Myšlienka únie európskych národov je nepochybne skvelá, potrebná vec ako platforma suverénnych štátov na zjednotenie elektrických zásuviek, obchodných dohôd a podobných vecí. Takúto EÚ treba nadšene podporovať. A súčasne treba absolútne a veľmi tvrdo odmietnuť EÚ, ktorá prekračuje tento rámec a začne byť mocenským nástrojom politickej centralizácie a zbavovania národov ich suverenity. Písali sme o tom tu: Čo videli Hlavné správy v Bruseli? Navštívili sme jamu levovu.

V praxi však už roky pozorujeme, ako v centrále EÚ odkiaľsi neustále vychádza intenzívna snaha zbaviť členské štáty práva veta a nahradiť princíp jednomyseľnosti hlasovaním kvalifikovanou či dokonca jednoduchou väčšinou.

Nie je žiadna náhoda, že za zrušenie práva veta bojujú práve krajiny koloniálneho a neokoloniálneho Západu. Globalistický mainstream o tom partizánsky mlčí, ale všetkým je jasná veľmi dôležitá vec: zrušenie práva veta by v praxi znamenalo, že skôr konzervatívna, chudobnejšia východná Európa, ktorá pre svoj odlišný historický vývoj má odlišné ekonomické podmienky, potreby a politické požiadavky, vzhľadom na svoju menšiu ľudnatosť by v podstate stratila možnosť v EÚ spolurozhodovať.

Samozrejme, oficiálne by nikto nič také nevyhlásil, lenže v praxi by východná Európa bola vo väčšine prípadov prehlasovaná. Prišla by tak, okrem iného, o možnosť brániť sa prideleniu státisícov migrantov, militarizácii a všetkým tým zeleným a iným šialeným bruselským agendám, ale v neposlednom rade aj ďalšiemu, ešte hlbšiemu zotročeniu bohatšou časťou kontinentu.

Vyslovene toxický, jedovatý je aj bruselský „doublespeak“, ktorého základnou stavebnou tehličkou je polarizácia „proeurópsky“ verzus „protieurópsky“ v ich ponímaní. Poďme si to ale rozmeniť na drobné. Čo znamená „proeurópsky“? Úplne každý, a teda aj najtuhší odporcovia EÚ by mohli rovnakým právom tvrdiť, že sú proeurópski, keďže pôsobia v Európe… Mainstream si však tento výraz prisvojil a dal mu veľmi konkrétny význam: „proeurópsky“ v ich ponímaní znamená bruselocentrický, tuho eurofederalizačný.

Teda v skutočnosti antidemokratický. To však oni nepriznajú, zato neférovo označujú za spiatočníckych, nedemokratických a protieurópskych všetkých, ktorí EÚ a priori odmietajú, prípadne chcú EÚ iba ako voľnú platformu na spoluprácu zvrchovaných národov bez centrálneho diktátu.

Európske hodnoty, originál z Bruselu? A naozaj?

O čom „eurohujeri“ azda najradšej rozprávajú, sú európske hodnoty. Dalo by sa dlho poukazovať na to, o čom skutočne sú a o čom aj v minulosti boli hodnoty, ktorými sa európski vládcovia riadili. Pripomeňme si aspoň stručne, aké hodnoty reprezentoval aj Brusel ešte pred niekoľkými desaťročiami.

Belgicko tiež bývalo koloniálnou veľmocou, jeho kolóniou bolo africké Kongo, a to až do roku 1960. Tento kolonializmus sprevádzal učebnicový rasizmus voči domorodému obyvateľstvu Konga, ktorého pozostatky tu môžeme miestami vidieť dodnes. Len si to predstavte: Brusel, ktorý nás ide vychovávať a poúčať o humanizme a ľudských právach, bol ešte v roku 1960 majiteľom kolónie…

Slovenský europoslanec Miroslav Radačovský pripomína, že belgickí kolonizátori v koloniálnych časoch zabili až dva milióny obyvateľov Konga. Po vojne, v snahe udržať si túto kolóniu začali dávať Konžanom občianstvo, ale rasizmus z nich len tak nevyprchal. „Tak napríklad, v bruselskom múzeu africkej kultúry je v expozícii vyobrazenie vývinového radu človeka. Medzi neandertálcom a moderným človekom však je prázdne miesto – kedysi tam bývala postava černocha, ktorého považovali za vývojový medzistupeň medzi opicou a človekom,“ hovorí Radačovský.

