Môj profil 
Predplatné
Padovské kolégium pozostáva z piatich odborných stredných a vyšších škôl. Traja vybratí študenti si pripravili pre pápeža otázky ohľadom ich študentského i osobného života, na ktoré im odpovedal bezprostrednou formou, ako je jeho zvykom v kontakte s mladými ľuďmi.
Prvú otázku položila stredoškolská študentka Sofia, ktorá sa rozhodovala pre výber strednej školy, v čom jej pomáhali rodičia aj učitelia, aby hľadala dôležité body, ale i tak nevedela, pretože je toho veľa, čo mladí potrebujú. Svätého Otca sa pýtala, ako sa to dá pochopiť, a komu môže dôverovať?
Pápež v odpovedi poukázal na dôležitosť hľadať dôležité body v sebe samých, v svojej mladosti, a entuziazme, ktorý nikdy nesmú „vypnúť“. Spomenul aj ochotu riskovať, neuspokojiť sa s priemernými kompromismi v rozhodnutiach. Nedôjde do konca ten, kto nevie riskovať, a to krok za krokom, vysvetlil pápež František:
„Mladosť nie je pasivita. (…) V mladosti sa treba naučiť, že v živote nie je nič zadarmo. Musíte získavať ciele, dosahovať méty. Zadarmo je iba Božia láska, Božia milosť. Pretože on nás bude vždy milovať. Vždy. Ale aby sme pokračovali, je potrebné úsilie, nie? Každodenné úsilie.“
Svätý Otec Sofii potvrdil, že ústredná úloha v ich formácii a rozhodnutiach je na rodičoch a učiteľoch a tiež na kňazoch, preto je dôležité, aby kráčala vpred v spoločenstve, nie sama. Mladým dôrazne pripomenul, aby sa obracali ohľadom rady do života na starých rodičov:
„Pretože starí rodičia sú koreňmi. Ak nejdeš ku svojim koreňom, budeš vykoreneným človekom. A keď nemáš korene, nerastieš, nekvitneš, nemáš plody. Rásť, ale zakorenení.“
Druhý v poradí sa opýtal Aldo, študent vyššej školy. Uvažujúc nad otázkami o pravde, spravodlivosti a kráse, ku ktorým študentov vyzývajú ich učitelia, a vďaka nim majú možnosti slúžiť blížnym – napríklad pri obede s núdznymi v Charite s Komunitou sv. Egídia – si Aldo uvedomuje, že brať Evanjelium do vlastných rúk v dnešnej dobe mladosti je ťažké. Spýtal sa Svätého Otca na podobné problémy viery, keď bol v ich veku, ako to prekonal a kto mu pomohol.
Pápež študentom odporúčal rozvíjať v sebe tri jazyky: jazyk hlavy, teda intelektuálny, druhý je jazyk srdca, to sú city, a tretí je jazyk rúk. Pochválil príležitosti, ktoré im k tomu škola Barbarigo v Padove dáva:
„Vzdelávanie je porovnávanie problémov života, a naviac mať nápady v hlave, študovať teoretické veci, ale porovnávať ich vždy – a to je dôležité slovo – so skutočnými problémami života. Je to skvelá príležitosť navštevovať školu, v ktorej si, čeliac otázkam o zmysle života, snažiac sa porovnávať kultúru a život, pretože v tomto čase, v ľudstve, kde sú toľké vojny, žijeme kultúru smrti a kultúru mlčania, čiže ignorovania vecí, ktoré sa dejú. (…) Hľadajte štatistiky, koľké deti zomierajú ročne vo vojnách hladom, aj smädom, pretože nemajú vodu. A toto ti dá zamyslieť sa a študovať s iným postojom, otvoreným srdcom odlišným od záujmu čisto intelektuálneho.“
Svätý Otec si zaspomínal na svojho otca, ktorý mu už ako školákovi na prvom stupni, teda do 12 rokov, každé prázdniny vybavil nejakú prácu, napr. čistenie. Pretože práca je dôležitá práve kvôli tomu tretiemu jazyku vzdelávania – jazyk rúk, vysvetlil pápež.
Poslednú otázku položil Giovanni, končiaci študent lýcea, ktorý stojí pred dôležitým rozhodnutím čo ďalej. Preto sa Svätého Otca opýtal, čo by odporučil mladému mužovi, ktorý by chcel byť pripravený zodpovedne i s nadšením čeliť zajtrajšku a ako môže pochopiť, čo od neho chce Boh?
I za túto otázku pápež František poďakoval a poradil mu, že prvá vec, ktorú má urobiť, aby vedel, čo do neho Boh chce, je modliť sa. Nie však ako papagáj, pretože skutočná modlitba pochádza od srdca:
„Vám mladým Boh zveril dôležitú úlohu čeliť výzvam našej doby. Vy pripravujete budúcnosť. A sú to iste výzvy materiálne, avšak v prvom rade sa týkajú vízie človeka. (…) Nezabudnite, že vaša budúca práca musí byť službou spoločnosti, službou, ktorá nepochádza len z vecí, ale aj z príkladu.“
Pri otázke o pocite samoty pápež mladým zopakoval dôležitosť modlitby, aby sa samoty neľakali, a na záver ich povzbudil, aby žili život s nadšením, pretože mladý život bez nadšenia je ako jedlo bez soli:
„Kráčajte vpred vždy zjednotení, nikdy nie sami. Vždy zjednotení. (…) Vždy s rodinou, priateľmi, školou, komunitou: vždy v spoločnosti. S vášňou. Riskovať a modliť sa. Modlitba v nebezpečenstve pomáha veľa. Neodchádzajte do dôchodku predčasne! Vždy kráčajte vpred!“
Po záverečnom poďakovaní Svätý Otec vyzval mladých na spoločnú modlitbu Zdravas Mária.
.jpg)
