Wikileaks odhaľujú svetu, ako funguje reálna politika, diplomacia, štátne orgány, armády a tajné služby veľmocí, v čom sú namočené nadnárodné korporácie. Wikileaks predstavujú tú pravú žurnalistiku, tú pravú službu verejnosti, ktorou má novinárčina byť.

Jednou z posledných zaujímavých vecí, ktoré Wikileaks uverejnili je viac ako 16 000 dokumentov verejného obstarávania a ponúk pracovných pozícií ambasád USA po celom svete. Okrem očakávaných položiek potrebných pre každodenné fungovanie veľvyslanectiev zoznamy obsahujú aj nákupy špionážnej audio a video techniky či ďalšie zaujímavosti. Nájdeme tam aj niekoľko oznamov ambasády USA v Bratislave, kde sa napríklad dozvieme, že začiatočný ročný plat asistentskej administratívnej sily je 17 499 Eur, alebo že taký špecialista koordinátor aktivít ambasády USA v našej krajine môže začínať s ročným platom 33 267 Eur. Wikileaks uvádzajú, že tieto dokumenty boli vždy dočasne verejné, čiže nejde o žiadne tajomstvá, avšak mať ich pokope 16 000 už môže schopným analytikom prezradiť podstatne viac. Tajné služby po celom svete určite pravidelne študujú Wikileaks a určite tak robia aj tie naše.

Wikileaks zverejnili množstvo mimoriadne hodnotných dokumentov najmocnejších politikov a inštitúcií súčasného sveta, a to je neprípustné. Najväčšie a najmocnejšie impérium v histórii sveta (tak označujú niektorí politici a intelektuáli v USA svoju krajinu a majú nepochybne pravdu) nemôže takéto správanie tolerovať. Impérium nikdy nezabúda! Preto sa Julian Assange ocitol na zozname veľmi veľmi žiadaných osôb.

Politických väzňov bolo a je v USA dosť. Je ich niekoľko kategórií, ktoré sa líšia podľa politickej závažnosti, resp. nebezpečnosti aktivít. Najviac politicky nebezpeční bývajú černošskí ľavicoví bojovníci – tí riskujú, že budú zavraždení (Martin Luther King, Malcom X), pretože ich uväznenie by ich politickú nebezpečnosť iba zväčšilo. Ako uväznení by sa mohli stať žijúcimi symbolmi, pod ktorými by sa mohli formovať celé hnutia a tie bývajú pre mocenskú triedu ohrozením (keď Juhoafrická vláda uväznila v roku 1962 Nelsona Mandelu, dopustila sa presne takejto chyby). Tí, u ktorých nehrozí, že by sa z nich mohli stať žijúce symboly, tí zvyčajne po kontroverzných súdnych procesoch (spojenie vykonštruované súdne procesy sa v prípade USA a západných krajín nepoužíva – to je vyhradené len pre osobitnú skupinu krajín) – často sa používa obvinenie z vraždy alebo pokusu o vraždu policajta,  skončia vo väzení na doživotie alebo na desiatky rokov (Mumia Abu-Jamal, Marshall Eddie Conway). O dôkazy dokazujúce vinu sa vždy postará FBI, ktorú Noam Chomsky nazval federálnou politickou políciou.

V Spojených štátoch veľmi záleží na farbe pleti. Pokiaľ ste beloch, tresty za politickú nebezpečnosť alebo za iné hriechy proti mocným bývajú podstatne miernejšie – niekoľko rokov vo väzení, zničená kariéra a zničené osobné životy sú síce tiež tvrdé tresty, ale vždy lepšie ako zavraždenie alebo doživotie vo väzení. Taký Thomas Drake, bývalý vyšší riadiaci pracovník NSA alebo taký John Kiriakou, bývalý pracovník CIA mali práve takéto šťastie, pretože sú to bieli a vzdelaní Američania. Julian Assange je biely Austrálčan, jemu smrť nehrozí, ale hrozí mu mnoho rokov ak nie doživotie v americkom väzení. A určite sa môže obávať aj vypočúvania, keď budú z neho pokročilými vypočúvacími technikami (eufemizmus používaný pre mučenie) páčiť informácie, kto a ako získal zverejnené dokumenty.

Keď sa USA v roku 2010 rozhodli, že Juliana Assangea dostanú za zverejnenie dokumentov o vojne v Iraku (ktoré obsahovali aj dnes už svetoznáme video, ako americkí vojaci strieľajú z helikoptéry po neozbrojených Iračanoch), o vojne v Afganistane, za zverejnenie dokumentov diplomatických misií USA vo svete, spustil sa neho hon. Švédsko obvinilo Juliana Assangea zo znásilnenia a to hneď dvoch žien naraz. Ten, kto sa zoznámil s celým prípadom, musel okamžite pochopiť, o čo v skutočnosti ide. Tento krok Švédska však nebol prekvapením pre ľudí znalých geopolitiky – Švédsko je vazalskou krajinou USA už dlhé desaťročia (v súčasnosti je napríklad Švédsko veľmi aktívne v boji proti Rusku). Švédsko chcelo dostať Juliana Assangea na svoju pôdu, vydalo preto na neho v roku 2010 medzinárodný zatykač. Assange v tom čase vo Veľkej Británii bojoval na súde proti snahe o jeho vydanie do Švédska a následne do USA avšak neúspešne, a preto sa uchýlil na ambasádu Ekvádoru v Londýne. Ten mu udelil v roku 2012 politický azyl a v roku 2017 dokonca aj občianstvo.