„Alebo bruselská ZOO,“ rozpráva Radačovský s pohoršením, „z Konga priviezli originálne domčeky domorodcov, nainštalovali ich do jedného z výbehov a tam nútili Konžanov žiť ako exponáty zoologickej záhrady.“ Starí obyvatelia Bruselu si ešte môžu pamätať ako sa kedysi chodili pozerať do ZOO na černochov v klietke…

Radačovský si neodpustil štipľavú poznámku o pokrytectve, ktoré je skutočným podhubím „slniečkarskeho“ svätuškárstva, podstaty bruselského eurocentrizmu: „Ešte nedávno boli kolonizátormi a teraz najhlasnejšie vykrikujú napríklad o anexii Krymu…“

V raji eurobyrokratov

S používaním dvojitého metra má Radačovský skúsenosti aj z europarlamentu. Z nedávneho obdobia napríklad jednu pomerne nepríjemnú, ktorá nielen jeho stála niekoľko mesiacov práce, a o ktorej sme písali tu: Exkluzívne z Bruselu: ako úradnícka euromafia sabotuje záujmy občanov EÚ . O čo išlo?

V novembri 2022 sa v priestoroch EP konala taiwanská výstava orchideí. Bolo jasné, že Čína to bude bude vnímať negatívne, ako gesto podpory taiwanského režimu. Ostrov Taiwan je totiž súčasťou Číny, to rešpektuje celý svet a aj EÚ sa oficiálne hlási k tzv. „politike jednej Číny“. A keďže predstavitelia EÚ rozprávajú o zlepšovaní vzťahov a rozvíjaní spolupráce s Čínou, Radačovskému napadla celkom prirodzená myšlienka: ak mohla byť v EP výstava taiwanských orchideí, tak prečo nie aj výstava čínskej kultúry, jednej z najbohatších a najstarobylejších na svete?

Oficiálne miesta v EP návrh prijali, a tak od januára Radačovského tím, Čínska misia v Bruseli a útvar LINC MEP, ktorý v EP zabezpečuje prípravu výstav a iných podujatí, začali pracovať na jej organizovaní. Bola pripravená grafická výzdoba, informačné panely, rekvizity a všetky ostatné náležitosti. Bolo treba ešte formálny súhlas od kvestora EP. Ten Radačovskému ani na urgencie neodpovedal, až napokon mu týždeň pred termínom výstavy odpísal úradnícky suchým, avšak argumentačne nesmierne bezočivým listom, v ktorom na konkrétne výhrady nereagoval, iba mu v podstate oznámil, že sa jednoducho rozhodol výstavu nepovoliť, a že sa Radačovský mohol (týždeň pred výstavou?!) voči rozhodnutiu odvolať.

Mimochodom, presne v rovnakom čase, keď v priestoroch EP mala byť úplne neškodná výstava čínskej kultúry „Čaj pre harmóniu“, sa tam konala krajne provokatívna, antikresťanská, doslova satanistická LGBT výstava švédskej lesbickej fotografky Elisabeth Ohlsonovej. Tá však vedeniu EP zjavne vôbec nevadila, napriek ostrým protestom kresťansky orientovaných poslancov EP.

Je to aj náš boj

Skrátka, „psi“ môžu štekať koľko chcú, bruselská euroatlantická karavána musí kráčať ďalej. Mesto, ktoré nadobudlo novú slávu ako hlavné mesto Európy, sa spolu s tým stalo aj symbolom plazivého nástupu novej centrálnej eurofederálnej moci. Tým sa však pre veľkú časť obyvateľov Európy stalo aj symbolom hrozby novej totality a vazalstva.

Ale nielen to. Je tu totiž ešte čosi. Bruselskú atmosféru dotvára ešte jedna zložka, o to podstatnejšia, o čo viac je ukrytá a nepriznaná. Vojna o totálnu hegemóniu, ktorú vedú Spojené štáty, údajný spojenec EÚ, proti celému svetu, je aj vojnou proti EÚ. Silná Európa je pre USA nepríjemným konkurentom, a preto „milujúca náruč“ od amerického brata je do značnej miery objatím pytóna škrtiaceho svoju korisť. Nezmyselné sabadeštrukčné rozhodnutia ako šialený „Green Deal“, psychotická extrémna „ľudskoprávna“ LGBT a príbuzná agenda a podobné absurdné úlety, to všetko je súčasťou plánu ničenia Európy zvnútra. Nenápadného, ale cieľavedomého a zámerného. Tento jed do Európy prúdi do značnej miery práve cez centrálu EÚ. Dá sa teda povedať, že aj Brusel je paralyzovanou obeťou týchto síl.

Z toho aj pre Slovensko vyplýva dôležitý odkaz a záver. Boj o Európu, a teda aj o Slovensko prebieha práve v centrále EÚ, a preto je dôležité byť tam prítomný a cítený. Hoci sa môže zdať, že slabučký hlas z malého Slovenska nemôže významnejšie ovplyvniť dianie, opak môže byť pravdou. Tak ako vo voľbách je dôležitý každý jeden hlas, a tak ako malé dieťa v rozprávke o cisárových nových šatách dokázalo jedným výkrikom všetkých prebudiť, ktovie – možno práve kvapka zdravého rozumu z konzervatívneho srdca Európy by mohla byť tým liekom, ktorý by pomohol priviesť chorý európsky kontinent naspäť k vedomiu. Bol by už najvyšší čas.