Môj profil 
Predplatné
„Globálny kompakt OSN pre bezpečnú, riadenú a legálnu migráciu (GCM) je politický dokument, ktorý členské krajiny do ničoho nenúti. Formulovanie migračnej politiky ostáva suverénnym právom každého štátu. Dokument sa naopak snaží krajinám pomôcť eliminovať negatívne a posilniť pozitívne stránky migrácie,“ povedal v piatok minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Povedal tiež, že dokument nedefinuje migráciu ako ľudské právo. A to všetko je pravda.
Ibaže problémom toho dokumentu nie je to, čo v ňom je napísané, ale skôr to, čo tam nie je vyslovené. Pochopiteľne, keby v ňom bol krajinám predložený jasne formulovaný záväzok, ktorý by ich k niečomu konkrétnemu nútil, bol by to okamžitý dôvod dokument nepodpísať (preto všetky takéto hrozby boli z dokumentu vopred starostlivo odstránené). Ten dokument je nebezpečný niečím iným. Svojou filozofiou.
Podpisom GCM totiž automaticky prijímame, že uvažujeme v jeho intenciách. Nie, ten dokument naozaj otvorene nedefinuje migráciu ako ľudské právo. Ibaže celý vychádza z predpokladu, že migrácia je predsa samozrejmá, vždy tu bola a bude. A tu niekde je práve ukrytá tá zrada. Ak niečo musíme akceptovať ako nediskutovateľnú samozrejmosť, potom aký je rozdiel medzi takouto povinnosťou a uznaním niečoho za základné právo?
Áno, národy vždy migrovali. Ale takisto môžeme povedať, že národy vždy vznikali a aj zanikali. Aj to je predsa prirodzené. Odnepamäti sa etniká šírili jedny na úkor druhých, či nie? Geno-cída (likvidácia génov), to nemusí byť iba vyvražďovanie: ak na nejakom území nejaké etnikum žilo a o nejaký čas zistíme, že tam už žije niekto iný, je to genocída? No áno, je, ibaže sa tomu tak v rámci politickej korektnosti nehovorí. V Kosove pred sto rokmi žili vo veľkej väčšine Srbi, dnes sú vo výraznej menšine. Miliónové mestá ako Londýn či Birmingham dnes už nie sú anglické mestá. Chceli by to otcovia a dedovia dnešných Angličanov? Pustili by do svojej krajiny vtedy dávno cudzincov, keby mohli vidieť svoju krajinu ako vyzerá dnes?
Áno, migrácia je samozrejmá, prirodzená a vždy tu bola a bude. Práve tak ako je prirodzená aj tendencia etník k „plazivej“ expanzii, čiže k plazivej genocíde (dovoľte mi používať toto slovo, zdá sa mi príhodné) pôvodných etník. Ibaže keď sme povedali A, tak by sme mali povedať aj B, ktoré v GCM ostalo zamlčané. A síce, že ešte jedna vec je prirodzená, samozrejmá, a tiež tu vždy bola a vždy tu aj bude: pôvodné etniká sa proti plazivej genocíde vždy bránili, bránia sa a budú sa brániť.
A majú sväté právo sa brániť. Ak uznávame, že ľudia majú právo sa sťahovať, mali by sme zároveň uznať, že iní ľudia, krajiny, regióny majú právo si chrániť svoj priestor, svoju identitu a svoju demografiu pred dlhodobou zmenou. Veď ako by vyzeral svet v opačnom prípade, keby všetky dvere boli nepretržite otvorené akémukoľvek votrelcovi a predátorovi?
Otvorene si treba povedať, že práve toto je podstatou obáv, ktoré majú ľudia v celej Európe, ktorí chcú aby ich krajina patrila jedného dňa ich deťom a vnúčatám. Tu nie sú problémom zahraniční robotníci, ktorých si firmy najmú, aby tu pár rokov pracovali a potom sa zase vrátili domov. A ani nie sú problémom konkrétni prenasledovaní ľudia, ktorým treba pomôcť, aby sa mohli jedného dňa zase vrátiť do vlasti. Miešanie jabĺk s hruškami je iba (zámerným) zahmlievaním podstaty.
Ľudia sa obávajú niečoho iného. Niektoré etniká, ktoré sa množia oveľa rýchlejšie ako domorodci a prinášajú si so sebou svoju vlastnú kultúru, náboženstvo, súdny systém, vytvárajú uzavreté komunity, sú pre domáce spoločenstvá z dlhodobého hľadiska jednoducho nebezpečenstvom. Kto chce popierať takýto očividný fakt, asi by sa mal nad sebou zamyslieť (prípadne si dobre zrátať, či jemu samému za ten judášsky groš stojí, aby sa jeho vlastné deti a vnúčatá jedného dňa stali vo svojej vlasti cudzincami).
Obhajcovia bezbrehej migrácie tvrdia, že veď všetko sa to deje v rámci priateľstva, dobrej vôle a argumentujú všeobjímajúcim bratstvom a milujúcim náboženstvom, ktoré predsa nikoho nenúti k agresii voči druhým. Lenže reálne výsledky tohto procesu vidíme na uliciach v Malmő či Paríži. Multikultúrne spolužitie nekompatibilných kultúrnych, ale už aj právnych systémov v jednom priestore je dlhodobo nemožné, to prax potvrdila nespočetne veľa krát. Keby sa planéta dala nafukovať, možno by to bolo iné: lenže žiaľ, životný priestor pre národy a kultúry na Zemi je obmedzený a jediné riešenie pre zmysluplnú budúcnosť je, že to budú všetci rešpektovať.
Ešte jeden nefér argument sa často používa: veď aj Slováci migrujú. K tomu sa dajú povedať prinajmenšom tri veci: Slováci sa prispôsobujú, asimilujú – nikde nevytvárajú uzavreté enklávy s vlastnou kultúrou a nezávislým právnym systémom. Okrem toho, väčšina Slovákov sa nesťahuje do cudziny natrvalo, ale sú iba dočasnými návštevníkmi, ktorí sa po ukončení pracovného pomeru raz vrátia na Slovensko. Ale predovšetkým: my, ktorí sme doma na Slovensku, nie sme povinní súhlasiť s tým, ak niektorí naši krajania robia niečo, čo sme my sami neurobili.
Lajčák o argumentoch Rakúska, prečo odmieta GCM, povedal: „Prečítal som si aj údajné argumenty, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté. Musím povedať, že nezodpovedajú realite.“ Lenže Lajčákov veľmi jednoznačný, až radikálne pozitívny pohľad na GCM je aj na našej politickej scéne extrémom (rovnako zapálení pre jeho podpísanie by mohli byť azda už iba ľudia ako Cséfalvayová či Klus). Vyjadrenie SNS, že GCM je „nevyvážený, kontradiktorický dokument, ktorý zavádzaním nových politických mechanizmov, nástrojov a záväzkov vstupuje do integrity suverénnych štátov a závažne oslabuje ich zvrchovanosť v oblasti regulácie a výkonu migračnej politiky,“ a že oficiálny postoj Slovenska by sa mal najprv prerokovať v orgánoch Národnej rady a na koaličnej rade, dáva ešte šancu, že Slovensko sa napokon predsa len pripojí ku svojim susedom a bude sa dištancovať od dokumentu, ktorý nás síce v podstate k ničomu nezaväzuje, ale ktorého formulácie priam vyžarujú posolstvo: zvykajte si, že vaša krajina už nemusí byť iba vaša. Minister Lajčák to tam síce nevidí, ale dosť ľudí áno, a nielen na Slovensku.
Ivan Lehotský
.jpg)
.JPG)
