Môj profil 
Predplatné
Je zdanlivým paradoxom, že čím väčšmi Gorbačova nenávideli doma, tým väčšmi ho mali radi na Západe. Zdanlivým len na pohľad. Mainstream (formujúci verejnú mienku na Západe), Gorbačova miloval….veď prečo by aj nie ? Vo všetkom im išiel po ruke, vo všetkom ustupoval. V podstate zadarmo – za plané (a nikdy nedodržané) prísľuby, za prázdne slová, umožnil znovuzjednotenie Nemecka, ústup Ruska z veľmocenských pozícií, likvidáciu tradičných „sfér vplyvu“ a napokon i demontáž svojej krajiny.
Mnoho Rusov je dodnes presvedčených, že mu Západ za jeho „ústretovosť“, platil. Vylúčené to nie je – tým skôr, že dnes sa politici „väčšieho formátu“ korumpujú sofistikovanejšie: Napríklad prestížnymi medzinárodnými oceneniami spojenými s vysokými finančnými obnosmi, ponukou spísať memoáre, ktoré sa „zázračne“ rozpredajú hneď po tom, čo boli uvedené na pulty kníhkupectiev, pozvaním na prednáškové turné, za ktoré si dotyčný, ako honorár, vyinkasuje sedemcifernú sumu….skrátka, metód je dosť.
Neobstojí ani argument, že Gorbačova „oklamali“. „Nasľubovali a nedodržali“. Štátnik, stojaci na čele superveľmoci si jednoducho nemôže dovoliť byť naivným, ľahkoverným. Už len preto nie, že od jeho prezieravosti a múdrosti priamo závisí blaho stoviek miliónov. Pri prvej príležitosti, dávajúcej tušiť jeho neschopnosť(a v Gorbačovovom prípade tých symptómov bolo množstvo), by mal takýto politik odísť a zodpovedne prenechať správu krajiny niekomu schopnejšiemu. Nie však v prípade, že je zaslepený vlastnou márnomyseľnosťou.
Nech je ako chce, Putina by neskorumpovali. Putina by neoklamali.
To, čo nasledovalo, bol už len dôsledok. Západ sa prakticky „za facku“ zmocnil materiálnych a ľudských zdrojov strednej a východnej Európy. Svet sa stal unipolárnym, s jediným mocenským hegemónom – Spojenými štátmi americkými. A tie, v duchu Monroeovej doktríny (rozšírenej na celý svet), začali viesť agresívne, koristnícke vojny všade tam, kde to sľubovalo určitý zisk. Prirodzene, vždy pod ideologickou zástierkou „ochrany slobody, demokracie a ľudských práv“. Hospodársky zbedačené Rusko, na čele s neliečeným alkoholikom Jeľcinom a ani (v tom čase sa len zmáhajúca) Čína im, samozrejme, nemohli byť reálnym súperom. Nevinné obete (najmä z radov civilného obyvateľstva) Juhoslávie, Iraku, Afganistanu, ale aj Lýbie, Sýrie a v konečnom dôsledku i Ukrajiny, žalujú.
Gorbačov sa mýli: svetu studená vojna nehrozí. Tá už totiž dávno zúri. Minimálne odvtedy, čo Západ flagrantne porušil všetky záruky – dané kedysi Sovietom – a začal do Severoatlantického paktu začleňovať jednu východoeurópsku krajinu za druhou… posúvajúc tak hranice svojej vojenskej prítomnosti do bezprostredného susedstva Ruska. A to Rusko, pochopiteľne, pripustiť nemôže. Tým skôr, že čelní politici krajín NATO, sa po – nimi vyprokovaných – udalostiach na Ukrajine, už ani nesnažia skrývať protiruské zameranie aliancie.
Či studená vojna prerastie v skutočný konflikt, v tretiu svetovú vojnu, ukáže budúcnosť. Ak áno, potom nám ale Boh pomáhaj.
Pavol Novotný
.jpg)
