Daniel Máčovský: Myslel som si, že keby boli veterné elektrárne škodlivé, kompetentní by ich nepovolili

Rozhovor s Danielom Máčovským vznikol pôvodne pri príprave nášho komentára o analýze protiveterného hnutia, ktorú zverejnilo Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Z približne dvojhodinového rozhovoru sme vtedy využili iba malú časť.

Zvyšok však priniesol samostatný príbeh. Ako sa z človeka, ktorý veternú energetiku zásadne neriešil, stal jeden z najviditeľnejších odporcov jej rozvoja na Slovensku? Čo ho presvedčilo? Ako vznikali miestne skupiny? Z čoho svoj aktivizmus platí? Prečo najprv tvrdil, že nie je odborník, a dnes hovorí, že nepozná človeka s širším celkovým prehľadom o téme? Prečo hľadal politikov, ktorí by jeho agendu prevzali, a prečo ich dnes kritizuje?

Rozhovor sme redakčne skrátili a jazykovo upravili, význam odpovedí sme nemenili.

„Myslel som si, že keby na tom bolo niečo škodlivé, kompetentní by to nedovolili“

Kedy sa pre vás veterné elektrárne stali osobnou témou?

Bolo to na jar minulého roka, keď som sa dozvedel, že v susednom katastri sa chystá projekt, pri ktorom sa v rôznych variantoch hovorilo o deviatich až sedemnástich turbínach vysokých okolo 270 metrov. Najbližšie mali byť približne 900 metrov od našich domov, od samotnej susednej obce asi dva a pol kilometra.

Ani to však ešte nebol úplný spúšťač. Mal som dovtedy predstavu, že západná Európa je plná veterných turbín a keby na tom bolo niečo škodlivé, kompetentní by to nedovolili. Neschválili by to, ochránili by nás pred tým.

Potom som zavolal našej pani starostke, ktorá má asi tridsať rokov skúseností v komunálnej politike. A ona o tom projekte podľa toho, čo mi povedala, absolútne nič nevedela.

To bol moment, ktorý mi vrazil obrovský výkričník do mysle. Povedal som si, že tu niečo nie je v poriadku. Odvtedy som sa o to začal veľmi intenzívne zaujímať.

Kedy sa z problému pri vašom dome stala celoslovenská téma?

Neviem pomenovať jeden konkrétny deň. Keď niečo robím, robím to intenzívne.

Po prvých dňoch skúmania som začal zverejňovať statusy. Asi dva mesiace sme pripravovali stránku Za pravdu o veterných parkoch. Hľadali sme odborné práce zo sveta, prekladali ich a postupne ich pribúdalo. Keď ich bolo pätnásť či dvadsať, spustili sme stránku už s nejakou štruktúrou a obsahom.

Potom bolo verejné prerokovanie v Nových Zámkoch. Išli sme tam s manželkou, vystúpili sme a podľa mojej spomienky poslanci nakoniec s ponúkanou investíciou nesúhlasili. O týždeň bolo ďalšie zasadnutie, tak sme išli znovu.

A takto sa to začalo naberať. Človek zrazu videl, že nejde iba o jeho dom a jeho obec.

Začali sa nám ozývať aj Slováci žijúci v Rakúsku, Nemecku, Holandsku či Švédsku. Posielali nám svoje skúsenosti. Ozývali sa ďalší ľudia a celé sa to postupne rozširovalo.

„Napísali nám: dnes je prerokovanie. Tak sme všetko hodili o zem“

Vy ste aktívne vyhľadávali ľudí v ďalších obciach, alebo sa začali ozývať oni vám?

Oboje, ale veľmi často sa ozývali sami.

Niekedy nám napríklad niekto napísal: dnes popoludní je verejné prerokovanie v Močenku. Tak sme všetko hodili o zem a išli tam s manželkou. Tam boli štyri ženy z Hornej Kráľovej. Boli zúfalé a pýtali sa, čo majú robiť a či im vieme pomôcť. Povedal som im, že máme vytlačené letáky, prinesieme ich a môžu ich rozdať po obci. Postupne sa k nim pridávali ďalší ľudia, založili si WhatsApp skupinu, dnes komunikujú, majú právnika. Zrazu je to úplne iná situácia.

