Pápež Lev XIV. mladým: Vašou nádejou je Ježiš – túžte po veľkých veciach, po svätosti

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Svätá omša – Jubileum mladých
Rím – Tor Vergata, 3. augusta 2025

Drahí mladí,

po včerajšej vigílii, na ktorej sme sa spoločne zúčastnili, sa dnes opäť stretávame pri slávení Eucharistie, sviatosti úplného daru seba samého, ktorý nám zanechal Pán. Môžeme si predstaviť, že v tejto skúsenosti kráčame podobne ako emauzskí učeníci večer na Veľkú noc (porov. Lk 24, 13 – 35): spočiatku sa vzďaľovali z Jeruzalema, ustráchaní a sklamaní. Odchádzali presvedčení, že po Ježišovej smrti už niet čo očakávať, niet v čo dúfať. No stretli práve jeho, prijali ho ako spolupútnika, počúvali, ako im vysvetľoval Písma, a napokon ho spoznali pri lámaní chleba. Vtedy sa im otvorili oči a veľkonočná radosť prenikla do ich sŕdc.

Dnešná liturgia síce priamo nehovorí o tejto udalosti, no pomáha nám zamyslieť sa nad tým, čo je jej podstatou: nad stretnutím so zmŕtvychvstalým Kristom, ktoré premieňa náš život, osvetľuje naše city, túžby a myšlienky.
Prvé čítanie z Knihy Kazateľ nás, podobne ako oboch učeníkov, pozýva postaviť sa zoči-voči našej ľudskej obmedzenosti a pominuteľnosti vecí tohto sveta (porov. Kaz 1, 2; 2, 21 – 23); a žalm, ktorý naň odpovedá, nám ponúka obraz „sú ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá “ (Ž 90, 5 – 6). Sú to silné, možno až šokujúce slová, no nemajú nás desiť, akoby išlo o „tabuizované“ témy. Krehkosť, o ktorej hovoria, je totiž súčasťou zázraku, ktorým sme. Pomyslime na symbol trávy: nie je nádherné vidieť rozkvitnutú lúku? Je krehká, tvorená jemnými steblami, zraniteľná – môžu vyschnúť, ohnúť sa, zlomiť. No zároveň sú hneď nahradené novými, ktoré vyrastajú po nich. Tie prvé sa darovaním seba samých stávajú výživou pre ďalšie. Takto žije lúka – neustálym obnovovaním. Aj počas zimných mesiacov, keď sa zdá, že všetko navonok mlčí, v podzemí pulzuje jej život a pripravuje sa, aby na jar vybuchol do tisícov farieb.

Aj my, milí priatelia, sme takí: stvorení pre takýto život. Nie pre život, v ktorom je všetko predvídateľné a nehybné, ale pre život, ktorý sa neustále obnovuje v darovaní a láske. Preto v nás stále žije túžba po „viac“, ktorú nám nijaká stvorená vec nemôže dať. Cítime hlboký, spaľujúci smäd, ktorý žiaden nápoj tohto sveta nedokáže uhasiť.

Nepodvádzajme preto svoje srdce neúčinnými náhradami! Počúvajme ho! Vystúpme na jeho hlas ako na stoličku – ako deti, ktoré sa na špičkách dívajú z okna do priestoru stretnutia s Bohom. Objavíme tam Boha, ktorý nás čaká – ba čo viac, jemne klope na okno našej duše (porov. Zjv 3, 20). A je nádherné, aj vo veku dvadsať rokov, otvoriť mu srdce, vpustiť ho dnu a s ním sa vydať na cestu do nekonečných priestorov večnosti.

Svätý Augustín, keď rozjímal o svojej túžbe po Bohu, sa pýtal: „Čo je teda predmetom našej nádeje? Je to zem? Nie. Niečo zo zeme – zlato, striebro, stromy, úroda, voda? Tieto veci sú príjemné, krásne a dobré“ (Sermo 313/F, 3). A potom zakončuje: „Hľadaj toho, kto ich stvoril – on je tvojou nádejou“ (tamtiež). Keď spomína na svoju životnú cestu, modlí sa slovami: „Ty, Pane, si bol vo mne, ale ja som bol vonku. Tam som ťa hľadal. Zavolal si ma a tvoj hlas prerazil moju hluchotu; zažiaril si a tvoj jas rozptýlil moju slepotu; šíril si svoju vôňu, ja som ju vdýchol a túžim po tebe; ochutnal som (porov. Ž 33, 9; 1 Pt 2, 3) a mám hlad a smäd (porov. Mt 5, 6; 1 Kor 4, 11); dotkol si sa ma a vzplanul som túžbou po tvojom pokoji“ (Vyznania, 10, 27).

