Ahoj, Jožo, ako si včera strávil volebný deň? Koho si volil? Spokojný si s výsledkami?

Čo ti poviem? Dopadlo to približne tak, ako som očakával. Boli tak síce menšie prekvapenia, ale akurát s nimi som počítal. Takže všetko viac – menej dopadlo podľa môjho očakávania. A koho som volil? Nie je to jedno? Podstatné je to, ako to pôjde po voľbách, čo sa zmení – bude lepšie alebo horšie. Onedlho sa vytvorí nová vláda – uvidíme.

Nuž, a čo nové, napríklad, v Sýrii? Je tam síce prímerie, ale sa stále bojuje… 

… a ešte dlho sa bude bojovať. Tak trochu viac sledujem, ako počínajú Kurdi. Tí sú zamontované do udalosti vo viacerých krajinách – v Turecku, Sýrii, Iráne, Iraku a pod.

A prečo práve Kurdi? Prečo v týchto krajinách priťahuj najväčšiu pozornosť?

Je to jednoduché – pretože tam bývajú. A je ich tam veľa. Vo viacerých krajinách sú v úlohe národnostnej menšiny, avšak už dávnejšie by mohli mať aj vlastný štát – ako napríklad, Židia. Dokonca ten štát im svetové mocnosti prisľúbili ešte pred 100 rokmi. Dodnes však neexistuje.

Aha. Máš na myslí ten slávny Kurdistan, ktorý je iba v hlavách Kurdov, ale nie na mapách? Nuž, zatiaľ taký štát ozaj neexistuje. A prečo ho ešte nevytvorili? 

Je to tiež jednoduché: kurdskú ropu, presnejšie povedané, ropu, ktorú ťažia v regiónoch obývaných Kurdmi, potrebujú viacerí, ale Kurdistan potrebujú iba samotní Kurdi. Preto zatiaľ Kurdistan je iba fikciou, zbožným snom všetkých Kurdov.

Neviem, neviem, aké šance má ten Kurdistan. Čisto teoreticky by niektorí krajiny mohli „obetovať“ časť svojho územia a darovať ho Kurdom, aby mohli vytvoriť svoj štát. Ale dobrovoľne to nik neurobí. Najväčšie problémy s Kurdmi majú, ak sa nemýlim Turci? 

Nemýliš sa. A tie problémy majú už stáročia. Perličkou je, že práve pred 100 rokmi možnosť vytvorenia Kurdistanu bola ešte väčšia ako dnes. Na konci prvej svetovej vojny viacerí mocnosti sa chceli zbaviť „chorého človeka Európy“, ako vtedy niektorí nazývali Turecko. Existoval dokonca tajný plán likvidácie Turecka a pričlenenia jeho území k susedným – lojálnym Európe štátom a vytvorenia aj samostatného štátu Kurdistanu. Vtedy k takému radikálnemu riešeniu nedošlo. A dnes samotní Turci sa zahrávajú s ohňom, vyvolávajú konflikty, útočia na susedné štáty, zasa najviac ubližujú Kurdom. Až priveľmi riskujú: Kurdi sa naštvú a potom ich bude ťažké zastaviť… Prestanú sa správať mierumilovne.

Ako vidím, s Kurdmi sa kamarátia nielen Rusi, ale už začínajú aj Američania…

Čím vyvolávajú obrovský hnev Turecka… Hovorím, Kurdov potrebujú všetci, hlavne, sýrskych Kurdov. Sú to rozhodujúci hráči v obrovskom regióne a najväčším esom tohto regiónu je ropa. Kto sa kamaráti s Kurdmi, budem mať prístup aj k rope. To vedia všetci a preto všetci Kurdov potrebujú. Američania zašli tak ďaleko, že už kvôli Kurdom začínajú sa vadiť s Tureckom – „superštátom“ v tomto regióne, členom NATO, najbližším spojencom USA, dlhoročným priateľom. A toto je už, brate, dosť silná káva.