Podobne to bolo v Stupave. Napísala nám žena, že bude verejné prerokovanie a či by sme mohli prísť. Prídete tam a už existujú miestni aktivisti, zbierajú petíciu, majú ozvučenie a pozvú vás k mikrofónu.

Neskôr som zorganizoval aj stretnutie na Slovanskom dvore Slavica v Alekšinciach. Prišlo asi sedemdesiat ľudí. Predniesol som tam aj rešerš knihy amerického aktivistu, bývalého profesora dejepisu, ktorý sa tejto problematike venuje dvadsať či dvadsaťpäť rokov. Poslal nám skrátený prehľad jednotlivých oblastí – právnej, odbornej aj aktivistickej. Tá kniha má trinásť veľkých kapitol. Na stretnutí sme z nej aj čítali a potom sme v pracovných skupinách vytvárali možné postupy, stratégie a spoločné kroky: kde by sme mohli zabrať, aby sa informácie dostali k ľuďom. Pretože práve informovanosť bola podľa mňa oblasť, ktorá sa u nás zanedbala najviac.

Čiže nebolo to tak, že by niekto na začiatku vytvoril centrálu a potom zakladal pobočky po Slovensku. Najprv sa ozývali jednotliví ľudia a skupiny a až následne medzi nimi začala vznikať spolupráca.

Nebolo to tak, že by som dával inzerát, že hľadáme ľudí. Ani nemáme zdroje na to, aby sme niekoho platili. Ľudia písali sami: mám nejaký čas, chystajú to aj v našej obci, chcem pomôcť. My sme potom mohli povedať: máme letáky, viete zorganizovať ľudí, ktorí ich roznesú? Ozvala sa napríklad pani, že by rada koordinovala skupinu ľudí, ktorí vyhľadávajú a prekladajú odborné štúdie.

Takto to vznikalo.

Čiže neexistuje spoločné vedenie, členská štruktúra a rozdelenie úloh?

Za seba môžem povedať, že celé som to začal robiť sám vo svojej hlave. Nemám poradcu, nemám tím, ktorý by ma riadil, koordinoval alebo mi hovoril, čo mám robiť.

V živote som bol vrcholový športovec, farmár, pracoval som v bankovníctve, podnikal som, bol som spolumajiteľom firmy s desiatkami zamestnancov a viacerými prevádzkami. Riešil som marketing, ľudí, bol som poslancom obecného zastupiteľstva, predsedom rodičovského združenia.

Tieto skúsenosti sa zrazu spojili.

Vedeli sme založiť stránku, Facebook, transparentný účet. Potrebovali sme peniaze na tlač letákov, billboardy, odborné posudky, právnikov. Jednotlivé kroky prichádzali podľa potreby. Nikto mi nehovoril: toto urobte a toto by ste mali urobiť.

Za mňa je to proces, ktorý sa do veľkej miery deje sám.

„Najväčší strach podľa mňa spôsobuje, že toto nemá pod kontrolou nikto“

Práve tú živelnosť však niektorí spochybňujú. Prečo podľa vás?

Podľa mňa práve toto spôsobuje najväčší strach druhej strany.

Keby to niekto riadil, oni by toho človeka identifikovali a vedeli by, kto to je. Ale toto nemá pod kontrolou nikto.

To je podľa mňa to, čo vyvoláva strach u investorov, politikov a ďalších ľudí, ktorí majú záujem, aby sa tieto projekty presadili.

Po verejnom prerokovaní v Inchebe, kde bolo asi 1 500 ľudí, sme dostali informáciu: „Brusel stojí v pozore“, čo sa to na Slovensku deje. A mne okamžite zasvietila kontrolka. Prečo by mal byť nejaký Brusel v pozore z bratislavskej Incheby a z 1 500 ľudí? Veď v iných krajinách boli omnoho väčšie protesty.