Bratia a sestry, tieto krásne slová nám pripomínajú aj to, čo povedal pápež František v Lisabone počas Svetových dní mládeže mladým ako ste vy:

„Každý je povolaný postaviť sa pred veľké otázky, ktoré nemajú jednoduchú ani okamžitú odpoveď, ale pozývajú vydať sa na cestu, prekonať samého seba, ísť ďalej… na štart, bez ktorého nie je vzlet. Nebojme sa teda, ak cítime vnútri smäd, nepokoj, neúplnosť, túžbu po zmysle a budúcnosti… Nie sme chorí, sme živí!“
(Príhovor pri stretnutí s vysokoškolákmi, 3. augusta 2023)

V našich srdciach horí otázka, túžba po pravde, ktorú nemôžeme umlčať a ktorá nás vedie k otázkam: Čo je pravé šťastie? Aký je skutočný zmysel života? Čo nás môže oslobodiť od prázdnoty, nudy a priemernosti?
V posledných dňoch ste zažili mnoho krásnych chvíľ. Stretli ste sa s mladými ľuďmi z rôznych častí sveta, z rôznych kultúr. Vymieňali ste si poznatky, zdieľali očakávania, vstúpili do dialógu s mestom prostredníctvom umenia, hudby, technológií a športu. Na pôde Circus Maximus ste pristúpili k sviatosti zmierenia, prijali ste Božie odpustenie a prosili ste o jeho pomoc žiť dobrý život.

Vo všetkom tomto možno spozorovať dôležitú odpoveď: plnosť života nezávisí od toho, čo vlastníme alebo nahromadíme – ako hovorí dnešné evanjelium (porov. Lk 12, 13 – 21). Závisí skôr od toho, čo vieme s radosťou prijať a o čo sa vieme deliť (porov. Mt 10, 8 – 10; Jn 6, 1 – 13). Nakupovať, hromadiť, konzumovať nestačí. Potrebujeme pozdvihnúť zrak a zamerať sa na „veci zhora“ (Kol 3, 2), aby sme pochopili, že všetko má zmysel iba vtedy, keď nás to vedie k Bohu a k blížnym v láske – aby v nás rástli city nežnosti, dobroty, pokory, miernosti, veľkodušnosti (Kol 3, 12), odpustenia (porov. v. 13), pokoja (porov. Jn 14, 27) – ako ich mal Kristus (porov. Flp 2, 5). V tomto svetle budeme čoraz lepšie chápať, čo znamená, že „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Drahí mladí, našou nádejou je Ježiš. On je ten, kto – ako hovoril svätý Ján Pavol II. – „vo vás prebúdza túžbu urobiť zo svojho života niečo veľké (…), zlepšiť samých seba i spoločnosť, urobiť ju ľudskejšou a bratskejšou“ (XV. Svetový deň mládeže, modlitbová vigília, 19. augusta 2000).

Držme sa ho, zotrvávajme v priateľstve s ním – stále – a pestujme ho modlitbou, adoráciou, eucharistickým prijímaním, častou spoveďou a štedrou láskou – ako nás to naučili blahoslavení Piergiorgio Frassati a Carlo Acutis, ktorí budú čoskoro vyhlásení za svätých. Túžte po veľkých veciach – po svätosti – kdekoľvek sa nachádzate. Neuspokojte sa s málom. A potom uvidíte, ako vo vás i okolo vás rastie svetlo evanjelia.

Zverujem vás Márii, Panne nádeje. S jej pomocou – keď sa v nasledujúcich dňoch vrátite do svojich krajín, do všetkých kútov sveta – pokračujte s radosťou v kráčaní v Pánových šľapajach a nadchýnajte každého, koho stretnete, svojím nadšením a svedectvom viery!

Šťastnú cestu!

Článok pôvodne vyšiel na TKKBS.