Naozaj by Slováci z cudziny volili progresívcov a spol.? A nie je to náhodou ďalšia finta?

Akosi automaticky sme prijali myšlienku, že drvivá väčšina Slovákov žijúcich v zahraničí je prozápadne, proamericky, probruselsky orientovaná. Ale odkiaľ sa vlastne vzala taká informácia? Prišli s ňou médiá hlavného prúdu. V uplynulých mesiacoch niektoré mainstreamové kanály priniesli dokonca prieskumy, podľa ktorých vraj drvivá väčšina Slovákov zo zahraničia by volila Progresívne Slovensko alebo podobnú stranu. Otázka však je, čo to boli za prieskumy, kto ich robil, pre koho a hlavne, s akým cieľom.

Ten stereotyp je postavený na predstave, že Slováci v zahraničí, to sú väčšinou mladí, ambiciózni ľudia, voliči pravice, ktorí odišli zo Slovenska znechutení z tunajších ekonomických, spoločenských a politických pomerov, a ktorí by boli najradšej, keby sa Slovensko rovno pripojilo k Nemecku a okamžite by sme tu mali aj nemecké platy, nemeckú životnú úroveň a nemeckých migrantov. Skrátka, že typickým prototypom Slováka žijúceho v zahraničí je niečo ako mladý Šimečka.

Lenže tak to nie je. Isteže aj takí jedinci tam sú a tiež ich je dosť veľa, ale zďaleka nie sú takou drvivou väčšinou, ako sa nám to snaží nahovoriť mainstream. Zo zahraničia sa ozýva mnoho ľudí, ktorí protestujú proti takémuto jednostrannému obrazu Slováka v cudzine.

V cudzine nežijú len mladí, ktorí tam išli zarábať a nájsť svoje El Dorado. Mnohí Slováci žijúci dlhodobo v zahraničí sú ľudia v strednom veku, alebo dokonca z ešte dávnejších emigračných vĺn, ktorí majú ešte slovenské občianstvo. Oni už v cudzine vidia nielen to pozlátko, ale aj to, čo by nechceli, aby prišlo na Slovensko. Mnohí z nich chcú Slovensko slovenské, tradičné, konzervatívne.

U mnohých sa to spája s emigrantskou nostalgiou a želajú si, aby sa na Slovensko vrátili minulé časy. Mnohí pocítili, že ako námezdní emigranti sú v cudzine braní ako čosi menejcenné, ten pocit nenávidia a až v cudzine pochopili, že jedna z mála trvalých hodnôt je príslušnosť k svojmu kmeňu, národu, vlasti.

Iní sa o politiku nezaujímajú a volia na želanie tých príbuzných, ktorí ostali doma. Môžu to byť napríklad dievčatá a ženy, ktoré sa tam vydali a nie sú politicky jednoznačne vyhranené.

Silný fenomén je napríklad tradičná východniarska emigrácia: vycestovať, zarobiť, vrátiť sa domov, postaviť dom a žiť tak ako sa v rodnej dedine patrí – teda viac či menej konzervatívne. Títo ľudia zväčša nechcú o nejakých progresívnych úchylnostiach a ďalšom odovzdávaní Slovenska pod cudziu správu ani počuť.

Prečo o tom píšeme? Nuž, iba tak… pre istotu. Pre ten – dúfajme, veľmi nepravdepodobný – prípad, že by nás náhodou niekto po voľbách, na základe oficiálnych výsledkov volieb chcel napríklad presviedčať, že 90 percent voličov z cudziny volilo Progresívne Slovensko či niektorú z iných proamerických, protinárodných strán.

To by totiž bol signál, že sa možno naplnili najčernejšie obavy časti verejnosti o možnom pokuse „vylepšovať“ výsledok volieb zo strany junty, ktorá v súčasnosti je na Slovensku pri moci, a ktorá by sa jej tak strašne nerada vzdala, keď ju už raz získala a tak pekne si ju vo všetkých oblastiach štátnej správy personálne „pozichrovala“.

Netvrdíme a nemyslíme si, že sa to tak naozaj stane. Ba naopak, silne dúfame, že je to iba planá obava. Ale vzhľadom na pomery, aké dnes na Slovensku panujú, čím si tu človek ešte môže byť istý?

Prečítaje si tiež:

• Mažgút: Ako sa robí kariéra v Progresívnom Slovensku…až do štátnej správy
• Smer síce stále vedie, PS sa však už približuje
• Spišiakova reakcia na Tarabu: “Volám sa Jaroslav a zažil som krásny deň s kolegami z PS”