A potom mi naskočila odpoveď. Moja interpretácia je, že pri bežných veľkých protestoch systém vie, kto ich organizuje, kto za nimi stojí, kto ich financuje. Má ich nejako uchopené.

Ale toto podľa mňa pod kontrolou nemajú. Nemá to jedno centrum ani jedného človeka, ktorého by ste identifikovali a povedali: toto celé riadi on.

A práve preto si myslím, že z toho majú obavy.

Politika mu najprv mala umožniť vrátiť sa domov

Keď ste začínali, čo ste považovali za svoju úlohu?

Moja predstava bola jednoduchá. Založím stránku, spropagujem tému, dostane sa k ľuďom a potom sa jej chytí niekto politicky silnejší. Niekto, kto má štruktúry, právnikov, peniaze, dosah. Prevezme túto tému ako svoju a ja sa môžem vrátiť k svojmu pôvodnému životu.

Lenže taký človek sa neobjavil.

Preto som vtedy oslovoval rôznych ľudí a žiadal som aj o kontakty na politikov. Oslovil som Zoroslava Kollára, ministra Rudolfa Huliaka, generála Ševčíka a ďalších.

S inými ľuďmi, s ktorými ma neskôr v súvislosti s touto témou spájali, som sa dovtedy prakticky nepoznal. Napríklad s pánom Sujom som sa prvýkrát v živote stretol až na verejnom prerokovaní v Inchebe. Danny Kollár mi predtým raz zavolal. Práve som bol na verejnom prerokovaní v Michalovciach, takže sme spolu asi hodinu telefonovali. Povedal, že by sa rád zapojil do tohto procesu a pomohol v rámci svojich možností. S pánom Harabinom som sa stretol asi dva- či trikrát na verejných akciách, napríklad na Slavíne. Podali sme si ruku, ale nikdy sme spolu nesedeli, netelefonovali si ani neriešili nejakú spoločnú stratégiu.

Lenže vstup politikov do témy nakoniec hodnotíte dosť kriticky. Prečo?

Keď sa potom známe politické tváre objavili v Inchebe a začali sa o tému zaujímať, na jednej strane to téme pomohlo. Viac sa o nej hovorilo a za to som im do určitej miery vďačný. Ale zároveň jej to podľa mňa veľmi ublížilo. Odpor proti veterným elektrárňam dostal nálepky extrémizmu, fanatizmu, fašizmu či radikalizmu. Zrazu sa to dalo podať tak, že toto sú „títo ľudia“.

Potom som sa začal pozerať aj na konkrétnu prácu.

Koľko pripomienok ste podali? Koľko právnych analýz ste urobili? Koľko odborných posudkov ste získali alebo si naštudovali? Alebo nimi disponujete? Alebo fyzicky, koľko stretnutí s nejakými vplyvnými politikmi ste ohľadom tejto témy urobili? Alebo čokoľvek, dajte mi odpočet vašej činnosti, tak jeden, druhý, tretí, štvrtý, piaty tam majú nič. Normálne nič.

Čiže len zneužili tú tému na svoju propagáciu.

Peniaze: Aktivizmus dotujeme z vlastných peňazí

Jedna z otázok, ktorú riešili v ICJK okolo vášho aktivizmu bola, či vám priniesol ekonomický prospech. Poukazovali pritom aj na rast príjmov vašej podnikateľskej činnosti. Koľko z toho podľa vás súviselo s protiveterným aktivizmom?

Toto vám povedať neviem. Ale viem povedať, čo sa v našom podnikaní v tom období dialo.

S manželkou sme napísali dve knihy. Prvá, Cesta k prameňu, vyšla v roku 2019 a predalo sa z nej približne 4 500 kusov. Stojí 27 eur.

V apríli 2025 sme potom krstili druhú knihu Cesta k pramenu 2. Tá sa veterným elektrárňam vôbec nevenuje. Je o našom živote, duchovnom rozvoji, cestách do Indie a rodine. Predali sme z nej približne 500 kusov po 23 eur.

To je približne 11 500 eur v tržbách.

