Odvrátená strana športu: Kariéru Cisára stopli zranenia, frustráciu už prekonal

Bratislava 17. novembra 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa )

Predpoklady veľkej hokejovej kariéry sa nenaplnili, po nádejnom rozbehu ju stopli zranenia. Marián Cisár bol pred dvadsiatimi rokmi veľký talent slovenského hokeja, vinou zdravotných problémov však musel prestať s vrcholovým športom. Frustráciu z konca kariéry už prekonal a k hokeju sa vrátil vďaka synovi. Zranenia na Cisárovi zanechali stopy. “Som šťastný, že môžem vôbec bicyklovať.

Chodievam s kamarátmi na horské bicykle, to je všetko čo môžem,” povedal 39-ročný Cisár, ktorému už nikto nevezme primát prvého zmluvne zaviazaného hráča klubu NHL Nashville Predators. V tom čase mu odborníci predpovedali dlhú zámorskú kariéru, ale do optimistických plánov zásadne prehovorili zranenia.

Už priezvisko predurčovalo bratislavského rodáka k tomu, aby vynikal. V juniorských rokoch výkonmi prerástol mládežnícke súťaže na Slovensku a presadil sa aj v USA.

Draftovali ho Los Angeles Kings, napokon však v profilige hral iba za Nashville. Prvýkrát v sezóne 1999/2000. “Mal som za sebou dva roky v juniorskej súťaži Western hockey league. V nej som mal šťastie na dnes dobre známeho trénera Mikea Babcocka. Učil nás zámorský štýl a približoval nám rôzne detaily zámorského hokeja, ktoré hráč potrebuje, aby sa tam presadil. Ja som mal pod jeho vedením dobré výsledky a získal som aj potrebné sebavedomie. Pôsobenie v juniorskej súťaži som vnímal ako povinnú cestu do NHL, ktorá bola mojím zámorským cieľom,” priznal Cisár.

Za najúspešnejšiu považuje sezónu 2000/2001. Za “predátorov” v nej odohral 60 zápasov, v ktorých získal 27 bodov za 12 gólov a 15 asistencií). Ďalší ročník však už bol ako zo zlého sna. “V poslednom roku môjho kontraktu s Predators v sezóne 2001/2002 som utrpel otras mozgu, pre ktorý som vynechal prakticky celý ročník. Nehral som od novembra do mája a počas toho obdobia som si vôbec nebol istý, či ešte niekedy budem.

Bolo jasné, že ma klub pošle najskôr na farmu. Mne však farmárska liga nesedela, nepáčil sa mi ten hokej plný súbojov a bitiek. Preto som zostal v Európe. Nasledovali pôsobenia v Znojme a vo fínskej Raume a v ďalšej sezóne v nemeckom Norimbergu. To bol začiatok môjho konca. Ani poriadne neviem ako, ale na tréningu v Norimbergu mi praskol meniskus a ledva som prišiel na striedačku. To bol napokon dôvod, pre ktorý som neskôr ukončil kariéru. Potom som už mal poškodenú aj chrupavku, hral som prakticky na jednej nohe a ani najlepší lekári v Nemecku mi to nevedeli dať do poriadku,” spomínal Cisár.

Jeho kariéru definitívne stopli problémy s kolenom, nepríjemný však bol aj ďalší otras mozgu. “Dva mesiace som nemohol ani len pozerať televíziu alebo čítať. Keď som neskôr išiel hore schodmi, poriadne ma rozbolela hlava. To bolo naozaj nepríjemné. Tak ako mnohí hokejisti, aj ja som si povedal, že pôjdem aj cez bolesť. Nejako som to vyliečil a pre mňa bolo dôležité, že som mohol hrať hokej,” priznal.

Zraneniu menisku na tréningu sa asi nedalo predísť, s odstupom času však Cisár naznačil, že kariéru mu mohlo predĺžiť skoršie rozhodnutie ísť pod skalpel. “Problémy s kolenom som riešil rôznymi ortézami, aby som mohol hrať. Hlavu sa však, a to mi potvrdili aj lekári, ktorí liečili aj Erica Lindrosa, nedalo nijako riešiť. Asi bola chyba, že som hneď nešiel na operáciu s kolenom, ale hral som ďalej. Po sezóne som už kríval aj doma, preto som sa rozhodol pre operáciu. Napokon však nebola iba jedna, ale rovno štyri počas dvoch rokov. Odvtedy som prakticky nehral. Skúsil som ešte hrať za nemecký Hannover, ale nešlo to. Dnes nespravím drep a nemôžem ani behať. To sú základné cviky prípravy a mne bolo jasné, že bez posilňovania nôh sa nedá hrať hokej.

Moja kariéra smerovala ku koncu už pri spomínanom otrase mozgu. Mal som ju dobre rozbehnutú. Aj po návrate do Európy to ešte vyzeralo nádejne. Chcel som sa rozohrať a dúfal som, že dostanem viac priestoru aj v reprezentácii. Žiaľ, ani tu to však nedopadlo tak, ako som dúfal,” poznamenal Cisár.

Najkrajšie roky v reprezentačnom drese zažil ešte ako junior. V roku 1995 sa na turnaji B-kategórie hráčov do 18 rokov zaskvel 15-timi bodmi (8+7) v piatich zápasoch, neskôr získal na MS juniorov v roku 1998 pri krste helsinskej Hartwall arény 5 bodov (4+1).

Objavil sa aj v seniorskej reprezentácii Slovenska, ale na vrcholný turnaj sa nedostal.

Blízko k účasti bol najmä v roku 2001, o príčinách, ktoré mu v účasti na MS v Nemecku zabránili, však hovoriť nechce. “Viackrát som bol platný člen tímu a myslel som si, že pôjdem na MS. Isté okolnosti sa však vyvinuli tak, že Cisár nešiel.”.

Po konci kariéry na hokej do veľkej miery zanevrel, ale osud mu ho znovu prihral do cesty. “Mal som ho plné zuby, bol som frustrovaný. Nedávno sa však hokeju začal venovať môj syn a mám z toho radosť. Ja už hrať nebudem, ale malému to ide dobre. Mal som aj myšlienky o návrate k hokeju, ale zatiaľ ho budem sledovať iba spoza mantinelu pozerajúc sa na syna. Aj vďaka nemu som si uvedomil, že hokej je naozaj krásna hra,” priznal.

O súčasných hokejových reáliách má iba zbežný prehľad, obľúbený typ hokejistov sa však ani rokmi nezmenil. “Pozorne som sledoval vlaňajší Svetový pohár. Mám veľmi rád hráčov, ktorí majú rozum, hokejovo im to myslí a dávajú krásne prihrávky. Takými sú Connor McDavid a Sidney Crosby. To sú hráči, ktorých štýl hry mám veľmi rád. Vedia vymyslieť také veci, s ktorými súper nepočíta. Majstrovstvá sveta si pozriem vždy, hoci už poznám čoraz menej hráčov. Ostatné dianie veľmi nesledujem, maximálne občas zájdem na Slovan alebo si pozriem NHL. Samozrejme, že mojou srdcovkou je Nashville.

Od “mojich” čias sa tam už síce vymenil celý tím, ale vo vedení klubu ešte sú ľudia, ktorých poznám. Predators sa vlani dostali do finále, ale to bolo maximum čo mohli dosiahnuť,” dodal na záver bývalý reprezentant, ktorý sa dnes venuje práci v IT sektore.