Ponechajme teraz stranou skutočnosť, že spomínaní „stepní špinavci“, či „divoké hordy z východu“, ako ich tiež zvykli nazývať, hnali germánskych nadľudí vyššej rasy zo svojej vlasti svinským krokom. Zamerajme svoju pozornosť inam a skúsme si overiť goebelsov výrok, podľa ktorého sa vraj masové znásilňovania diali  „na príkaz zvrchu“.

Záležitosť nám bude jasnejšia po zoznámení sa s príslušnými dokumentmi z tej doby. Tu je znenie rozkazu Stalina zo dňa 19.januára 1945: „Vojaci a dôstojníci Červenej armády! Vstupujeme na územie nepriateľa. Každý z vás je povinný zachovať si sebakontrolu, každý musí byť chrabrý… Obyvateľstvo, ktoré zostalo na okupovaných územiach, bez ohľadu na to, či sa jedná o Nemcov, Čechov, či Poliakov, nesmie byť vystavené násiliu. Vinníci budú potrestaní podľa zákona vojnového režimu. Pohlavný styk so ženami na dobytom území nie je dovolený. Za násilnosti a znásilnenia budú vinníci zastrelení.“

V podobnom duchu je napríklad aj obsah Smernice Vrchného velenia 1. Bieloruského a 1. Ukrajinského frontu o zmene prístupu k nemeckým vojnovým zajatcom a civilnému obyvateľstvu zo dňa 20.apríla 1945. Išlo v nej v podstate o to, že miernejší prístup k obyvateľstvu na dobytých územiach vyvolával aj menší odpor obrancov, tým aj menej strát na životoch a skoršie ukončenie vojny.

Bolo by naivné si myslieť, že sa vždy a všade tieto príkazy dodržiavali. No treba povedať, že k všeobecnému a otvorenému porušovaniu tohto rozkazu a teda k masovým znásilneniam žien nedošlo. A ako sa toto nariadenie uplatňovalo v praxi?

Podľa údajov profesora Ruskej akadémie vied Olega Rževského, za páchanie zverstiev vo vzťahu k miestnemu obyvateľstvu bolo odsúdených vojenskými tribunálmi 4 148 dôstojníkov a väčší počet radových vojakov. Niekoľko demonštratívnych súdnych procesov s armádnymi príslušníkmi sa skončilo vynesením rozsudku smrti.

V knihe anglického historika Anthonyho Beevora „Berlín. Pád 1945“ sa udáva počet znásilnených žien na konto Červenej armády  od 95 000 do 135 000. No toto zďaleka nie je konečné číslo. Niektorí „výskumníci“ udávajú cifru 2 milióny znásilnených, niektorí dokonca 15 miliónov ( toto ničím nepotvrdené číslo udáva americký autor Johnson vo svojom článku „Red Army troops raped even Russian women“, teda „ Jednotky Červenej armády znásilňovali aj ruské ženy“).

V tejto súvislosti je treba zobrať do úvahy ešte jednu skutočnosť: V Tretej ríši boli potraty prísne zakázané. Až 28.marca 1945 Martin Borman vydal dekrét umožňujúci potraty za toho predpokladu, ak nemecká žena povedala, že bola znásilnená vojakom cudzej armády. Pravdivosť tvrdenia nemeckých žien, že boli znásilnené ruskými vojakmi sa medikmi nepreverovala a teda nemožno určiť, koľko takýchto tvrdení zodpovedá skutočnosti.

Zaujímavý je pohľad na to, ako to vyzeralo v tejto súvislosti na tých nemeckých územiach, ktoré oslobodzovali Spojenci. Tejto téme sa venuje (vychádzame z tohto zdroja: Cont.ws ) nemecká historička Miriam Gebhardtová. Podľa jej slov bol príchod spojeneckých vojsk vnímaný ako vybavenie si účtov s ženami porazeného Nemecka, ktoré počas celých desaťročí až dodnes mlčali o prežitom ponížení. „Najmenej 860 000 žien a dievčat, no tiež mužov a chlapcov boli znásilnení vojakmi spojeneckých okupačných vojsk a ich pomocníkmi. Dialo sa to všade“ – takto sa začína jej kniha.

Známym heslom tých čias bolo: „Americkí vojaci potrebovali šesť rokov na to, aby porazili nemecké vojsko, ale iba jediný deň na to, aby kúskom čokolády dobyli nemeckú ženu“. No „spolupráca“ v posteli bola len zriedka dobrovoľnou, píše Gebhardtová.

Po vojne sa vytvoril falošný obraz, že v západnej časti Nemecka nebolo žiadnych znásilnení, že dochádzalo len k určitej forme prostitúcie. No v skutočnosti americkými a britskými vojakmi, ktorí si mysleli, že teraz môžu robiť všetko čo sa im zapáči,  bolo znásilnené obrovské množstvo žien. Šovinistickú fantáziu amerických vojakov prikrmovala ešte aj vtedajšia propaganda tvrdiac, že nemecké ženy samé túžia skončiť v posteli s americkým vojakom. Zároveň existuje dôvod sa domnievať, že násilie nad Nemcami bolo súčasťou cielenej politiky spojeneckého velenia.

V roku 2013 vyšla kniha, ktorá vyvolala senzáciou s názvom „ Čo robia vojaci: sex a americkí vojaci vo Francúzsku v rokoch Druhej svetovej vojny“. Autorkou je profesorka Mary Roberts z University Wisconsin. V jej úvode sa píše: „Moja kniha búra starý mýtus o amerických vojakoch, ktorých správanie podľa všeobecne panujúcej mienky bolo bezchybné. Američania sa venovali sexu všade a so všetkým, na kom bola sukňa“. Niet sa čo diviť. Vojakom, ktorých posielali na starý kontinent sľubovali „erotické dobrodružstvo“ a menovite túto „misiu“ plnili s veľkou horlivosťou.

K doteraz uvedenému pripájam ešte jednu myšlienku, hodnú pozornosti: 12.-13.novembra 2010 sa v Kyjeve konal X. Všeslovanský zjazd. Citujem z vystúpenia ukrajinského delegáta Igora Druza: „Na samom začiatku Veľkej vlasteneckej vojny nemecký lekár gynekológ ktorý robil výskum ruských žien  napísal vo svojej správe Hitlerovi: „Rusko nie je možné poraziť, pokiaľ mravnosť v tomto národe vyzerá nasledovne: viac ako 90% mnou vyšetrených osôb ženského pohlavia od 15 do 20 rokov sú panny“.

Na zamyslenie: Nemecký lekár dáva do priamej úmery mravnosť národa s jeho silou a podľa jeho poznatkov v tom čase na území ZSSR to (zrejme v porovnaní napríklad s Nemeckom) vyzeralo veľmi dobre. Nakoniec, zodpovedal tomu aj výsledok celej vojny…

Ak dnes na Slovensku žijeme v očakávaní blahorečenia obete opitého vojaka Červenej armády Anny Kolesárovej z Vysokej nad Uhom – obce, ktorá ležala na území vtedajšieho Maďarska, budeme sledovať, koľkým podobným obetiam zo spojencami oslobodenej Západnej Európy sa dostane podobnej cti byť blahorečený.

Tibor Korečko