Áno. A to je položka, ktorú sme v predchádzajúcich rokoch nemali.

Zároveň sme po prestávke obnovili Avatar Fest. Samotný festival bol v marci 2026, ale vstupenky sme začali predávať už od septembra 2025. Cena v predpredaji bola približne 45 eur a neskôr sa dostala asi k 70 eurám.

Presné číslo predaných lístkov z hlavy nepoviem. Mohlo ich byť 120, 150 alebo 180. Ale nebolo ich päť či desať, boli to desiatky až viac ako stovka vstupeniek. Aj to prinieslo ďalšie tisíce eur tržieb už v roku 2025.

Avatar Fest pritom nie je niečo, čo vzniklo spolu s veternými elektrárňami. Organizujeme ho roky. Má desiatky programov, prednášky, hudobné vystúpenia, cvičenia a množstvo stánkov. Po prestávke sme sa rozhodli urobiť ďalší ročník a jeho predpredaj sa prejavil už v príjmoch predchádzajúceho roka.

Preto hovorím, že keď niekto vidí nárast príjmov a automaticky ho spojí s veternými elektrárňami, nevidí, čo všetko sa v našej podnikateľskej činnosti v tom roku zmenilo.

Zároveň však pripúšťate, že vám samotný protiveterný aktivizmus priniesol aj zákazníkov.

Áno, určite. To nevylučujem.

Ľudia nás dnes spoznávajú prakticky všade – v reštaurácii, v záhradkárstve, na ulici. Niekedy nám povedia: objednali sme si u vás niečo z obchodu, pretože sme vás chceli podporiť.

Čiže áno, určite sa stalo aj to, že si u nás niekto nakúpil preto, že chcel podporiť to, čo robíme. Neviem však vyčísliť, akú časť našich príjmov to predstavovalo.

A z čoho potom platíte samotný protiveterný aktivizmus?

Na protiveternú činnosť máme transparentný účet. Ale peniaze, ktoré naň prichádzajú, by nám na celú tú činnosť nestačili.

Naše živobytie, pohonné hmoty a veľa drobných výdavkov platíme z vlastných peňazí. A tie máme zo svojej podnikateľskej činnosti. Čiže áno, keď predáme viac kníh alebo sa nám lepšie darí v podnikaní, máme viac vlastných rodinných peňazí a môžeme si dovoliť viac cestovať a venovať sa tejto činnosti.

Z transparentného účtu som podľa svojej pamäti tankoval asi trikrát – dvakrát pri cestách na východné Slovensko a raz v Prahe.

Keby sa nám v podnikaní nedarilo a nemali by sme vlastné rodinné peniaze, nemohli by sme sa tomu venovať v takom rozsahu.

Ak teda na jednu stranu dáte príjmy, ktoré vám protiveterný aktivizmus mohol priniesť – vrátane príspevkov na transparentný účet a zákazníkov, ktorí vás chceli podporiť – a na druhú vlastné peniaze vložené do cestovania, organizovania, odborných posudkov, právnikov a ďalších nákladov: priniesol vám aktivizmus čistý finančný prospech alebo ste ho dotovali?

Obrovskými peniazmi sme ho dotovali.

„Zo začiatku som tvrdil, že nie som odborník“

Jedna z najdôležitejších otázok je vaša odbornosť. Považujete sa dnes za odborníka na veternú energetiku?

Zo začiatku som sám hovoril, že nie som žiadny odborník. Som človek, ktorý zozbieral odborné práce ľudí z celého sveta.

Lenže potom tomu venujete obrovské množstvo času. Keď som pripravoval knihu o nežiadúcich účinkoch, každý zdroj a každý odkaz, ktorý je v nej uvedený, som mal otvorený, prečítaný a preložený. To podľa mňa už nie sú stovky hodín. To sú tisíce hodín. Neviem povedať, či dve, dve a pol alebo tri tisícky. Neviem to presne vyčísliť.

Prečítal som napríklad tri záverečné správy EIA. Jedna mala približne 600 strán, druhá 800 a tretia viac ako tisíc. Čítal som metodiky, stretával som sa s vibroakustikmi, profesormi a inžiniermi zo Slovenska, Česka aj zahraničia, s energetikmi.

