Už sa naozaj nedá mlčať

Poslanec a predseda Zahraničného výboru NR SR Marián Kéry sa vyjadril k nedávnym kauzám. Prečítajte si jeho stanovisko v plnom znení:

Mediálne pretváranie reality a dvojitý meter v slovenskej politike

Už sa naozaj nedá mlčať. Sledujeme systematické prekrúcanie reality, v ktorom sa opozícia a časť médií navzájom posilňujú, kryjú a navzájom si vytvárajú obraz „obetí“, hoci v skutočnosti majú mediálneho priestoru viac než dosť.

Symbolom tohto pokrytectva je predseda opozičných Demokratov, bývalý minister obrany Jaroslav Naď. Ten dnes verejne vyplakáva, že je vraj terčom mediálnych útokov a cenzúry.

Lenže pravda je úplne iná. Žiadna cenzúra, Naď len nechce hovoriť o faktoch. O tom, že darovanie MiGov-29 a najmä systému S-300 prebehlo v čase, keď vláda bola v demisii, s vážnymi ústavnými pochybnosťami a s priamym dopadom na bezpečnosť Slovenskej republiky. Namiesto odpovedí prichádza mediálny krik o krivde. To nie je odvaha. To je únik.

Do tohto obrazu zapadá aj správanie časti médií, žiaľ, vrátane verejnoprávnych. Stačí spomenúť posledné Sobotné dialógy. Rozhovor moderátora s predsedom vlády Robertom Ficom nebol ani zďaleka vyváženým rozhovorom. Bol to jednostranný výsluch, miestami až mediálny súd.

Od začiatku do konca ani len náznak snahy o vyváženosť. Ani slovo o tom, čo sa vláde podarilo. Ani slovo o potvrdenom ratingu Slovenska. Ani slovo o tom, že sa krajina po rokoch opäť rozostavala. Akoby bol verdikt zjavne pripravený vopred.

Podobný meter vidíme aj v mnohých ďalších diskusiách, kde zástupcovia koalície nedostanú šancu dokončiť odpoveď, ak redaktor nie je stotožnený s ich názorom. Toto už nemá nič spoločné s kontrolou moci. Toto je aktívna politická agenda.

Osobitnou kapitolou je posledná kauza okolo poslanca NR SR za KDH Františka Mikloška. Chcem to povedať jasne a bez pokrytectva. Najmä za pôsobenie v čase katolíckeho disentu pred rokom 1989 si rodinu Mikloškovú z Nitry, vrátane Františka Mikloška vážim. To mu nikto neberie a ani brať nemá. Zároveň však odmietam, aby sa z neho robila nedotknuteľná modla, ktorú nemožno kritizovať.

Ako politik si František Mikloško zaslúži kritiku za to, že ako poslanec 17. júla 1992 v hlasovaní v Slovenskej národnej rade nepodporil Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ani prijatie Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992, čím sa v rozhodujúcich chvíľach postavil proti obnoveniu slovenskej štátnosti a vzniku Slovenskej republiky.

V minulom roku nepodporil ani novelu Ústavy SR, ktorá mala jasne zakotviť existenciu dvoch pohlaví – muža a ženy.

Toto sú legitímne politické výhrady a nikto nemá právo ich umlčiavať len preto, že v prípade Františka Mikloška ide o „morálnu autoritu“. Tváriť sa preto pri spomenutej kauze, že ide o nevídaný škandál, pričom na druhej strane prehliadať, že opoziční politici nás v koalícii roky beztrestne nálepkujú za mafiánov, zlodejov a hrozbu pre demokraciu, je vrchol cynizmu.

Tento dvojaký meter je do očí bijúci.

Médiá majú byť strážnymi psami demokracie. No ak si vyberajú, koho budú trhať a koho chrániť, prestávajú slúžiť svojmu cieľu. Stávajú sa politickými aktérmi. A to je pre demokraciu oveľa nebezpečnejšie, než akýkoľvek ostrý výrok jednotlivca.

Ak má mať verejná diskusia na Slovensku ešte nejaký zmysel, musí sa vrátiť k faktom, rovnováhe a elementárnej férovosti. Bez toho zostane z demokracie len pekná kulisa a z médií nástroj politického boja.

Prečítajte si tiež:

• Príliš mladé dievčatá a ich sestry. Lajčákovo meno sa objavilo v ďalších Epsteinových spisoch
• Šimečkovi prejde aj tanec na hroboch, keď to otočí proti vláde
• Prokuratúra si z vlády robí dobrý deň. Črtá sa hrozivý scenár