Olympijský zákaz: uvedomujú si vôbec, čo bude nasledovať pri najbližšej imperiálnej vojne Západu?

Prvé letné olympijské hry sa konali od 6. do 15. apríla 1896 v gréckych Aténach zásluhou iniciatívy baróna Pierre de Coubertina. Vznikli, aby spájali ľudí a šírili ušľachtilé myšlienky harmonického rozvoja jedincov a celého ľudstva, humanizmu, priateľstva, nediskriminácie, nenásilia a mieru.

Od tých čias sa na Zemeguli odohrali stovky vojen. Tak napríklad len samotné Spojené štáty americké od roku 1896 do súčasnosti boli zapojené minimálne v 196 konfliktoch, pri ktorých použili voči iným krajinám silu alebo iné metódy odporujúce medzinárodnému právu.

Pri týchto amerických vojnách zahynuli milióny ľudí, väčšinou civilistov, v drvivej väčšine úplne nevinných. Jeden zoznam takýchto amerických útokov, invázií a vojen môžete nájsť napríklad tu, ale existuje ich aj na internete viacero.

Tieto ozbrojené aktie sa nikdy neviedli na území Spojených štátov, všetok ten teror a porušovanie medzinárodných konvencií však bol v konečnom dôsledku prinajmenšom iniciovaný, ale väčšinou aj realizovaný samotnými USA. Táto krajina však za to nikdy nebola potrestaná, nikdy neboli voči USA zavedené žiadne sankcie, ba naopak, USA bývajú globálnym mediálnym kartelom velebené ako krajina – mierotvorca, ktorá vraj dodržiava medzinárodné právo. USA nikdy neboli vylúčené z medzinárodného športového diania, vrátane toho olympijského.

Podobný zoznam agresívnych vojen a zločinov, i keď omnoho skromnejší, by sa dal urobiť aj pre ďalšie štáty sveta, najmä západné veľmoci, ale aj iné krajiny. Ani tieto štáty nikdy neboli za svoje agresie potrestané ani vylúčené z medzinárodného športu.

Dá sa to zhrnúť: počas 127 rokov moderného olympijského športu sa na Zemi udiali stovky vojen s miliónmi mŕtvych, ale nikdy neboli športovci z krajín útočníkov vylúčení zo športového súťaženia.

Prečo to tak je? Pretože o tom je samotná olympijská myšlienka. Už od počiatku olympijského hnutia bolo snahou dosiahnuť, aby hry boli čím menej spolitizované, aby sa do športu čím menej zaťahovala politika a spory, aby sa aj šport nakoniec nestal len ďalšou oblasťou, ktorá bude ľudí rozdeľovať a čoraz viac znepriateľovať. Tá myšlienka je úplne jasná: šport má ľudí spájať a nemá byť nástrojom politiky.

Ríša globálneho Západu pošliapala už všetky ideály, pravidlá a hodnoty, takže nie je nijako zvláštne, že pohŕda aj olympijskými princípmi, nad ktoré povýšila svoju propagandistickú rétoriku a demagógiu.

Ministri z USA a ich vyše 30 vazalských dŕžav, vrátane Slovenska, navzdory protestom a stanovisku Medzinárodného olympijského výboru, sa na online stretnutí dohodli na opätovnej podpore zákazu ruských a bieloruských športovcov zúčastňovať sa medzinárodných súťaží, kým bude vojna na Ukrajine pokračovať.

Uvedomujú si vôbec idioti vo vedení Ríše, čo páchajú? Hovorí im niečo výraz „precedens“? Dokážu si vôbec zrátať na prstoch, čo týmto činom spustia? Ako v podstate zničia už aj olympizmus? Naozaj si nevidia ďalej od nosa a nevedia, čo urobí zvyšok sveta okamžite, keď sa pustia do najbližšej imperiálnej agresie?

Samozrejme, nikto sa nečuduje, že to podpísal aj Ján Horecký, minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Nehádžme to len na neho, ten dobrý muž iste nemohol inak, ak nechcel ohroziť svoju kariéru a slušný príjem, nepochybne iba konal v mene celej vládnej junty.

Tá neomylne poškodila na Slovensku všetko, čoho sa za tri roky svojho šafárenia dotkla, takže bolo úplne jasné, že ani v tomto prípade si nenechá ujsť príležitosť prekročiť ďalšiu červenú čiaru, ktorá vymedzuje hranicu príčetnosti a zdravého rozumu, aby sa spolu s kolektívnym Západom v rámci totálnej abnormalizácie posunula opäť o kúsok bližšie k progresívnemu kolektívnemu šialenstvu.

Slovenskí a iní vazalskí pudlíci demokracie to zdôvodnia tým, že budú papagájovať propagandistické nezmysly o vojne na Ukrajine a samozrejme ani nezavadia o argumenty o tom, že to nie je také čiernobiele ako to vykresľuje mainstream.

Títo naši vazalskí politici a ich novinárski politruci si idú vlasy vytrhať od hrôzy, keď niekto niekde nebodaj spomenie meno prvého slovenského prezidenta, ešte toho spred 80 rokov. Vraj bol taký a taký, lebo robil neprístojné kompromisy so západnou veľmocou, ríšou zla. Ale čo robia oni sami? Vedia si vôbec predstaviť, ako sa na nich bude pozerať história?