Ekvádorských prezident v rokoch 2007 až 2017 bol Rafael Correa – ľavičiar a výrazná osobnosť populárna v celom regióne Južnej Ameriky (v Južnej Amerike ľavicový znamená niečo iné ako v Európe) podobne ako bolívijský prezident Evo Morales. Correa robil odvážnu politiku a okrem iného ukončil dohodu s USA o ich vojenskej základni v krajine. Julian Assange sa možno aj preto domnieval, že ho Ekvádor ochráni.

Ekvádor je však malá krajina a USA si s ňou často pohrávajú ako aj s nami. V roku 2017 sa stal prezidentom Ekvádoru Lenín Moreno bývalý viceprezident práve pod Correom. Po nástupe do úradu ale dramaticky zmenil svoje dovtedajšie názory. V roku 2019 Ekvádor zrušil Julianovi Assangeovi politický azyl aj občianstvo. Do Ekvádoru sa má vrátiť vojenská základňa USA a Svetová banka schválila Ekvádoru v apríli 2019 úver 350 mil. USD na podporu budovania záchrannej sociálnej siete (rozumej zničenie záchrannej sociálnej siete pre chudobných, ktorú pravdepodobne zaviedol Rafael Correa). Ako to už pri takýchto úveroch chodí, časť z úveru nepochybne za odmenu skončí vo vreckách Ekvádorskej oligarchie a politickej elity.

Julian Assange urobil chybu, že sa chcel zachrániť na Ekvádorskej ambasáde. Určite nepodcenil silu USA, precenil však silu vtedajšej Ekvádorskej politickej elity. Určite starostlivo zvažoval, ktorú krajinu o azyl požiada a bolo mu a jeho druhom jasné, že suverénnych krajín, ktoré sú schopné odolávať tlaku USA, je veľmi málo. Jeho vlastná krajina Austrália mu dala jasne najavo, že s pomocou austrálskej vlády nemôže počítať. Veľká Británia by ho do USA poslala aj Concordeom, keby ešte lietali.

Edward Snowden mal šťastie. Tiež zvažoval, že požiada o azyl v niektorej z Juhoamerických krajín, ale keď sa nachádzal v tranzitnom priestore na jednom z Moskovských letísk, vláda USA mu zrušila cestovný pas. USA podozrievali Bolíviu, že sa chystá udeliť Snowdenovi azyl, a preto prikázali Rakúsku, aby prinútila lietadlo Bolívijského prezidenta Eva Moralesa, vracajúceho sa z návštevy Moskvy, pristáť vo Viedni, a prehľadali mu lietadlo (oficiálne verzie samozrejme prehľadanie popierajú). Ani Rakúska vláda nemá silu odmietnuť požiadavky USA a kľudne poruší akékoľvek medzinárodné pravidlá a zákony, ak si to najmocnejšie impérium v histórii želá. Nakoniec Snowden dostal azyl v Rusku a teraz môže žiť ako relatívne slobodný človek. Nemôže sa síce vrátiť domov do USA k svojej rodine a priateľom, ale môže žiť slobodne v Rusku. Juliana Assangea s veľkou pravdepodobnosťou čaká dlhoročné väzenie v USA.

Hľadať bezpečie v Rusku je pre politických disidentov západu veľmi problematická vec, pretože prakticky automaticky je ich osoba, ich práca a jej odkaz diskreditovaná západnými politikmi a médiami – diskreditovať niekoho ako „agenta Kremľu“ je desiatky rokov populárny a stále účinný politický nástroj. V súčasnom svete je však iba veľmi málo krajín, ktoré dokážu disidentov západu ochrániť – Kuba, Čína, Rusko, možno Bolívia.

Nie je vôbec isté, či by Rusko alebo Čína, či Kuba Assangeovi pomohli. Netušíme, či sa vôbec obrátil aj na niektorú inú krajinu okrem Ekvádoru. Avšak prípad s Ekvádorom je jasným odkazom pre všetkých budúcich odvážnych, ktorí šliapnu impériu na päty – dvakrát si treba rozmyslieť, na ktoré dvere zaklopať so žiadosťou o pomoc, pretože suverénnych krajín, ktoré reálne môžu vzdorovať USA je pramálo. A ak nepomôžu ani ony, nepomôže nik.

Adrián Ondrovič