Nedávny prielom Ukrajiny proti ruským silám pri Charkove vyvolal optimistické predpovede v Kyjeve, Bruseli a Washingtone. Rusko-ukrajinská vojna sa však neskončila.

Moskovské sily, hoci sú veľmi rozpačité, si zachovávajú početnú, ak nie morálnu prevahu. Navyše ruský prezident Vladimir Putin práve vyhlásil „čiastočnú mobilizáciu“ povolaním záloh. Zároveň prisľúbil, že na obranu Ruska „použijeme všetky prostriedky, ktoré máme k dispozícii“, čo znamená zbrane hromadného ničenia, chemické alebo jadrové zbrane.

Aj s väčším množstvom amerických zbraní je nepravdepodobné, že Kyjev získa späť všetky stratené územia, ak nedôjde k ruskému kolapsu – čo je možnosť, nie realita. Napokon, v krajnom prípade by Moskva mohla ešte viac eskalovať a začať všeobecnú mobilizáciu alebo nasadiť zbrane hromadného ničenia.

Zdá sa však, že radosť z víťazstva rozšírila vojenské ciele Ukrajiny. Prezident Volodymyr Zelenskyj hovoril o vyslaní „signálu“ krymskému ľudu: „Vieme, že sú to naši ľudia a je strašnou tragédiou, že sú už viac ako osem rokov pod okupáciou. My sa tam vrátime. Neviem presne, kedy. Ale máme plány a vrátime sa tam, pretože je to naša zem a naši ľudia.”

S takýmito pocitmi, ak sa premenia na činy, sú dva pozoruhodné problémy. Prvým je predlžovanie a zároveň eskalácia vojny pre neisté zisky. S existujúcimi silami nebude pre Kyjev ľahké znovu dobyť ani Donbas. Ísť po Kryme by bola oveľa väčšia úloha, potenciálny skok do totálnej vojny, prinajmenšom z hľadiska možností Ukrajiny.

Kyjev by musel naverbovať a vycvičiť oveľa viac mužov, ako je potrebné na obranu proti ruským útokom. A na to, aby Ukrajina uspela, by bolo potrebné zabezpečiť dostatok západných zbraní. Zároveň by Moskva pravdepodobne v tichosti neustúpila. Na Kryme záleží, pretože väčšina Rusov považuje toto územie za ruské. Jeho strata by maximalizovala politický dosah porážky. Putin by bol v ohrození – oveľa viac zo strany tvrdých nacionalistov ako liberálnych demokratov. Doteraz odmietal mobilizovať národ alebo použiť jadrové zbrane, ale mohol by tak urobiť, ak by mu hrozilo opätovné získanie Krymu.

Ak by sa Ukrajina vydala takýmto smerom, prinútilo by to USA a Európu buď zvýšiť svoju podporu, pričom by sa zvýšilo riziko, že budú zatiahnuté do aktívneho boja, alebo opustiť Ukrajinu po tom, ako by podporovali jej agresívny kurz.

Po druhé, neexistujú presvedčivé dôkazy o tom, že väčšina z približne 2,4 milióna obyvateľov Krymu chce byť „oslobodená“. V roku 1783 Ruské impérium získalo Krym. Počas ruskej občianskej vojny sa stal poslednou baštou protiboľševickej Bielej armády a potom súčasťou Sovietskeho zväzu. V roku 1954 Moskva odovzdala polostrov Ukrajine. Tento akt v praxi znamenal len málo a bol výsledkom vnútornej sovietskej politiky, v ktorej Nikita Chruščov hľadal podporu pri svojich manévroch za nástupcu Josifa Stalina.

V roku 1991 Ukrajina, na čele ktorej vtedy stál Boris Jeľcin, pomohla pripraviť rozpad ZSSR. Vtedajšia sovietska republika hlasovala za nezávislosť a spolu s ňou aj Krym. Vnútorná ukrajinská politika potom oscilovala medzi USA a Európou (podporovanou obyvateľmi západu, z ktorých mnohí majú korene v rakúsko-uhorskej Haliči) a Ruskom (podporovaným obyvateľmi východu, zväčša pravoslávnymi ruskojazyčnými obyvateľmi). V roku 2014 USA a popredné európske štáty podporili pouličný puč proti prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi. Hoci bol výrazne skorumpovaný, vyhral spravodlivé voľby. Mierne proruský si udržal silnú politickú podporu na východe.

Keďže Európska únia sa snažila získať súhlas Kyjeva s obchodnou dohodou, Moskva predložila lepšiu ponuku, čo prinútilo Janukovyča zmeniť stranu. Ulice Kyjeva sa zaplnili rozzúrenými demonštrantmi, zväčša z protiruskej opozície, ktorých podporovali niektoré násilné neofašistické elementy. USA podporili Janukovyčovo zosadenie – Victoria Nulandová, námestníčka ministra zahraničných vecí pre európske a euroázijské záležitosti, navštívila Kyjev, podporila protesty, zmiešala sa s demonštrantmi a slávne sa rozprávala s veľvyslancom USA v rozhovore nahranom ruskou rozviedkou o tom, koho chce Washington v novej vláde.

Keby sa Moskva pokúsila o podobný manéver v Mexiku, americkí predstavitelia by sa hystericky a násilne zrútili, rozprávali by o Monroeovej doktríne a svätuškársky by žiadali vojnu. Ruský prezident Vladimir Putin získal Krym. Hoci svoju úlohu zohrala oddanosť národnému dedičstvu, dôležitejšie bolo pravdepodobne zachovanie prístupu k úctyhodnej námornej základni Moskvy v Sevastopole.

Po prevzatí nasledovalo referendum, ktoré si vyžiadalo 95,5 % hlasov v prospech výmeny krajín. Vonkajší pozorovatelia sa všeobecne domnievali, že výsledok je v podstate presný a odráža skutočnosť, že väčšina Krymčanov, z ktorých mnohí hovoria po rusky a ich rodiny majú korene v Rusku, sa vyslovila za pripojenie k Rusku.

Vojna je pre Ukrajinu katastrofou. Jej hospodárstvo sa zrútilo a vláda prežíva zo zahraničnej charity. Počet obetí je vysoký, pravdepodobne desiatky tisíc. Milióny ľudí z konfliktu utiekli. Boli zničené a spustošené mestá. Predlžovanie konfliktu pre pochybný územný zisk je nevýhodný obchod. Ukrajina bude potrebovať svojich mladých bojovníkov, aby pomohli obnoviť krajinu.