Bol jeho učiteľ, kolega, vzor, ale najmä milujúci otec. Ich vzťah sa vyznačoval vzájomnou úctou, ktorá bola pre širokú Berkyovskú rodinu charakteristická. Prejavom hlbokého rešpektu a pocty bude i veľkolepý koncert, ktorý Ján Berky-Mrenica mladší pripravuje na máj k otcovým nedožitým 80. narodeninám. „Bol to človek s obrovským srdcom, ktorý ma naučil všetko, čo dnes viem. Išla z neho taká ľudskosť a charizma, že pre veľký úspech musel pridávať ešte aj na koncerte plnom neonacistov,“ zaspomínal si na otca s úsmevom počas nášho rozhovoru.

S husľami v kolíske

Virtuóz s láskavou dušou prišiel na svet 11. mája 1939 v Očovej do skromných pomerov. Už v útlom detstve stratil matku, ktorú nešťastnou náhodou postrelil sused. Janko a ďalší štyria súrodenci ostali len s otcom a ten sa všemožne pokúšal nájsť deťom dobrú náhradu za milovanú mamičku. Nebolo to jednoduché. V dome sa vystriedalo niekoľko macôch, nakoniec však jedna ostala natrvalo, prinesúc so sebou ďalšie tri hladné krky. Janko už ako sedemročný pomáhal otcovi veľkú rodinu uživiť. V nedeľu či vo sviatočný deň mu otec strčil do ruky husle a chodiac od domu k domu, spríjemňovali Očovčanom voľné dni muzikou. Za toto potešenie ich susedia obdarovali kúskom jedla z komory, tí bohatší peniazmi. A ako vznikla prezývka Mrenica? „Od detstva som rád chodil na ryby. Lovil som na háčik, do čereňa, aj do ruky. V potoku i v jazere boli samé belice a mreny – tak ma ľudia začali volať Mrenica. A keďže Berkyovcov bolo v Očovej veľa, prischlo to celej rodine na odlíšenie sa od iných,“ spomína v knihe Jána Čomaja Mág z Očovej. Napriek neuveriteľnému talentu mladý virtuóz z finančných dôvodov nemohol ísť študovať na konzervatórium. Jeho kroky viedli na niekdajšiu Baťovu školu v Partizánskom, kde sa vyučil za zámočníka nemusiac platiť školné ani internát. Už v školských laviciach založil kapelu a privyrábal si hraním na svadbách či zábavách. Vďaka tomu sa vedel postarať nielen o seba, ale trošku vypomôcť i rodine. Konzervatórium v Bratislave neskôr vyštudoval diaľkovo u profesora Albína Vrteľa a zdalo sa, že v SĽUK-u už čakajú iba naňho.

Domovina sa vyčerpať nedá

Samozrejme, tak ako každý musel i Ján Berky-Mrenica prejsť konkurzom, a to i napriek tomu, že v súbore pôsobil jeho bratranec Rinaldo Oláh. V umeleckom kolektíve následne prežil takmer tridsaťtri rokov. Zoznámil sa tu so svojou manželkou Evičkou, zakrátko prišla na svet dcéra Anička, po nej syn Janko a napokon najmladšia Eva. Práve Berkyho jediný syn si zaspomínal na detstvo v rusovskom kaštieli, kde „sľukári“ žili ako jedna veľká rodina. „Mal som zázračné detstvo. V kaštieli sme nikdy nemali núdzu o aktivity bez ohľadu na počasie. Mám dodnes z toho obdobia mnoho priateľov,“ hovorí. Na otca si spomína ako na prísneho, no mimoriadne spravodlivého človeka nabitého dobrou energiou. Bol preňho o to vzácnejší, o čo viac času prežil na koncertných šnúrach po celom svete, a veru nebolo ich málo. Navštívil päťdesiattri krajín, medzi ktorými nechýbalo Rusko a Sovietsky zväz vo všeobecnosti, USA, Kanada, Čína, Japonsko, Filipíny či dokonca Austrália. Najmilšie mu však bolo stále Slovensko a rodná Očová, do ktorej si chodil po namáhavých zahraničných cestách oddýchnuť. Úprimnú lásku ku koreňom demonštruje i príhoda, ktorú Ján Berky-Mrenica opísal v biografii Mág z Očovej: „Azda najznámejšou udalosťou z mojich ciest po svete bolo stretnutie s géniom džezu, spevu a trúbky Louisom Armstrongom a naše nezabudnuteľné dueto – džezová trúbka a moje husličky.“ Americký spevák vraj vtedy nášmu huslistovi navrhol, aby ostal v USA, ale on odmietol. „Taká domovina sa vyčerpať nedá, lebo takej na svete niet.“

