Naozaj chceme žiť v rozbitej krajine? Vedenie českých dráh napísalo ŽSR list

Situácia gradovala vykoľajením českého Pendoľína na výhybke v Žiline na začiatku mesiaca. Pod pomerne ľahkou elektrickou jednotkou, ktorá sa pohybovala veľmi nízkou rýchlosťou, praskla koľajnica. Vozu museli vymeniť nápravu a ďalšie časti. Pendolino museli odstaviť na tri týždne. Táto nehoda prinútila české dráhy, aby požiadali svojich rušňovodičov, aby zmapovali stav tratí, po ktorých na Slovensku jazdia. Výsledky boli šokujúce. Na niektorých úsekoch trate môžu jazdiť len rýchlosťou 30 km/h. Stav trate na mnohých miestach Slovenska spôsobuje opotrebované systémy pruženia, vyššiu potrebu údržby, poničené citlivé elektronické súčiastky súprav a pravdaže meškanie, ktoré si so sebou vlaky odvážajú do Česka. A v neposlednej rade aj zvýšenú potrebu náhradných vozidiel.

Vedenie českých dráh preto napísalo ŽSR list, v ktorom na situáciu upozorňuje a žiada nielen prísľub opravy tratí ale aj harmonogram naplánovaných prác. A to ešte Slovensko obišlo síce s hanbou, ale lacno. České dráhy by jedného dňa mohli pristúpiť k vyčísleniu škôd na súpravách a žiadať od Slovenska kompenzáciu. Stav železníc je obrazom stavu celej krajiny. Trojbodkou za príbehom by mohla byť odpoveď ŽSR, ktoré so svojimi českými kolegami súhlasia. “Máme otrasné železničné cesty”, priznávajú.

Ako píše Juraj Draxler, ktorý tiež vníma alegóriu Slovenska v stave tratí: “Je to pekný plastický obraz krajiny. Hnije väčšia časť nemocníc. 99 percent školských budov je z čias socializmu. Na vysokých školách sa hádajú o hlúpostiach (viď tohtotýždňová kauza na Univerzite Komenského, kde sa teraz rieši, či bola viac agresívna veriaca profesorka alebo femini úderky). Do toho sa rozpadajú železnice. A väčšinu krajiny akoby to netrápilo. Médiá si idú svoje nezmysly (je Heger cukrík demokrat alebo fuj Igorov človek? máme dostatočne inkluzívne školstvo? zverejnili sme dosť článkov o transrodovej problematike?).”

Obraz skazy, ktorý načrtol, však stále nie je úplný: “Bulvár humpľuje mozgy, čo to dá. Kaviareň si žije na svojej planéte. Menšia časť národa s prepáčením masturbuje nad videami svojich politických miláčikov (ako super nahnevane to povedal!), vôbec si nepripúšťajúc, že tým ide z hľadiska voličov akurát o to, aby im zabezpečili ich luxusný životný štýl. A väčšia časť národa proste rezignovala. V skutočnosti by sa nad celou volebnou kampaňou malo vznášať jedno obrovské heslo. Malo by byť pred každou politickou reláciou, na každej väčšej ulici, namiesto hlúpych sloganov na polovici billboardov: Naozaj chceme žiť v rozbitej krajine?”