Robili sme spolu aj vysielania a rozhovory. Postupne som sa snažil poskladať si obraz naprieč jednotlivými oblasťami.

Dnes, nech to znie akokoľvek pyšne, neviem, ktorý človek by vedel o celej tejto problematike na Slovensku viac. Určite energetik vie ďaleko viac o energetike ako ja. Vibroakustik vie mnohonásobne viac o vibroakustike.

Ale čo vie vibroakustik o energetike? Čo vie o ekonomike? Čo vie o vplyve na podzemnú vodu, pôdu alebo mikroklímu?

Ja netvrdím, že som v každej jednej oblasti najväčší odborník. Za svoju výhodu považujem to, že sa snažím vidieť všetky tieto oblasti naraz.

Keď máte vybrať dva alebo tri odborné zdroje, ktoré považujete za najsilnejšie pre svoje hlavné výhrady voči veterným elektrárňam, ktoré by to boli?

Jeden by bol materiál IARO z oblasti vibroakustiky. Ich koncept vedeckého posúdenia dopadu sa mi celý až tak nezdá, ale považujem za dôležité to, ako opisujú súvislosť medzi veľkosťou rotora, frekvenciou infrazvuku a jeho šírením. Sedel som aj s vibroakustikom, ktorý mi tieto veci vysvetľoval.

Tá správa je pomerne komplikovaná a veľmi odborná, ale keby som mal vybrať jeden materiál, na ktorom človek pochopí moje zdravotné výhrady, bol by to tento.

Druhým by bol z energetiky Jozef Holjenčík. Za mňa neviem, ktorý energetik na Slovensku má byť relevantnejší než predseda Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

Holjenčík prezentoval údaje o nákladoch jednotlivých zdrojov energie a upozorňoval aj na problémy, ktoré prinášajú nestabilné zdroje do elektrizačnej sústavy. Robili sme s ním aj reláciu na Slobodnom vysielači a neskôr ÚRSO tieto otázky rozobral aj vo svojom oficiálnom stanovisku. Odkazy na pôvodné výstupy máme na stránke Za pravdu.

A ako tretí zdroj by som uviedol materiál Bank of America Global Research, ktorý máme v origináli medzi dokumentmi na stránke. Ten sa venuje energetickej návratnosti jednotlivých zdrojov. Z neho som prekladal kľúčové časti do článku.

Čo vás presvedčilo práve pri energetike?

Keď som sa do toho začal viac ponárať, zaujala ma otázka, ako sa veterné a solárne zdroje správajú v elektrizačnej sústave. Inštalovaný výkon totiž ešte neznamená, že elektráreň v danom okamihu tú elektrinu aj dodáva.

Keď začne silno fúkať alebo svietiť, vzniká veľké množstvo elektriny naraz a sústava ho musí vyvažovať. Jadrový zdroj neviete v priebehu pár minút stíšiť a potom ho zase rýchlo zvýšiť. Oveľa pružnejšie sú napríklad vodné alebo plynové zdroje.

Preto ma začali zaujímať spotové ceny, záporné ceny elektriny, obmedzovanie výroby a to, koľko stojí výkon, ktorý musí sieť veľmi rýchlo doplniť, keď vietor alebo slnko prestanú vyrábať.

Bol som napríklad v Prahe u českého energetického odborníka, ktorý mi vysvetľoval celý systém vyvažovania siete. Pozeral som na to a hovoril som si, že človek, ktorý toto celé navrhol, musel byť génius. Je tam celá sieť opatrení, ktoré na rôznych úrovniach zabezpečujú, aby sústava ustála každodenné výkyvy.

Zároveň ale netvrdím, že som energetik. Aj pri tomto som hovoril: ja nie som až taký odborník, aby som poznal všetky presné postupy a kódexy. Mojou ambíciou je rozumieť tomu natoľko, aby som vedel jednotlivé oblasti poskladať do širšieho obrazu.

