A veru, chvíľu to aj vyzeralo, že stará (SaS, OĽANO, SME RODINA – Boris Kollár, prípadne KDH) a nová (PS – Spolu a  Za ľudí) opozícia naskladajú väčšinu. Potom však nastalo niečo, čo sa dalo očakávať – rezervoár  opozičných voličov nie je nekonečný a opozičných strán je priveľa. Preto sa logicky začali navzájom kanibalizovať. Nakoniec to teda viedlo k tomu, že okolo pásma politického prežitia sa pohybuje približne päť subjektov, z toho štyri sú opozičné. No a ak sú lídrami takých subjektov krajne nevyzreté a silne narcistické osoby ako Igor Matovič, sebadeštrukcia  opozície je pevne zakódovaná v samotnej genetike budúcej potencionálnej koalície.

Nádej, že budúca vláda nemusí byť úplnou katastrofou, nám dali v minulom týždni dve udalosti. To prvou bol televízny duel lídrov OĽANO Igora Matoviča a KDH Alojza Hlinu. Matovič sa neštíti zákerných podpásoviek typu, že predseda KDH nevie, aké dary niesli traja mudrci malému Ježiškovi. Okrem toho falošne podsúva verejnosti svoje teórie o tom, kto možno a kto  určite zradí či nezradí konzervatívnych voličov.

Igor Matovič postupne chápe, že obskúrna figúrka jeho typu po čase omrzí a výsledok vo voľbách do europarlamentu, v ktorých jeho kandidát prešiel  len s odretými ušami pri zisku zúfalých 5,3 percenta, možno vnímať ako posledné varovanie. Preto teraz horúčkovito eroduje a spochybňuje všetkých svojich koaličných partnerov. Zároveň pochopil, že z liberálneho košiara toho veľa neutrhne. Ostáva mu len konzervatívny volič. Aj preto sa pasuje do role hlavného mravokárcu a podprahovo púšťa kvapky jedu do studní svojich „možno“ budúcich politických partnerov.

Igor Matovič veľmi účelovo napadol Hlinov pakt o neútočení medzi KDH, PS a Spolu. Vytvára rôzne viac či menej pravdepodobné fabulácie o tom, že takýto pakt za istých okolností môže viesť až k registrovaným partnerstvám, a preto on, najčestnejší z čestných,  mieni určovať témy kampane, a keďže KDH zlyhalo, on jediný je garantom toho, aby prípadná budúca vládna koalícia nemohla čo len pripustiť podobný scenár. Bezostyšne pritom zverejňuje dôverné dohody a interpretuje si ich tak, ako sa mu to hodí.

Otázne je, či vďaka týmto intrigám dosiahne svoj cieľ – posilniť sa na úkor KDH, ale pritom ho úplne nevytlačiť z parlamentu. Iste by ho však až tak netrápilo, ak by vedľajším dôsledkom jeho intríg bola aj likvidácia KDH ako parlamentnej strany, jeho najväčším a najpodstatnejším cieľom totiž je udržať v politike seba a tomu je ochotný obetovať naozaj všetko.

Matovič sa dlhodobo správa podlo a zákerne a prechádza mu to len preto, lebo značná časť jeho voličov je povrchných a kvôli veľmi ostrej antikorupčnej rétorike nechce alebo nevidí jeho ťažké morálne defekty. Každopádne, ísť do debaty s Matovičom si vyžaduje železné nervy a neskutočné sebaovládanie, ale niekedy sa to jednoduchú nedá. A práve vtedy sa  publikum natvrdo dozvie to, čo by  inak vyslovené nebolo. Nesporným vrcholom duelu Hlina kontra Matovič bolo konštatovanie Alojza Hlinu, že verí, že to, čo Matovič robí, robí bez toho, aby ho na to najal Smer. Ale odporučil mu, nech teda ide k smerákom a požiada ich o honorovanie svojej činnosti.  Ak to potom dá na charitu, aspoň niečo dobré urobí.

Pre voličov, ktorí od zmeny garnitúr neočakávajú nič dobré, pôsobí takéto konštatovanie ako balzam na dušu. Ak má totiž opozícia Matoviča, ešte nič nie je stratené. Ba dokonca, ak by aj náhodou nová a stará koalícia po voľbách nejako naskladala parlamentnú väčšinu a tá by bola závislá na Matovičovi, jej predčasný rozpad OĽANO garantuje s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Ak  sa navyše takéto spory dejú v čase, keď sa na politickú scénu hlási nový relevantný hráč – strana Štefana Harabina Vlasť, ktorá má ambíciu poriadne zamiešať predvolenými kartami, sebavedomie opozície musí klesať ako tlak v oku hurikánu.

Iste, ani konzervatívna časť  politického spektra, ktorú nikto nemôže podozrievať zo spojenia s agresívnymi liberálmi, sa nespráva práve ukážkovo. Večné útoky exposlanca Milana Mazureka na nového lídra strany Vlasť Štefana Harabina rozhodne nepomôžu ani Ľudovej strane Naše Slovensko, ani  snahe skomplikovať vládnutie tým silám, ktoré sú pripravené „prevziať moc“. Ešte nedávno som si myslel, že na tento účel bolo vynaložených toľko energie, financií a ďalších prostriedkov, že šanca vyhnúť sa scenáru výmeny garnitúr, je veľmi nepravdepodobná. Po minulom týždni už taký pesimista nie som.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN