PAHREBA. Na Slovensku prekvitá zvláštny „parašutizmus“: protekční občania všade  získavajú teplé miestečka

Bratislava, 5. februára 2017 (HSP/Foto:Pixabay)

Na Slovensku prekvitá parašutizmus. Nejde však o špecifický druh športu, keď občania veselo skáču s padákom z lietadla a pristávajú na zemi, ale o „vyvolených“ – protekčných, ktorých umiestňujú na teplé miestečka v podnikoch a na úradoch…

Nazdar, Jožo. Stop, ticho, mlč! O politike už ani slovo. Už toho všetkého mám po krk. Dnes o politike nechcem počuť ani slovo. Máš nejakú inú zaujímavú tému?

Habadej! U nás, na Slovensku, tém máme viac, ako oblačných dní v Londýne. A čo je zaujímavé? No… rozšíril sa u nás jeden taký zvláštny druh športu – parašutizmus.

Prosím ťa, čo je na tom zvláštneho? Veď parašutizmu sa venujú milióny ľudí po celom svete. Čím sme výnimoční? Vyhral náš parašutista majstrovstva sveta?

To nie. Mám na myslí iný druh parašutizmu. Veď som ti povedal, že je to zvláštny šport – taký náš, čisto slovenský. Bežne parašutisti skáču s padákom z lietadla, vrtuľníka, balónu, dokonca aj zo strechy mrakodrapu – a potom viac – menej bezpečne pristávajú na zemi.

Aha, a čo u nás? Naši parašutisti vyskakujú zo zeme a pristávajú na lietadle?

No, predstav si, niečo také. Vyskočia zdola a pristávajú vyššie – to si uhádol.

Netrep somariny. O ničom takom som ešte nepočul. Čítaš konšpiračné noviny…

Ale nie.  Naši slovenskí „parašutisti“ potichučku sa odrážajú od zeme a pristávajú niekde hore – na teplých miestečkách na rôznych úradoch, v podnikoch, ministerstvách, bankách a pod.

Jaj! Tak tento šport poznám! Nie je to čisto náš šport – je rozšírený po celom svete.

Samozrejme, ale u nás nabral takpovediac svetové rozmery. Do hociktorého kúta napľuješ – všade sedia „parašutisti“ – protekční, ktorých s padákom zhodili na nejaké teplé miestečko. A u nás je to masový šport. Pomaly na žiadnom úrade nezostane ani jedno teplejšie miestečko, kam sa môže dostať obyčajný smrteľník. Všade sú sami protekční. To je šport!

A čo si si myslel? U nás sa to volá starostlivosť o človeka. No nepostaráš sa o vlastné dieťa alebo príbuzného, keď ho môžeš usadiť na nejaké pracovisko, kde nebude musieť makať a bude dostávať peknú mzdu? A čo rôzni kamaráti, kamaráti kamarátov? Ako ich odmietnuť? A navyše… dnes mu pomôžeš ty a zajtra on pomôže tebe. Logika!

Samozrejme, a ďalej ešte máš detí, príbuzných a kamarátov „užitočných“ ľudí. Ako odmietneš prosbu vysoko postavenej osoby, ak ťa poprosí, aby si jeho synčeka, manželku, svokru, sesternicu, dokonca aj kamaráta pomohol zamestnať na dobrom mieste?

Chápem, je to naša súčasná realita. Na jednej strane, ruka ruku myje: pomôžeš podobnej osobe a ona potom splatí dlh a pomôže tebe. Na druhej strane, nemôžeš odmietnuť jej prosbu. Najeduje sa a narobí ti toľko zla, že sa po celý život neodpľuješ.

Jaj-jaj, a potom sa tu hovorí niečo o slobode, demokracii a rovných možnostiach. Ten parašutizmus u nás bol aj za čias „svetlej budúcnosti“, ale veď vtedy to nebol taký masový šport! A dnes pomaly niekde vyššie na úrade, v podniku či na ministerstve nenájdeš ani jedného neprotekčného. Vždy platilo: čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi…

Máš bohatý výber: prvý je protekčný, druhý je protekcionársky, tretí je osobničkársky, štvrtý rodinkársky, priaty protežovaný, šiesty zvýhodňovaný, siedmy uprednostňovaný, ôsmy privilegovaný, deviaty prednostný, desiaty je prominentný a pod. Je to veľmi bohatý sortiment! Bohužiaľ, často títo pracovníci sú na nič a zaberajú cudzie miesto.

To mi hovor! Akurát včera sa mi suseda sťažovala. Popísala dosť smutnú situáciu. Je to čistá  kapitalistická klasika: buď pracuj ako kôň alebo, ak sa ti to nepáči – choď preč, zostaň bez práce a peňazí – koho to zaujíma? Ozaj je to smutná klasika. Také sú časy.

Poznám viac podobných príkladov. A keď to vezmeš vo všeobecnosti, tak podobná situácia s menšími rozdielmi je všade – hlavné, samozrejme, hore – v prestížnejších podnikoch. Ale aj dole – v závodoch a fabrikách, je to dosť podobné, aj keď sú tam svoje špecifiká – tiež veľmi smutné. Robotníci sa tam striedajú ako na bežiacom pase.

Samozrejme. Sú tam zlé pracovné, sociálne a platobné podmienky, ľudia sa zodierajú ako otroci. A čo vedenie podniku? Kašle na to. Ak sa niekomu to nepáči, v rámci našej slobody a demokracie má na výber – buď bude aj naďalej drieť a čušať, pretože potrebuje peniaze, aby živil rodinu, alebo môže vypadnúť – na jeho miesto sa vždy nájdu záujemcovia, ktorí tiež budú makať 12 hodín denne a aj na 3-4 zmeny, aj v noci. Chceli sme kapitalizmus? Máme!