Pri takom širokom zábere však vzniká aj otázka, ako hlboko preverujete jednotlivé zdroje. Pri jednom z materiálov, na ktoré ste sa odvolávali pri zdravotných účinkoch, sme narazili na problém. Išlo o materiál z Mainzu. Samotnú štúdiu som opakovane hľadal a nenašiel som ju. Nachádzal som iba konferenčný výstup.

My máme na stránke dva články. Ten prvý som prevzal z materiálu, ktorý zverejnil generál Ševčík.

Aj tam som našiel iba tú prezentáciu, nie samotnú štúdiu.

Áno, len tú prezentáciu. Bol tam aj mail na profesora a nejaké odkazy. Ja už som tomu profesorovi nepísal a neskúmal som to hlbšie.

O aké ďalšie zdroje sa teda opierate?

Napríklad o podklady profesora Stanislava Žiarana, práce švédskeho profesora Kena Mattssona a ďalších odborníkov. Financovali sme aj konkrétne odborné posúdenia pre projekty na Slovensku.

Mne išlo najmä o to, že som začal hľadať otázku človeka a jeho zdravia. Keď som čítal dokumentácie EIA, mal som pocit, že sa tam veľmi podrobne riešia rôzne druhy dopadov na prírodu, chránené územia a množstvo environmentálnych otázok, ale človeku sa venuje podľa mňa neprimerane málo.

Preto som sa začal sústreďovať práve na zdravotné otázky.

„Najprv diskusia, potom prieskum“

Ako čítate postupnú zmenu verejnej mienky? Úrad podpredsedu vlády pre Plán obnovy ešte v máji 2026 verejne pracoval so starším údajom Ipsosu o 71-percentnej podpore veterných elektrární z mája 2025. Nový celoštátny prieskum z júna ukázal pri rovnakej otázke 54 percent súhlasu a Ipsos tento posun označil za výrazný pokles. Považujete ho za úspech protiveterného hnutia?

Za mňa je úplne bezpredmetné robiť takéto prieskumy, pokiaľ ľudia predtým nedostali relevantné informácie.

Otvorme odbornú verejnú diskusiu v hlavných médiách – v STVR, TA3, Markíze. Nech si za jeden stôl sadne šesť alebo sedem odborníkov. Traja nech vysvetlia všetky prínosy veterných elektrární, prečo ich potrebujeme, čo dobré prinášajú a prečo sa bez nich podľa nich nezaobídeme.

A ďalší traja nech hovoria o negatívnych vplyvoch na človeka, prírodu, energetickú sieť, ekonomiku a ďalšie oblasti.

A nemusím tam sedieť ja. Keď ide napríklad o energetiku, posaďme za jeden stôl pána Holjenčíka a nejakého ďalšieho energetika s rozdielnym pohľadom a nech diskutujú medzi sebou.

Taká diskusia podľa mňa nemá byť raz odvysielaná a tým vybavená. Informujme občanov, robme verejné diskusie a zhromaždenia, nech dostanú argumenty jednej aj druhej strany. A potom urobme prieskum.

„Nie všetko podľa mňa rozhodujú štúdie a právnici“

Pri vašej druhej knihe ste spomenuli duchovný rozvoj. Má duchovný pohľad miesto aj vo vašom protiveternom aktivizme?

Veľké. Od začiatku tohto procesu som založil aj duchovnú prax.

Počas covidu sme vystupovali na námestiach a na rôznych podujatiach a ja som tam cítil určitú bezmocnosť. Mal som pocit, že tomu chýba správna sila.

Inšpiroval ma Gándhí. V Indii chodievame aj do jeho ášramu. Podľa mňa mal obrovskú silu ducha a práve tá dokázala spájať veľmi rozdielnych ľudí, hinduistov, moslimov, kresťanov či budhistov.

Z toho mi vyplynulo, že aj my musíme posilňovať to, čo nazývam silou ducha. A na tom pracujem od začiatku veľmi intenzívne.