Legendárny primáš

Každý koniec znamená nový začiatok. Po prevrate v roku 1989 došlo k zmenám i v SĽUK-u a Berkyovci sa rozhodli vydať vlastnou cestou. V roku 1991 založili orchester Diabolské husle, ktorý spočiatku viedol otec Ján, po roku 1997 sa vedenia ujal junior. Ten nám vysvetlil i dôvod pre niektorých možno kontroverzného názvu. „Po revolúcii sme chodili na rôzne hudobné burzy do zahraničia a na jednej z nich si nás vyhliadol náš manažér, ktorý vymyslel názov Diabolské husle. Toto meno nám odobril samotný kardinál Korec, vraj hráme čertovsky dobre,“ usmieva sa. Žezlo po otcovi prevzal pre zdravotné problémy. Primáša skolila mozgová príhoda a musel sa stiahnuť z verejného života. Zdalo sa, že sa už na pódium nikdy nepostaví, no priatelia, medzi ktorými nechýbal niekdajší generálny riaditeľ výstaviska Agrokomplex v Nitre Ladislav Švihel, ho podporovali a hnali vpred. „Otec mal po mozgovej mŕtvici pravú ruku nevládnu. Nechceli sme do toho ísť, nechceli sme nikomu robiť opičky. Najprv sme spolu skúšali hrať len na Malante a celkom to išlo. Otec zakladal prsty a ja som ťahal sláčik. Dokázali sme sa zladiť tak, že to znelo, akoby hral jeden človek. Vyšli sme s tým na pódium a ľudia burácali. Bol to pre nich i pre nás mimoriadne emotívny zážitok. Napokon sa otcovi tak polepšilo, že zvládol hrať celkom sám a sporadicky s nami vystupoval.“ Ján Berky-Mrenica starší sa nevenoval len hudbe, ale aj publikačnej činnosti. Vydal zborník 50 najznámejších rómskych piesní, životopisnú knihu Veselo s husličkami po svete, s dcérou Aninou Botošovou sa podieľal na knihe Rómske piesne a múdre slová a s Jánom Čomajom spolupracoval na tvorbe svojej biografie. Za celoživotnú tvorbu a prínos pre slovenskú kultúru získal množstvo ocenení, okrem iných Pribinov kríž v roku 1997, Krištáľové krídlo za rok 2002 a Zlatý nosič za predaj albumu Primášov sen. Po lepších obdobiach však musia zákonite prísť tie ťažšie. Hoci sa Berky-Mrenica starší po mozgovej porážke opäť dostal do formy a poctivo rehabilitoval, zuby si už naňho brúsila ďalšia choroba. Posledným klincom do rakvy bola smrť manželky na jar v roku 2008. S Evičkou mal prekrásny vzťah a puto, ktoré mohla pretrhnúť len smrť. Netrvalo dlho a Janko nasledoval jej kroky. Na následky žiaľu a ťažkej choroby odišiel 12. októbra 2008 za milovanou manželkou. Pochovaný je v rodnej Očovej, s ktorou bol od detstva tak úzko spätý.

Nasledovník

Ján Berky-Mrenica mladší odmalička kráča v šľapajach svojho otca a na husliach hrá od štyroch rokov. „S otcom sme mali jeden nedeľný rituál. Celý predpoludnie, až kým nás mama nezavolala k obedu, hrávali sme duetá. Bolo to také naše malé rodinné matiné,“ spomína Berky junior. Otcovi robil i dvorného korepetítora, jeho osud bol teda predurčený a o inom než o dráhe hudobníka azda ani neuvažoval. Pri našom rozhovore si spomenul na príhodu z obdobia, keď sa ako tínedžer hlásil na konzervatórium a čakali ho náročné prijímacie skúšky. „Otec prišiel o druhej v noci z koncertu v Nórsku a o pol tretej nadránom som mu musel zahrať. Bol spokojný a povedal, že ak ma aj nevezmú, pred ním som skúšky spravil,“ spomína. Hoci ho v tom období veľmi bavil aj futbal, po nástupe na konzervatórium sa mu z časových dôvodov venoval stále menej a menej. Podobne ako otec, aj on začínal v SĽUK-u, kde pôsobil trinásť rokov a súbežne vystupoval viac než dve desaťročia s ľudovým súborom Lúčnica. Od roku 1991 je jeho život spätý s orchestroch Diabolské husle, venuje sa však aj iným projektom. Pôsobí v kapele Gypsy Jazz SK a priznáva, že práve jazz je jeho veľkou vášňou. „Uvedomujem si, že nikdy nebudem jazzman a ani sa naňho nechcem hrať. V každej hudbe musí človek nájsť seba,“ prízvukuje.

Koncert desaťročia

A aká je jeho vízia? „Hrať čo najlepšiu muziku. Momentálne celú svoju pozornosť upriamujem na koncert Z Očovej do sveta, ktorý chystáme k výročiu otcových nedožitých osemdesiatych narodenín 14. mája v Národnom tenisovom centre v Bratislave,“ hovorí oduševnene a návštevníci sa majú skutočne na čo tešiť. Poctu maestrovi vzdajú český husľový virtuóz Pavel Šporcl, skupina Fragile, Marián Čekovský, Peter Lipa, Zlaté husle s primášom Martinom Sleziakom, Eugen Botoš a jeho skupina Finally, primáška Barbora Botošová, Jana Orlická, skupina Gypsy Jazz SK, Martin Babjak a mnoho ďalších. Exkluzívnym hosťom je česká slávica Lucie Bílá. „Koncert bude putovaním po rôznych žánroch s vynikajúcimi výkonmi popredných osobností slovenskej a českej hudobnej scény. Zaznejú ľudové a cigánske piesne, klasická hudba a opera, jazz, ethno, pop music,“ sľubuje Ján Berky-Mrenica mladší. „Otec raz povedal, že Slováka nemôžeme ukazovať bosého a špinavého, musíme ho obliecť pekne a slušne, ale stále musí byť jasné, že je to Slovák. O niečo podobné sa pokúsime aj pri tomto koncerte,“ uzatvára s úsmevom.

Gabriela Pastvová

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus, www.extraplus.sk