Je to tak. A vo viacerých podnikoch a na úradoch platí pravidlo „protekcionizmu naopak“. Poznám viac podnikov, kde situácia je ešte hnusnejšia. Sú podniky, útvary, oddelenia a pod., ktoré sa dajú označiť ako „zberňa surovín“. Tam v priebehu rokov prepustili už pomaly polovicu zamestnancov, ale robota naopak pribúda. Žeby zamestnancom zvýšili platy? Kdeže! Ale makajú už za dvoch, pretože roboty je dvojnásobok. A situácia je presne rovnaká: nepáči sa – môžeš vypadnúť. A kam?..

Brate, poznám dokonca ešte hnusnejšie podniky, kde to už nie je nejaká karikatúra, ale skutočná pohroma! Aj tam prepustili polovicu zamestnancov, ale ostatní pracujú nie za dvoch, ale za  štyroch. Prečo? Pretože druhú polovicu tvoria vyše spomínaní „parašutisti“, ktorých sem na padákoch zhodili „kompetentní“, ktorí sedia hore. Takže tá druhá polovica nerobí vôbec nič a len tak poberá plat. A prvá polovica si nemôže otvoriť ústa – lebo ich vykopnú!

No dobre, ale veď aj ti „parašutisti“ by mali niečo robiť. Za čo potom dostávajú plat? Môžu len tak celé dní vysedávať, flákať sa, kávičkovať a nič nerobiť? Chápem, že ich kamaráti, ktorí ich tam zhodili na padáku, to všetko ošetrili a zariadili, ale predsa…

A načo by robili, prečo by si zvykali na novom mieste, keď tam pobudnú zopár mesiacov a potom ich zhodia na padáku niekde inde – na vyššie a teplejšie miestečko. V podobných podnikoch polovicu zamestnancov tvoria takzvaní „dočasní“. To sú všetko stranícki nominanti, príbuzní vedúcich podnikov – či už iných podnikov alebo aj toho istého alebo ich známi, ktorých vedeniu daného podniku odporučili, kamaráti, známi, známi známych a pod.

Už je mi to jasné. Ich tam zamestnávajú, aby si tam trochu „posedeli“, počkali do tej doby, kým im nenájdu ešte lepšie teplé miestečko, aby tam tiež nič nerobili a dostávali peniaze. Takže všetci vedia, že títo ľudia sú tam dočasne, prišli si tam iba „posedieť“.

Presne tak. A preto sa ani nezaúčajú tej práci, na ktorú ich usadili – načo? Aj tak o chvíľu odídu. Len tak sedia, kávičkujú a popoludní odchádzajú z práce. A tu máš ešte hnusnejšiu situáciu: v podniku v priebehu rokov prepustili polovicu zamestnancov – teda roboty je dvojnásobok, ale preto, že polovica robí všetko a ostatní nič, tak tí „dočasní“ ozaj nerobia nič, nebo to nechcú a tomu ani nerozumejú, a ostatní za svoju mzdu robia za štyroch! A zasa: nepáči sa – vypadni von, na tvoje miesto sa nájde uchádzač – nezamestnaných je dosť.

Nuž, toto sú kvietky tohto zlatého kapitalizmu, keď človek má právo iba zdochnúť a iné práva nemá. Vôbec nie som komunista ani socialista. Som realista. Za komunistov aspoň bola robota a pracujúcich ľudí si vážili. Dnes sa svet rozdelil na bežných smrteľníkov a „protekčných“. Tí protekční boli vždy. Lenže za starých čias bolo ich niekoľko percent a dnes je ich ozaj takmer polovica. Preto sa tej druhej polovice ľudstva žije veľmi ťažko.

Samozrejme, preto je to tak aj v politike. Politici kričia o slobode a spravodlivosti a kritizujú protekcionizmus vládnucej garnitúry. A keď sa sami dostanú k moci, robia presne to isté.

Jožo, veď sme sa dohodli – dnes o politike ani slovo!  Fakt, už viac nevládzem…

Dobre. A pripomenul si mi starý vtip z čias „svetlej budúcnosti“. Aj keď je z iného súdku…

Nevadí. Ak v tom vtipe nie je ani slovo o politike, tak povedz.

O politike ani slovo. Tak dobre… Istý mladík mal veľké problémy. Stále sa mu nedarilo nájsť si dobrú kočku, aby sa oženil – a aby mu to odklepli aj rodičia. Predsa chcel mať pokoj v rodine. A stále rodičia neboli spokojní: jeho priateľky fajčili, pili, flákali sa po chlapoch a pod. A raz chlapík vyhlásil: „Predstavím vám nevestu – nepije, nefajčí, nespí s rôznymi chlapmi – je ideálna.“ Rodičia neverili: také baby už ani neexistujú, ale súhlasili – nech synček dovedie kandidátku na „pohovor“… Doviedol. Rodičia takmer odpadli, keď ju uvideli – bola strašná, ako môj život… Ale predsa to skúsili. Matka sa pýta tej kočky: „Nepiješ?“ Dievčina hovorí: „Vôbec nepijem.“ Matka sa pýta: „Nefajčíš?“ Dievča odpovedá: „Nefajčím.“ Matka sa pýta“ „Spíš s chlapmi?“ Dievča hovorí: „Nespím.“ Otecko nevydrží a vykríkne: „Ako je to možné? Prečo?!“ Dievča si vydýchne: „Už viac nevládzem…“

Eugen Rusnák