S tým súvisí aj hladovka a ďalšie kroky, ktorým sa niektorí ľudia smejú. To je však ich pohľad. Ja si myslím, že peniaze, politici alebo médiá majú iba zdanlivú moc. Podľa mňa sú už len vonkajším odrazom niečoho hlbšieho.

Keď ľudia pracujú aj na duchovnej úrovni, keď sa k tej praxi pridávajú a tým procesom žijú, ja to vnímam tak, že celý spor okolo veterných elektrární zároveň pozdvihuje ducha Slovenska. Niečo v spoločnosti začne rezonovať a potom sa to podľa mňa prejavuje aj navonok – napríklad tým, že sa niektoré projekty rušia alebo zatiaľ nevznikli.

Hovoríte teda, že výsledok podľa vás neurčia predovšetkým odborné štúdie alebo právne kroky?

Za mňa nie. Nehovorím, že odborné štúdie, právne žaloby alebo ďalšie konkrétne kroky nie sú dôležité. Ale za tým všetkým podľa mňa stojí práve sila ducha.

A ja verím, že práve tá v konečnom dôsledku rozhodne aj o tom, či tu tie veterné elektrárne budú alebo nebudú.

Čo vlastne chce dosiahnuť

Pôvodne ste chceli zvýšiť povedomie o negatívnych vplyvoch a potom tému odovzdať politickej strane. To sa nestalo. Čo je vaším cieľom dnes?

Dostať minimálnu vzdialenosť tri kilometre do legislatívy Slovenskej republiky.

Nechcem, aby tá vzdialenosť zostala iba v pravidle, ktoré sa dá administratívne meniť jednoduchšie než zákon. Chcem, aby bola zakotvená priamo v zákone. Moja konečná hranica by bola, keby Národná rada prijala zákon, podľa ktorého je minimálna vzdialenosť veternej turbíny od ľudského obydlia tri kilometre.

Vtedy by som s tým skončil.

Keď chcete meniť zákon a zároveň hovoríte, že sa nenašiel politik, ktorý by túto agendu skutočne prevzal, nenúka sa potom vstup do politiky vám samotnému?

Ja v tejto chvíli neviem, aké majú byť ďalšie kroky.

Viem si hypoteticky predstaviť, že získate ľudí, zdroje, vytvoríte politickú stranu, dostanete sa do parlamentu alebo do vlády a začnete niečo meniť. Ale potom si položím inú otázku. Ako viem, že ľudia, s ktorými tam pôjdem, zostanú po získaní moci rovnakí? Ako viem, že nepodľahnú tlakom, peniazom alebo systému? To sú veci, pri ktorých nemám hotovú odpoveď.

Ja potrebujem cítiť, že nastal správny okamih.

„Život je ako rally. A niekedy rozhodnú tri sekundy“

Čiže vstup do politiky nevylučujete?

Nevylučujem nič. Ale nedá sa to podľa mňa naplánovať iba rozumom.

Vnímam život trochu ako rally. Nie je to jeden závod, jedna etapa a potom je všetko vyriešené. Niekedy máte pocit, že už ste vyhrali, a potom prehráte. Inokedy všetko vyzerá zle a nakoniec to dobre dopadne. Alebo ako v cyklistickom pelotóne. Preteky trvajú celé hodiny, ale niekedy sa rozhodnú v troch sekundách. Musíte nastúpiť v správnom okamihu. Keď nastúpite príliš skoro, prepálite to. Keď neskoro, zmeškáte príležitosť.

Ja sa v takýchto veciach neriadim iba rozumom. Riadim sa pocitom.

Keď príde pocit, že teraz do toho treba vstúpiť, tak vstúpim. Kým ten pocit nepríde, nevstúpim, aj keby ma tam niekto ťahal párom volov. Musí to vyjsť z podstaty. A vtedy to má zmysel. Vtedy je to podporené vesmírom, vtedy to treba využiť. Darmo bude človek stáť na jazere a čakať na surfovú vlnu. Nepomôže mu, keď sa tam bude kývať, aby ju vytvoril.

Musí byť v správnom momente na správnom mieste, aby na tú vlnu naskočil. Bez toho nedosiahne nič.