo zmýšľajúci zomkli. Samozrejme, ťažko si predstaviť, že by obhajovali rozpad vlastnej strany, Lenže toto nemusí byť jediná cesta k úspechu. Na podchytenie voličov rôzneho druhu môže byť lepšou stratégiou aj rozloženie vektorov síl viacerými smermi.

Svoje o tom vie napríklad aj veľký víťaz posledných volieb – len si spomeňme, ako v roku 2014 vysvetľoval svojmu vtedajšiemu partnerovi Radoslavovi Procházkovi, ako získať Kotlebových voličov: „No ako ideál by bol, aby … ja si myslím, že by sa dalo na neho vymyslieť, len teda vedome sa dohodnúť v tej opozícii, si rozdeliť úlohy, povedať si, že áno, že chceme byť alternatívou dokopy Ficovi – a teda vy ste dobrí na to, vy na to, vy ste na to … na Kotlebu by sa dalo ísť, len cielene sa dohodnúť, že týchto zoberieš a týchto chytíš trošku light, akože tú tému, ale rozumne. A budeš mať síce tvrdé, možno tvrdšie vyjadrenia, riešenia zároveň tej problematiky, ale aby tí ľudia videli, že dobre, že hentam máme istotu a v podstate hovorí to, čo Kotleba… dobre, nehovorí to úplne tak, ale hovorí to. Síce tam niektorí hovoria, že s takýmto niečím ísť by sa nemalo, akože demokratická strana by nemala operovať, ale teraz si myslím, že tuto účel svätí prostriedky v tomto. Ako keď sa ho chceme zbaviť, ten vulgárny nacionalizmus dostať do parlamentu, tak my mu musíme zobrať tú rétoriku a jemne akože priblížiť sa k tomu jeho voličovi na kobylku. Ale to akože muselo by byť o tom že – všeobecný rešpekt a dohodnúť sa akože OK, tak ty si choď po hentom, to je tvoja úloha, a my do teba nebudeme útočiť za to.“

Vidíme, že podobným spôsobom to pravica vyhrala aj v tohtoročných voľbách, napriek tomu, že bola roztrieštená: jednoducho pochytala všetky zajace, ktoré nevedeli kam utiecť. Je síce pravda, že keby sa viac pospájala, mohlo byť jej víťazstvo ešte dominantnejšie – stačí si predstaviť, že by sa do parlamentu dostala koalícia PS/Spolu a aj KDH, ktoré zostali naozaj tesne pred bránami parlamentu – ale faktom je, že tábor, ktorý sa vie dohodnúť a postaví volebnú ponuku tak, aby dôkladne povymetala všetky zákutia voličského portfólia, môže uspieť, tak ako sa to tentoraz podarilo marketingovo-populistickému kartelu oligarchov.

A preto aj pre ľavicu by mohlo platiť čosi podobné, ako v prípade vazalsko-oligarchického i v prípade národne-konzervatívneho tábora: že pre efektívne vyzbieranie všetkých dostupných hlasov by aj na tejto strane politického spektra bolo treba dva subjekty. Jeden pre voličov, ktorí budú aj v historicky „kontroverzných“ obdobiach vidieť predovšetkým to pozitívne a snahu o vytvorenie lepšieho sveta zbaveného otroctva a diaľkového riadenia. A druhý pre tých, pre ktorých je slniečkarske nálepkovanie boľševizmom neprijateľné a dávajú prednosť byť za aspoň čiastočne tolerovateľných aj pre mainstream a Západ.

A či by mohol nároky tých „kompromisných“ voličov z národno-konzervatívneho aj ľavicového tábora uspokojiť jeden a ten istý, silný centristický subjekt? Nuž, mohol by. Keby sa objavila tvár, ktorá by týchto voličov presvedčila. Mohol by týmto človekom byť Peter Pellegrini? Hm, a vy si čo myslíte?

Ivan Lehotský