V správach čítal som, že aj Asad sa chce kamarátiť s Kurdmi. Vlastne preňho v súčasnosti sú prirodzeným spojencom vo vojne proti rôznym DAISom, Džabhatom an-Nusra a iným dobrodružným spolkom. Vlastne Asad ani nemá na výber. Vytvoril sa dosť pevný trojuholník – Asad, Rusi, Kurdi. Všetci majú približne rovnaké ciele, takže tento spolok bude sa iba upevňovať. Či to postačí na vytvorenie Kurdistanu – to neviem. 

Ale aj Washington potrebuje Kurdov – okrem ropy, pochopiteľne. USA sa zatiaľ nechystajú poslať pozemné vojská do Sýrie a okolitých krajín, ale iba bombardovaním zo vzduchu islamistov nedá sa zlomiť. Niekto musí realizovať aj pozemné operácie – a práve na to sú Kurdi ako stvorení. Vlastne v tomto regióne ani nie iný mocný spojenec v boji proti DAISu.

A preto USA budú pomáhať Kurdom, aj keď sa to strašne nepáči Erdoganovi. Nič sa nedá robiť – vlastná košeľa je bližšia… Preto Američania vôbec neprotestujú, že Kurdi za pomoci Rusov sa už dostali k tureckým hraniciam. A Erdogana ide roztrhať od hnevu, keď vidí, že Rusi a Američania zásobujú Kurdov zbraňami, technikou, potravinami, modernými zariadeniami a pod. Politika je komplikovaná vec. 

Kurdi Američanom vyhovujú! Namiesto nich budú viesť pozemné operácie. Američania v tomto regióne nemusia mať ani vojenskú základňu – načo? Pomohli Kurdom zrekonštruovať letisko v Haseke, môžu tam pristávať aj ťažké nákladné lietadla – a teda dopravovať techniku a vojakov. Američania môžu zásobovať kurdské jednotky.

Kurdi urobili škrt cez rozpočet ako islamistom, tak aj Turkom: pomaly uzatvárajú koridor, prostredníctvom ktorého DAIS a Turecko obchodovali a získavali obrovské finančné prostriedky a materiálne a vojenské zabezpečenie. Už sa tam pomaly nedá prevážať ropu, zbrane, potraviny a iné veci.  Preto Turci ostreľujú túto lokalitu, snažia sa nepustiť tam Kurdov. Ale vyzerá to tak, že predsa budú musieť ustúpiť – čo ich, pochopiteľne, strašne hnevá… A Američania sa na to pokojne prizerajú…

A čo by hovorili? Vedia, že keď islamistov odrežú od spojenia s Tureckom a s celým svetom, jednoducho skolabujú: nebudú mať financie, zbrane, potraviny, nebudú tam prichádzať dobrovoľníci – znamená to smrteľné ohrozenie ich existencie a nasledovne – krach.

A keď Turci prehrajú šachovú partiu v Sýrii, určite aj Erdogan a jeho kumpáni poletia v Turecku kam ďalej – určite sa neudrží vo svojom kresle. A čo už Turecku zostalo z jeho sféry vplyvu? V Sýrii je to už iba provincia Aleppo a v Iraku je to Mosul – a to je všetko.  Preto Erdogan tak zúri – cíti, že je to prakticky jeho koniec. 

Len aby v agónii nenarobil priveľa zla a nerozpútal ešte krvavejší konflikt v Sýrii a Iraku. Veď už pomaly mu bude všetko jedno a v zúfalstve môže sa odhodlať na úplne bláznivé rozhodnutia – napríklad, pošle tureckú armádu do Sýrie alebo do Iraku. Bude sa pridržiavať hesla – po nás aj potopa… Už dnes mu ide o krk, ale sa ešte snaží vrátiť svoje stratené pozície. Preto aj to prímerie v Sýrii mu nevyhovuje – čo ak sa Asad, Kurdi a iní skupiny dohodnú a Turecko zostane s prázdnym vreckom? Určite to tam ešte bude napínavé…

Eugen Rusnák