Návrh mieru pre Rusko: Tiene Versailles

Moskva 5. decembra 2022 (HSP/nationalinterest/Foto:Pixabay)

Mierová dohoda ponúknutá Rusku pripomína ultimátum, píše Brian Patrick Bolger pre The National Interest. Hoci sa zdá, že dodávky zbraní zo Západu sa zastavujú a hrozí “zima nespokojnosti”, panuje presvedčenie, že ruská nomenklatúra, okrem prezidenta Vladimira Putina, stratila chuť na vojnu. Návrh (sprostredkovaný cez ukrajinský kontakt) vypracovali “niektoré” západné krajiny (eufemizmus pre Spojené štáty) a Ukrajinci ho spočiatku akceptovali

V tejto dohode sa uvádza úplné zastavenie bojových akcií a stiahnutie vojsk z Ukrajiny (vrátane Donecka a Luhanska) zo strany Ruska. Ošemetná otázka NATO sa odloží a Ukrajina vstúpi “po uplynutí minimálne siedmich rokov”. Pozdĺž hraníc Ruska, Ukrajiny a Bieloruska bude prebiehať 100 km široká “bezpečnostná zóna”, ktorú bude strážiť šesť západných krajín. Krym sa stane neutrálnou oblasťou a ruské námorníctvo by opustilo Čierne more. Po siedmich rokoch by sa o tom znovu rokovalo. Ruská nomenklatúra a jej rodiny získajú imunitu pred trestným stíhaním. Podľa Bolgera je toto návnada, ktorá má ruské elity zlákať, aby sa Putina zbavili, alebo ho aspoň prinútiť rokovať. Je to určite lepšia dohoda ako Versailles alebo Norimberg. Toto by však pre Putina znamenali istú porážku a poníženie. Návrh spolu s veľkou časťou západných médií tiež predpokladá, že Putinovi došli žetóny, s ktorými by mohol hrať.

S predpokladmi tejto uniknutej “mierovej dohody” nie je v poriadku niekoľko vecí, myslí si Bolger. Po prvé, Putin sa nevyhne odchodu z funkcie alebo ešte horšiemu. Hrá o vysoké stávky. Predĺžením konfliktu má teraz len málo čo stratiť. Majúc na pamäti, že to nie sú Rusi, ktorí trpia nedostatkom plynu, čaká na zimné mrazy a realitu po rozmrazení. Tou realitou by mohla byť obrovská recesia Západu a s ňou spojené sociálne problémy. Po druhé, hoci sa zdá, že dohoda poskytuje ruským elitám únikovú cestu a imunitu pred stíhaním v Haagu, nehovorí nič o ukončení hospodárskych sankcií voči týmto osobám alebo sankcií voči Rusku vo všeobecnosti. Vzhľadom na to, že Katar tento týždeň podpísal dohodu o dodávkach plynu s Čínou, môže sa čoraz izolovanejšiemu Rusku zdať, že predĺžením vojny nemá čo stratiť.  Zvýšená izolácia a poníženie vo Versailles nikdy veľmi dobre nefungovali; len zvýšili historické krivdy, myslí si Bolger.

Putin vo všetkých ohľadoch odmietol “mierovú dohodu” a pokračuje v bombardovaní ukrajinskej infraštruktúry. Možno má za cieľ vynútiť si lepšiu dohodu; existuje patová situácia, keď Ukrajina tlačí na pokračovanie bojov. Nemáme vážnosť minulosti, Metternichovcov, Talleyrandovcov či Kissengerovcov. Máme elitu kariérnych štátnych úradníkov, ktorí riadia šou. V Tilsite v roku 1807 sa Napoleon a Alexander odmietli navzájom navštíviť, a tak uprostred dvoch veľkých armád na rieke Neiman postavili plť, kde niekoľko dní žehlili dohodu na úkor Pruska. Dohoda, ktorú má na stole Putin, sa však javí ako pokračovanie “kontinentálneho systému” sankcií a izolácie Ruska. Hlavným cieľom Spojených štátov je oslabiť nemecko-ruský hospodársky blok a zároveň zmariť akékoľvek ruské ambície v Eurázii, myslí si Bolger. Ukrajina je len plť, na ktorej sa odohráva reálna politika. V Tilsite večer po rokovaniach Napoleon a Alexander spolu obedovali a vymieňali si kravaty, prechádzali sa spolu, držali sa za ruky a vymieňali si drobné rozhovory. Hoci si ťažko vieme predstaviť, že by Joe Biden a Putin tancovali ruka v ruke, k zblíženiu musí dôjsť, pokračuje Bolger.

Ruská vízia bipolárneho sveta, ktorý sa postavil proti hegemónii unipolarity Spojených štátov, vychádza z dvoch zdrojov. Jedným je “pád do dejín”, rozšírenie Patočkovho obratu, spenglerovskej vízie úpadku Západu. Ide o filozofický a kultúrny obrat. Možno ho vidieť v Rusku, v náraste populizmu na Západe a v rastúcom zeitgeiste, v niektorých častiach sveta, liberalizmu ako bezcenného konštruktu. Druhým je nerovnováha a koloniálna povaha unipolárnej perspektívy; to, že neoliberalizmus predpokladá globálnu deravosť práce. V tejto vízii sa práca presúva z lokálnych záujmov na medzinárodný kapitál; priame zahraničné investície (PZI) a mimovládne organizácie (MVO) sa stávajú simulakrom reality. Putin manipuluje s týmito tendenciami a spolu s Čínou hrá dlhodobú ekonomickú hru Xiangqi – starú čínsku stolnú hru, ktorej cieľom je obkľúčiť súpera skôr vyčerpaním než knokautom. Blížime sa k pojmu Thukydidova pasca; keď sa nová vzmáhajúca sa čínska mocnosť pokúša vytlačiť tradičnú mocnosť, v tomto prípade Spojené štáty. Spojené štáty sú zatiahnuté do záväzku voči Ukrajine, a to všetko v prospech Číny. Táto zmätená zahraničná politika USA sa teraz zameria na vytlačenie čínskej ekonomickej diaspóry; napríklad na pokus prinútiť Európanov, aby sa vzdali schémy Huawei 5G a zrušili iniciatívu Pásmo a cesta, pokračuje ďalej Bolger.

Podľa Bolgera, nejde o to, že by bol tento bipolárny svet v porovnaní s unipolárnym svetom zo svojej podstaty nestabilný. História je nestabilná. Existenčnou hrozbou je technológia alebo technika. Kartové hry s vysokými stávkami sú existenčne ohrozujúce z dôvodov neistoty, prostredníctvom ekologických limitov a jadrových zbraní. Technologický svet nahradil prírodný svet v postosvietenskej materiálnej a racionálnej epoche. Západ sa nachádza v priepasti, v Nietzscheho priepasti, stojí unášaný na napnutom lane.  Na druhej strane je “ubermensch”, “nadčlovek” a Nietzscheho názor, že možno uchopiť novú formu ľudskosti. Táto nová ľudskosť mala nahradiť kresťanstvo, avšak faustovský pakt s materializmom nechal človeka visieť na vlásku a bezmocného, uzatvára svoju úvahu Brian Patrick Bolger pre The National Interest.